Vlčí dar
1 / 5
Reuben bol vysoký, mal dobre vyše meter osemdesiat, hnedé kučeravé vlasy a hlboko posadené modré oči. Prezývali ho „slniečko“, čo neznášal, a tak sa snažil potlačiť úsmev, ktorý všetkým pripadal taký neodolateľný. No práve v tejto chvíli bol veľmi šťastný a nedokázal nasadiť nacvičený výraz, vďaka ktorému by vyzeral starší a nie na svojich dvadsaťtri rokov. Kráčal do strmého svahu proti urputnému vetru od oceána spolu s elegantnou ženou menom Marchent Nidecková a bol uchvátený tým, čo mu rozprávala o veľkom dome na útese. Bola štíhla, mala úzku tvár s krásne modelovanými črtami a plavé vlasy, ktoré nikdy nestrácajú farbu. Splývali jej z čela v mäkkých vlnách a nad plecami sa jej stáčali dovnútra. V dlhých hnedých pletených šatách a vo vyleštených hnedých čižmách sa mu veľmi páčila. Reuben písal článok do San Francisco Observera o obrovskom dome a o Marchentiných vyhliadkach na jeho predaj, keď sa konečne vyriešila majetková otázka a jej prastrýka Felixa Nidecka oficiálne vyhlásili za mŕtveho. Bol preč už dvadsať rokov, ale jeho závet otvorili až teraz a v ňom odkázal dom svojej neteri Marchent. Odkedy Reuben prišiel, prechádzali sa po lesnatých svahoch pozemku a boli si obzrieť chatrný hosťovský dom aj rozvalenú stodolu. Kráčali po starých cestách a chodníkoch stratených v húštinách a párkrát sa ocitli na skalnej rímse nad studeným oceľovosivým Tichým oceánom, no hneď sa aj vrátili do vlhkého úkrytu skrútených dubov a papradia. Reuben nebol na prechádzku vhodne oblečený. Vybral sa na sever vo svojej zvyčajnej „rovnošate“ – v modrom saku z česanej vlny, pod ktorým mal tenký kašmírový pulóver, a v sivých nohaviciach. Ešteže mal aspoň šatku na krk, ktorú vytiahol z priehradky v aute. A ostrá zima mu vlastne vôbec neprekážala. Obrovský starý dom so škridlovými strechami a s oknami s kosoštvorcovými tabuľkami pôsobil chladno. Postavili ho z drsného kameňa, z jeho strmých štítov sa týčilo nespočetné množstvo komínov a na západnej strane bola zimná záhrada z bielej železnej konštrukcie a zo skla. Reubenovi sa veľmi páčil. Zamiloval si ho už na fotografiách, ktoré našiel na internete, a predsa nebol pripravený na jeho pôsobivú veľkoleposť. Vyrastal v San Franciscu v starom dome na Russian Hille, veľa času strávil v impozantných starých sídlach v Presidio Heights a na predmestiach San Francisca vrátane Berkeley, kam chodil do školy, a Hillsborough, kde stálo hrazdené sídlo v tudorovskom štýle, ktoré patrilo jeho zosnulému starému otcovi a v ktorom sa dlhé roky schádzali na sviatky. No nič z toho, čo videl, sa nedalo porovnať s rodinným sídlom Nideckovcov. Už len rozloha tohto miesta, uzavretého vo svojom vlastnom parku, pripomínala iný svet. „Toto je dom s veľkým D,“ vydýchol, len čo ho zbadal. „Len sa pozrite na tie škridlové strechy a tamto sú určite medené odkvapy.