Štvrtý, rozhodujúci sen s Kamilkou sa odohrával v tuneli, kde bola voda. Plávali sme v tej vode, bolo tam veľa ďalších ľudí, ktorí plávali vedľa mňa. A tu si už pamätám aj mamkinho brata Stana z Čiech s deťmi. Pohyboval som sa ďalej a ďalej od vchodu – bieleho svetla. Vchod do tunela bol tesný a okrúhly. Presne si pamätám, ako som tam sám vchádzal. Pohyb bol vlastne také plávanie, aj som sa čudoval, ako je možné, že viem plávať tak dobre a že dokážem plávať bez kyslíka. Preplával som okolo svojho strýka s deťmi, ktorí sa na mňa usmievali, a plával som ďalej a ďalej, hlbšie smerom k čiernej tme. Jasne si pamätám, ako predo mnou nebolo nič, len tma, a okolo mňa tunel zo skla. Okolo mňa plávali ďalší ľudia, plávali rýchlejšie ako ja a padali do tej čiernej tmy. Boli oblečení. Ja som stále plával s nimi, plával som ďalej. Čiernočierna tma. Tesne pred tou tmou, už som bol úplne na okraji, sa končila aj voda, niekam zmizla, no a už som naťahoval ruky, že tam spadnem. Cítil som taký chlad. Vedel som, že je to koniec. Vedel som, že ďalej už nič nie je. Druhá strana. Pokoj a harmónia. Keď zrazu len počujem, ako Kamilka kričí: „Robčó! Pustite ho, mamka ho prišla zachrániť.“ Samozrejme som ju nevidel pred tým výkrikom, lebo som sa stále obzeral za ňou, kde je, až kým som nepreplával okolo strýka, potom som už plával rovno. Jej hlas som rozoznal hneď. A tak som sa otočil na mieste a začal som plávať k bielemu svetlu a trvalo mi to oveľa kratšie ako k čiernemu svetlu. Prebáral som sa cez tých ľudí, čo išli opačným smerom, a biele svetlo sa mi približovalo, a keď som už vlastne videl len to biele svetlo, tak som na ľavej strane zbadal stáť Kamilku. Pocit, ktorý mnou prešiel, keď som videl, ako tam tak stojí, bol niečím, čo sa celkom nedá opísať. Láska?