Bol november, jedno bežné piatkové popoludnie. Zdalo sa, že ide o bežné rodinné stretnutie. Obyčajná obývacia izba v obyčajnom dome na obyčajnej ulici v západnom Londýne. Ibaže to, čo sa tam odohrávalo v nasledujúcej chvíli, nebolo nič obyčajné. Dvaja bratia a ja – manželka jedného z nich a švagriná druhého – sme čakali pripravení vypočuť si, prečo si nás Bachan Kaur zavolala. Všetky páry očí sa upierali na ňu, staršiu matrónu velebne usadenú v strede veľkej sivej sedačky medzi svojimi oddanými synmi. Na tvári zbožný výraz, vyobliekaná dôstojne ako k modlitbe či pobožnosti, hrdo sa rozhliadla po celej miestnosti, potom sa usmiala na synov a prehovorila. „Všetko je to len a len jej vina. Nevie sa ovládať. Našu rodinu privádza do hanby. Celej komunite sme na posmech.“ Došlo mi, o kom hovorí. „Takže je rozhodnuté,“ vyhlásila starena. „Musíme sa jej zbaviť.“ Moja švagriná príde o život.