“ Takmer polovicu obrovskej budovy pokrývali bujné popínavé rastliny, ktoré sa ťahali až k horným oknám. Reuben zostal hodnú chvíľu sedieť v aute, kochal sa tým pohľadom s pocitom zbožnej úcty a sníval o tom, že raz, až z neho bude slávny spisovateľ a celý svet sa k nemu bude len tak hrnúť, bude vlastniť podobné sídlo. Zdalo sa, že ho čaká úžasné popoludnie. Trápilo ho, keď zbadal, aký je hosťovský dom zanedbaný a neobývateľný. Marchent ho však uistila, že hlavné sídlo je v dobrom stave. Mohol by ju počúvať donekonečna. Nemala celkom britský prízvuk, ani bostonský či newyorský. Bol jedinečný, bol to prízvuk svetobežníka a jej slová zneli príjemne jasne a ľubozvučne. „Veď ja viem, že je nádherný. Viem, že na celom kalifornskom pobreží nenájdete nič podobné. Viem to, viem. No nemám inú možnosť, musím sa ho zbaviť,“ vysvetľovala. „Príde chvíľa, keď zrazu dom vlastní vás a vy viete, že sa od neho musíte oslobodiť a žiť si svoj život.“ Marchent chcela znova vyraziť na cesty. Priznala sa, že odkedy zmizol strýko Felix, chodievala sem veľmi zriedka. Len čo sa majetok predá, vyrazí do Južnej Ameriky. „To mi zlomí srdce,“ povedal Reuben. Trochu príliš osobný komentár od novinára. Ale nemohol si pomôcť. Vari je niekde napísané, že musí byť iba nezaujatý pozorovateľ? „Marchent, tento dom je nenahraditeľný. Ale napíšem o ňom čo najlepšiu reportáž. Spravím, čo je v mojich silách, aby som vám našiel kupca, a podľa mňa to ani nebude dlho trvať.“ No už nepovedal: Kiežby som ten dom mohol kúpiť ja. A pritom nad touto možnosťou rozmýšľal od chvíle, ako zazrel medzi stromami štíty sídla. „Som taká rada, že z novín poslali práve vás,“ nadchýnala sa. „Ste taký oduševnený a to sa mi naozaj páči.“ Na chvíľku si pomyslel: Áno, som oduševnený a chcem tento dom, veď kedy sa znova objaví takáto príležitosť? No vzápätí si spomenul na svoju mamu a na Celeste, svoju útlu hnedookú priateľku, vychádzajúcu hviezdu úradu okresného prokurátora, a uvedomil si, ako by sa tomuto nápadu smiali, takže tú myšlienku pustil z hlavy. „Reuben, čo je s vami, čo sa deje?“ opýtala sa Marchent. „Máte v očiach taký čudný pohľad.“ „Rozmýšľam,“ povedal a poklepal si po spánku. „Už ten príbeh píšem v hlave. ,Architektonický skvost na pobreží Mendocina je na predaj po prvý raz, odkedy bol postavený.‘“ „To znie dobre,“ povedala. Znova ten jej prízvuk svetoobčianky. „Keby som ten dom kúpil ja, dal by som mu nejaké meno,“ povedal Reuben. „Viete, také, aby ho vystihovalo. Nideck Point.“ „Vy ste hotový mladý básnik,“ povedala. „Bolo mi to jasné, len čo som vás zazrela. Páčia sa mi články, čo ste napísali do novín. Sú také osobité. Ale píšete aj román, však? Každý mladý novinár vo vašom veku by mal písať román. Hanbila by som sa za vás, keby to tak nebolo.“ „To je rajská hudba pre moje uši,“ priznal sa. Bola taká krásna, keď sa usmievala, jemné rysy jej tváre boli výrečné a pekné. „Otec mi práve minulý týždeň tvrdil, že ľudia v mojom veku nemajú čo povedať. Je profesor, a dodal by som, že vyhorený. Už desať rokov prepracováva svoje ,Zobrané básne‘, vlastne odkedy je na dôchodku. Priveľa tára, priveľa hovorí o sebe, to vôbec nie je dobré.