str. 35-37

...V Tibete boli tri možnosti ako nasledovať buddhistické učenia: stať sa mníchom, praktikovať ako laik alebo byť jogínom. Mnísi a mníšky žili v kláštoroch oddelene a dodržiavali prísne pravidlá správania. Laici mali rodiny, normálnu prácu a snažili sa začleniť učenia do svojho každodenného života. Jogíni žili mimo obmedzení spoločenských noriem, často v rôznych jaskyniach, striedali partnerov a zamerali celý svoj život na duchovný rozvoj (príkladom je známy jogín Milaräpa). Ľudia v rozvinutých krajinách dnes môžu rozhodnúť o počte svojich potomkov a preto tu nevzniknú žiadne veľké buddhistické kláštory. Dôvodom, prečo v minulosti žili muži a ženy oddelene nebolo to, že by bol Buddha prudérny a jeho učenia zaujaté voči telu. Buddha sa neobával, že by budúci dedičia bojovali o nazhromaždený majetok, ako to bolo v prípade katolíckej cirkvi. Ľudia sa jednoducho nemohli milovať bez toho aby nemali deti a rodinný život obmedzoval čas, ktorý mohli venovať štúdiu a meditácii. Mníšske sľuby sú zozbierané rady, ktoré Buddha udelil rôznym žiakom a skupinám ľudí, ale napriek tomu, že mnohé z nich v modernej dobe pôsobia zvláštne, nie je možné ich upraviť, aby vyhovovali novým podmienkam. Na Západe sa rozdiely medzi pôvodne oddelenými skupinami laikov a jogínov strácajú. Jogíni nemusia súťažiť s mníchmi a mníškami v červených rúchach o podporu ekonomicky aktívnej časti obyvateľstva a preto nepotrebujú ani vonkajšie rekvizity, vďaka ktorým ich predtým bolo možné ľahko rozpoznať, ako napríklad voľné biele rúcha a divoké účesy. To zmenšuje ich odstup od dnešných laikov, ktorí vďaka výhodám sociálneho štátu nemusia zakladať veľké rodiny, aby sa o nich potom deti v starobe starali. Zdá sa, že moji žiaci na celom svete spájajú obe tieto cesty a vyberajú z nich to najlepšie. V každodennom živote udržujú mahámudru, oslobodzujúci pohľad jogínov a zároveň uskutočňujú všetko, čo patrí k produktívnemu a zmysluplnému životu. Tradičný jogínsky štýl sa navonok prejavuje iba počas dovoleniek, pretože vtedy mnohí z nich sťahujú svoje stany z jedného meditačného kurzu na druhý. Zdá sa, že pred dvetisícpäťstopäťdesiatimi rokmi v Indii Buddhove rady o príčine a následku priťahovali mnoho ľudí. Menej bolo tých, ktorí chceli počuť o múdrosti a súcite a iba hŕstka mala podmienky pre čistý pohľad Diamantovej cesty. Na Západe s dobrou karmou všade naokolo, je dnes množstvo nadaných ľudí a mnohí z nich si prajú prežiť priestor a jasnosť mysle a otázky príčiny a následku radšej prenechajú polícii, či už niekoho chytí, alebo nie. Ani filozofia a psychológia už nie je tak príťažlivá, pretože väčšina ľudí sa tieto predmety musela v škole učiť veľmi nezáživným spôsobom. Moderní, nezávislí ľudia chcú priamu skúsenosť...