Údolie sa zafarbilo do červena. Spôsobilo to zapadajúce slnko, ktoré sa ako unavená žeravá guľa ťahalo po oblohe. Mohli za to aj žeravé plamene, ktoré oblizovali rozborenú stavbu. Bol to jediný dôkaz ľudskej existencie v tejto zabudnutej zemi. A v konečnom dôsledku, červeňou sa leskol aj karmínový plášť pripnutý zdobenými sponami ku koženému brneniu blížiaceho sa jazdca. Krajina takýchto jazdcov poznala. Obutí vo vybíjaných jazdeckých čižmách, odetí do ošúchanej zbroje, s ostrým mečom za opaskom a so štítom pripnutým na sedle zvieraťa. Sivá elfka na svojom vraníkovi sa však predsa len v niečom líšila. Nebolo to jej štíhle telo s malými prsiami a o čosi väčšími bokmi, než bolo pre elfskú rasu typické. Neboli to ani jej veľké, mandľovo hnedé oči, nakrátko ostrihané havranie vlasy, ani sivastá pokožka, ktorá i na ostrom slnku odmietala nabrať hnedastý nádych. Na opasku mala popruhmi pripevnenú dvojicu šabieľ. Tento kraj, dlhé veky morený vojnami, ešte jakživ nevidel takéto zbrane. Už len pošvy, voľne sa hompáľajúce po jej bokoch, boli vypracované z neznámeho lesklého kovu a ozdobené množstvom farebných drahokamov. Ak by si tie scimitáry, ktorých rukoväte zo slonoviny svietili doďaleka, vytiahla a podržala v rukách, mystické ornamenty smrti na čepeliach by prekvapili každého. Boli to starobylé zbrane. Zbrane slúžiace jedinému účelu. Pomste.