“ Jeho otcovi by sa tu vlastne páčilo, napadlo mu. Áno, Phil Golding bol v podstate básnik a tento dom by sa mu veľmi páčil, možno by to dokonca povedal aj Reubenovej mame, ktorá by sa celému nápadu vysmiala. Doktorka Grace Goldingová bola praktická osoba, okolo ktorej bol vystavaný ich život. Ona zohnala Reubenovi miesto v novinách San Francisco Observer, keď jeho jedinou kvalifikáciou bol diplom z anglickej literatúry a každoročné cesty po svete, ktoré absolvoval, odkedy sa narodil. Grace bola hrdá na jeho posledné investigatívne články, ale varovala ho, že „tento realitný článok“ je len stratou času. „A znova ste sa zasnívali,“ povedala Marchent. Objala ho jednou rukou, a keď sa zasmiala, dala mu dokonca bozk na líce. Vyplašil sa, keď sa oňho zľahka pritlačila prsami a on zacítil závan prenikavého parfumu. „Vlastne som ešte jedinú vec v živote nedotiahol do konca,“ povedal s ľahkosťou, ktorá ho zarazila. „Moja mama je skvelá chirurgička, môj starší brat sa stal kňazom. Keď bol mamin otec v mojom veku, bol už maklérom s nehnuteľnosťami na medzinárodnom trhu. Ale ja nie som nič, nikto. V novinách pracujem ešte len šesť mesiacov. Mal by som nosiť varovný nápis. Ale verte mi, o tomto dome napíšem takú reportáž, že sa vám bude páčiť.“ „Hlúposť,“ povedala. „Vaša šéfredaktorka mi vravela, že vďaka vášmu článku o vražde v Greenleafe skutočne zatkli vraha. Ste neuveriteľne očarujúci a skromný mladík.“ Úporne sa snažil nečervenať. Prečo jej všetko takto vytáral? Len zriedka, ak vôbec, hovorí o sebe takto znevažujúco. No pri nej okamžite pocítil akési spojenie, ktoré nedokázal vysvetliť. „Ten článok o Greenleafe som napísal ani nie za deň,“ zamrmlal. „Polovica z toho, čo som o podozrivom zistil, sa ani nedostala do tlače.“ Mala v očiach iskru. „Povedzte mi, Reuben, koľko máte rokov? Ja mám tridsaťosem. Čo poviete na takú absolútnu úprimnosť? Koľko poznáte žien, ktoré by dobrovoľne priznali, že majú tridsaťosem?“ „Nevyzeráte na to,“ pripustil. A myslel to vážne. Vlastne chcel povedať: Podľa mňa vyzeráte úplne dokonale. „Mám dvadsaťtri,“ priznal sa. „Dvadsaťtri? Tak to ste ešte chlapček.“ Samozrejme. „Slniečko“, ako ho volala jeho frajerka. „Chlapček“ bol pre staršieho brata, otca Jima. A „chlapčiatko“ pre svoju mamu, ktorá ho tak stále oslovovala aj pred druhými. Iba otec ho vždy volal Reuben, a keď sa im stretli pohľady, videl iba jeho. Ocko, mal by si vidieť tento dom! Miesto vhodné na písanie, miesto na odpočinok, krajina ako stvorená pre tvorivú myseľ. Strčil si skrehnuté ruky do vreciek a snažil sa nevšímať si, ako ho od vetra štípu oči. Kráčali k prísľubu horúcej kávy a kozuba. „A aký ste na svoj vek vysoký,“ povedala. „Myslím si, že ste nezvyčajne citlivý, Reuben, keď dokážete oceniť taký chladný a ponurý kút. Keď som ja mala dvadsaťtri, chcela som byť v New Yorku a v Paríži. Bola som v New Yorku a v Paríži. Chcela som vidieť hlavné mestá sveta. Čo sa deje, urazila som vás?“ „Nie, to určite nie,“ odvetil. Znova sa začínal červenať. „Marchent, priveľa rozprávam o sebe. Už premýšľam o článku, nerobte si starosti. Duby, vysoká tráva, vlhká pôda, papradie, všetko si ukladám do pamäti.“ „Ach áno, niet nad čerstvú mladú myseľ a pamäť,“ povedala. „Drahý chlapče, veď spolu strávime najbližšie dva dni. Rátajte s tým, že budem otvorená. Hanbíte sa za svoju mladosť, nemám pravdu? Ale to sa nemusíte. Ste taký vzrušujúco pekný, viete, krajšieho mladíka, ako ste vy, som asi v živote nestretla. Nie, myslím to vážne. S vašou tváričkou sa v podstate nemusíte o nič snažiť.“ Zavrtel hlavou. Keby len vedela. Neznášal, keď mu ľudia hovorili, aký je krásny, rozkošný, peknučký, nádherný. „A ako by ti bolo, keby s tým prestali?“ opýtala sa ho raz jeho priateľka Celeste. „Na to si pomyslel? Pozri, slniečko moje, ja som s tebou len pre to, ako vyzeráš.“ Celeste si ho trochu zlomyseľne doberala. A možno je každé doberanie zlomyseľné. „Ale nie, teraz som vás už naozaj urazila, však?“ opýtala sa Marchent. „Odpustite mi. Mám pocit, že my obyčajní ľudia máme sklony opriadať krásnych ľudí, ako ste vy, mýtmi. No vy ste, pochopiteľne, taký pozoruhodný vďaka tomu, že máte dušu básnika.“ Dorazili na okraj vydláždenej terasy. Vzduch sa akosi zmenil. Vietor šľahal ešte viac. Slnko haslo za striebornými mrakmi a klonilo sa k tmavnúcemu moru. Na chvíľku sa zastavila, akoby potrebovala chytiť dych, ale nevedel to naisto. Vietor jej vháňal pramene vlasov do tváre, tak si zaclonila oči rukou. Zahľadela sa na horné okná domu, akoby čosi hľadala, a Reubena zachvátil pocit zúfalstva. Doľahla naňho samota toho miesta. Boli na kilometre ďaleko od Nidecku a to mestečko malo, koľko asi, asi dvesto stálych obyvateľov? Zastavil sa tam cestou k domu a zistil, že väčšina obchodov na krátkej hlavnej ulici je zatvorená. Penzión bol na predaj „celú večnosť“, ako mu povedal chlapík na čerpacej stanici, ale žiadne obavy, v celom okrese majú mobilnú sieť aj pripojenie na internet. Práve teraz mu pripadal svet mimo tejto terasy bičovanej vetrom neskutočný. „Straší tu, Marchent?“ opýtal sa a tiež sa pozrel na okná. „Ani nemusí,“ odvetila. „Nedávna história tohto miesta je aj tak dosť ponurá.“ „Nuž, mne sa páči,“ povedal. „Nideckovci boli ľudia s pozoruhodným rozhľadom. Čosi mi napovedá, že nájdete skutočne romantického kupca, ktorý to tu premení na jedinečný a nezabudnuteľný hotel.“ „To je teda nápad,“ povedala. „Ale, Reuben, prečo by niekto chodil práve sem? Pláž je úzka a ťažko prístupná. Sú tu krásne sekvoje, ale ak sa chcete pozrieť do vychýrených kalifornských sekvojových lesov, nemusíte sa zo San Francisca terigať štyri hodiny autom. A videli ste mesto. Nie je tu nič okrem Nideck Pointu, ako ste to tu nazvali. Občas ma zadúša pocit, že tento dom už nebude stáť dlho.“ „Ale nie! Na to ani nepomyslite. Nikto by sa predsa neodvážil…“ Znova ho chytila za ruku a vykročili cez dlažbové kamene pieskovej farby, prešli popri jeho aute a zamierili k vzdialenému hlavnému vchodu. „Keby ste mali toľko rokov čo ja, zaľúbila by som sa do vás,“ povedala. „Keby som bola stretla niekoho takého okúzľujúceho, nebola by som teraz sama, však?“ „Ako môže byť žena ako vy sama?“ opýtal sa. Ešte nestretol nikoho takého sebavedomého a pôvabného. Dokonca aj teraz po prechádzke lesom vyzerala taká pokojná a upravená, ako keby si iba odskočila na nákupy na Rodeo Drive. Na ľavom zápästí mala tenučký náramok, retiazku z perál alebo niečo podobné, a ten dodával jej gestám ešte väčší pôvab. No nevedel by povedať prečo. Na západ od nich neboli nijaké stromy. Vďaka tomu mali, pochopiteľne, voľný výhľad. No od oceána teraz zavýjal vietor a na posledné záblesky slnka vo vode sa znášala sivá hmla. Vystihnem túto náladu, pomyslel si. Využijem túto zvláštnu chvíľu súmraku. A na dušu mu zľahka sadol nenápadný tieň. On tento dom chcel. Možno by bolo bývalo lepšie, keby boli poslali na túto reportáž niekoho iného, ale poslali jeho. Aké výnimočné šťastie. „Božemôj, veď je každou sekundou chladnejšie,“ povedala, keď pridali do kroku. „Stále zabúdam, ako sa na pobreží rýchlo ochladí. Vyrastala som tu, ale vždy ma to prekvapí.“ No predsa sa ešte raz zastavila a zahľadela sa na týčiacu sa fasádu domu, ako keby niekoho hľadala, potom si zaclonila oči a vyzrela do blížiacej sa hmly. Áno, raz možno trpko oľutuje, že toto miesto predala, pomyslel si. No možno musí. A prečo by jej práve on mal pripomínať tú bolesť, ak sa ňou sama nechce zaoberať? Na chvíľu sa skutočne zahanbil, že on sám má dosť peňazí, aby dom mohol kúpiť, a mal pocit, že by sa mal nejako vzdať svojho nároku, ale vôbec sa mu do toho nechcelo. Len počítal a sníval. Mraky boli čoraz tmavšie a klesali stále nižšie. Vzduch bol vlhký. Znova sa spolu s ňou zahľadel na veľkú zatienenú fasádu domu, na ktorej sa matne leskli okná s kosoštvorcovými tabuľkami, na mohutné sekvoje, ktoré sa týčili za domom, a na východ, kde sa rozprestieral les obrovských stálozelených sekvojí, ktoré vynikali voči všetkému ostatnému navôkol. „Povedzte mi,“ oslovila ho. „Nad čím práve rozmýšľate?“ „Ale, vlastne nad ničím. Myslel som na sekvoje a na to, aké pocity vo mne vyvolávajú. Ako jedinečne sa týčia nad všetkým okolo. Ako keby nám hovorili: ,Boli sme tu dávno predtým, ako váš druh vôbec vstúpil na tieto brehy, a budeme tu, aj keď sa pominiete aj s vašimi domami.‘“ Usmiala sa naňho a v očiach mala akýsi nepopierateľne tragický záblesk. „To je úplná pravda. Ako ich len strýko Felix miloval,“ povedala. „Viete, tieto stromy sú chránené. Nemôžu ich vyťať. Strýko Felix na to dohliadol.“ „Vďakabohu,“ šepol. „Vždy ma strasie, keď vidím staré fotografie drevorubačov, ako vytínajú sekvoje, ktoré tu rástli tisíc rokov. Len si to predstavte, tisíc rokov.“ „Presne takto to raz povedal strýko Felix, hádam doslova.“ „On by nechcel, aby tento dom zbúrali, však?“ Okamžite sa zahanbil. „Prepáčte. To som nemal.“ „Ale veď máte absolútnu pravdu. To by nechcel, nie, nikdy. Miloval tento dom. Akurát sa ho chystal rekonštruovať, keď zmizol.“ Znova sa zahľadela do diaľky, nostalgicky, túžobne. „A nikdy sa to nedozvieme, predpokladám,“ povzdychla si. „Marchent, čo sa deje?“ „Ach, veď viete, že môj prastrýko vlastne zmizol.“ Posmešne si vzdychla. „Akí sme len všetci poverčiví. Vraj zmizol! Nuž, ja predpokladám, že v skutočnosti je rovnako mŕtvy ako na papieri. Ale zdá sa mi, ako keby som to vzdávala, keď predávam tento starý dom a hovorím: ,To sa nikdy nedozvieme a on už nikdy nevojde týmito dverami.‘“ „Chápem,“ šepol. V skutočnosti nevedel o smrti nič. Jeho mama, otec, brat aj priateľka mu to pripomínali v podstate každý deň. Mama žila pre traumatologické centrum v Sanfranciskej všeobecnej nemocnici. Priateľka spoznávala úplne najhoršiu stránku ľudskej nátury v prípadoch, ktorými sa každý deň zaoberala v kancelárii okresného prokurátora. A otec, ten videl smrť aj v padajúcom lístí. Reuben napísal počas svojho pôsobenia v San Francisco Observeri šesť článkov a zaoberal sa dvoma vraždami. A obe ženy v jeho živote vychvaľovali jeho písanie do nebies a robili mu siahodlhé prednášky o tom, čo mu uniklo. Spomenul si na čosi, čo mu povedal otec: „Reuben, ešte si neviniatko, ale život ťa už čoskoro naučí, čo potrebuješ vedieť.“ Phil mával vždy dosť čudné reči. Deň predtým pri večeri vyhlásil: „Neprejde ani deň, aby som si nekládol vesmírne otázky o živote a smrti. Má život zmysel? Alebo je to všetko len ilúzia? Sme všetci zatratení?“ „Vieš, slniečko moje, ja viem, prečo ťa nikdy nič hlboko nezasiahne,“ povedala Celeste o čosi neskôr. „Tvoja matka detailne opisuje operácie nad pohárom krevetového koktailu a tvoj otec hovorí len o veciach, na ktorých vôbec nezáleží. Hocikedy by som brala ten tvoj ľahký optimizmus. Aby som povedala pravdu, cítim sa s tebou dobre.“ A cítil sa aj on dobre? Nie. Ani trochu. Na Celeste bolo zvláštne, že bola oveľa láskavejšia a vľúdnejšia, než naznačovali jej slová. Bola smrtonosná právnička, ani nie stošesťdesiatcentimetrová raketa v práci, ale naňho bola maximálne milá a sladučká. Robila si starosti pre to, ako sa obliekal, a vždy zdvihla, keď jej volal. Kamarátov právnikov mala v rýchlej voľbe, aby mu mohla odpovedať na všetky otázky, ktoré by sa pri reportáži vyskytli. Ale jej jazyk? Ten bol trochu priostrý. Naozaj, pomyslel si Reuben potajme, na tomto dome je čosi pochmúrne a tragické a ja chcem vedieť, čo to je. Spojil si s tým sídlom hudbu violončela, hlbokú, bohatú, trochu drsnú a nekompromisnú. Ten dom ho oslovil, či skôr by naňho prehovoril, keby prestal počúvať hlasy z domova. Pocítil, ako mu vo vrecku vibruje mobil. Vypol ho a pritom neodtrhol oči od domu. „Ach, bože dobrý, len sa na seba pozrite,“ povedala Marchent. „Chlapče môj, veď ste celý premrznutý. Som ja ale bezohľadná. Poďte, poďte rýchlo dovnútra.“ „Som zo San Francisca,“ povedal. „Celý život na Russian Hille som spával s oknom dokorán. Mal by som byť zvyknutý.“ Vyšiel za ňou po kamenných schodoch a cez masívne oblúkové dvere. Okamžite pocítili príjemné teplo, hoci to bola priestranná miestnosť s vysokým trámovým stropom, tmavá dubová podlaha sa v akomsi nadpozemskom šere rozprestierala takmer do nekonečna. Sálajúci kozub na druhej strane miestnosti bol obrovský a bolo ho dobre vidieť aj cez priestrannú plochu plnú vcelku beztvarých starých gaučov a kresiel. Už ako sa prechádzali po stráni, zacítil horiace dubové polená, len kde-tu jemný závan, a veľmi sa mu to páčilo. Zaviedla ho k zamatovému gauču rovno pri kozube. Na mramorovom konferenčnom stolíku stál strieborný kávový servis. „Zohrejte sa,“ povedala. A sama sa postavila pred kozub a zohrievala si ruky. V kozube boli veľké mosadzné rošty a ochranná mreža a tehly tvoriace zadnú stenu boli celé čierne. Otočila sa a takmer nehlučne prechádzala po starých, vyšúchaných orientálnych kobercoch a zažínala lampy rozostavené po miestnosti. Izbu pomaly zalievalo príjemné svetlo. Nábytok bol masívny, ale pohodlný, s ošúchanými, no stále použiteľnými prikrývkami. Kde-tu stálo kreslo potiahnuté svetlohnedou kožou. Všimol si aj zopár mohutných bronzových sôch, všetko to boli podľa očakávania mytologické postavy, veľmi staromódne. A na stenách viseli tmavé krajinky v ťažkých pozlátených rámoch. Teplo začínalo byť neúprosné. Čoskoro si vyzlečie šál aj kabát. Prezeral si staré obloženie z tmavého dreva nad kozubom, obdĺžniky úhľadne lemované vyrezávanou rímsou s vajcovitým vzorom, aj podobné obloženie na stenách. Po bokoch kozuba stáli knižnice plné starých kníh viazaných v koži, v látke, dokonca v mäkkej väzbe, a keď sa obzrel cez plece doprava, zazrel izbu s výhľadom na východ, ktorá vyzerala ako klasická, drevom obložená knižnica, o akej vždy sníval. Aj tam horel oheň. „Nemám slov,“ povedal. Už videl otca, ako tu sedí, preberá sa svojimi básničkami a donekonečna si robí poznámky. Áno, nepochybne by sa mu to páčilo. Bolo to miesto ako stvorené na premýšľanie o vesmíre a na zásadné rozhodnutia. A akí by boli všetci šokovaní, keby… A prečo by mama nemala byť rada? Veď jeho rodičia sa milovali, len spolu nevychádzali. Phil toleroval Grace jej doktorských kamarátov a Grace považovala jeho pár akademických známych za absolútne nudných. Čítanie poézie ju celkovo privádzalo do zúrivosti. Filmy, ktoré sa jemu páčili, ona neznášala. Ak pri večeri v spoločnosti vyslovil svoj názor, ona okamžite začala inú tému s niekým, kto práve sedel vedľa nej, odišla po ďalšiu fľašu vína alebo sa rozkašľala. Vlastne to ani nebolo úmyselné. Mama nebola protivná. Vedela sa úplne nadchnúť pre veci, ktoré mala rada. Reubena zbožňovala a on si uvedomoval, že práve vďaka tomu má sebavedomie, aké mnohí ľudia nemajú. Ibaže nemohla vystáť svojho manžela a Reuben ju vlastne väčšinou chápal. Tieto dni to však bolo ešte horšie, pretože sa zdalo, že jeho mama je plná síl a vôbec nestarne, bola notorický pracant s božským poslaním, a jeho otec pôsobil vyčerpane a obscénne staro. Celeste sa s jeho mamou rýchlo spriatelila („Obe sme neustále v jednom kole!“), občas išli spolu na obed, ale toho „starca“, ako ho Celeste volala, toho ignorovala. A občas Reubenovi zlomyseľne vytkla: „Pozri sa, chceš dopadnúť ako on?“ Nuž, ocko, ako by sa ti páčilo bývať tu? pomyslel si Reuben. Mohli by sme sa spolu prechádzať po lese, možno by sme opravili ten starý rozpadnutý hosťovský dom pre tvojich básnických priateľov, ale, samozrejme, aj v dome je pre všetkých dosť miesta, mohol by si tu mať hocikedy besedy, a mama by sem mohla chodiť, kedy by sa jej zachcelo. Čiže veľmi pravdepodobne nikdy. Ale, do kelu, teraz by predsa nemal takto snívať. Marchent smutne hľadela do plameňov a on by jej mal klásť otázky. „Pozrime sa, či tomu správne rozumiem,“ povedala by Celeste. „Pracujem sedem dní v týždni a ty si teraz v podstate reportér a mal by si šoférovať štyri hodiny, aby si sa dostal do práce?“ Toto by bolo pre Celeste najhlbšie sklamanie; prvým bolo, že sám nevie, kto vlastne je. Ona preletela právnickou školou ako raketa a advokátsku skúšku zložila ako dvadsaťdvaročná. On nedokončil doktorát z anglických štúdií pre požiadavky na cudzí jazyk a nemal žiadne plány do života. Nemá hádam právo počúvať operu, čítať poéziu a dobrodružné romány, chodiť každých pár mesiacov do Európy pre to či ono a prekračovať vo svojom porsche povolenú rýchlosť, až kým nezistí, kto vlastne je? Raz sa jej na to spýtal, použil presne tieto slová a ona sa rozosmiala. Obaja sa smiali. „Tak nech ti to vyjde, slniečko moje,“ povedala. „Ja musím ísť na súd.“ Marchent okúsila kávu. „Ešte je teplá,“ povedala. Naliala mu do porcelánovej šálky a ukázala na striebornú nádobku na mlieko a kôpku kockového cukru na striebornom tanieriku. Všetko bolo také pekné, také úhľadné. Celeste by si pomyslela, že je to otrasné, a jeho mama by si to asi vôbec nevšimla. Grace mala averziu ku všetkému, čo sa týka domácnosti, okrem varenia na slávnostné príležitosti. Podľa Celeste slúži kuchyňa na skladovanie koly bez cukru. Otcovi by sa to páčilo – jeho otec mal znalosti takmer o všetkom vrátane striebra a porcelánu, poznal dejiny vidličky, sviatočné tradície všade na svete, módne trendy, vedel všetko o kukučkových hodinách, o veľrybách, o vínach a o architektonických slohoch. Sám seba prezýval „Don Quijot“. No hlavné bolo, že Reubenovi sa tu páčilo. Reuben bol proste Reuben a Reubenovi sa veľmi páčila tá veľká kozubová rímsa s volútovými podperami. „Čo práve píšete v tej svojej básnickej hlávke?“ opýtala sa Marchent. „Hmmm. Tie stropné trámy sú obrovské, v živote som hádam také dlhé nevidel. Perzské koberce, všetky s kvetinovými motívmi okrem tamtoho modlitebného koberčeka. A pod touto strechou nie sú žiadni zlí duchovia.“ „Chceli ste povedať ,nijaké negatívne vibrácie‘,“ opravila ho. „A súhlasím s vami. Určite si však uvedomujete, že keby som tu zostala, nedokázala by som prestať smútiť za strýkom Felixom. Bol to veľký človek. Poviem vám, všetko sa mi to vracia, teda Felix a jeho zmiznutie, už nejaký čas som na to nemyslela. Mala som osemnásť, keď vyšiel tamtými dverami na cestu na Stredný východ.“ „Prečo na Stredný východ?“ opýtal sa. „Kam mal namierené?“ „Na archeologické nálezisko, to bol častý dôvod jeho ciest. Naposledy šiel do Iraku, týkalo sa to nejakého novoobjaveného mesta, starého ako Mari alebo Uruk. Nenašla som žiadny dôkaz, ktorý by vyzeral presvedčivo. Tak či onak bol nezvyčajne vzrušený z toho, kam ide, to si pamätám. Vyvolával priateľom do celého sveta. Ja som sa nad tým bohvieako nezamýšľala. Vždy niekam odchádzal a odniekiaľ prichádzal. Ak nešiel na vykopávky, tak mal namierené do nejakej cudzokrajnej knižnice, aby sa pozrel na fragment rukopisu, ktorý práve objavil v nejakej nevydanej zbierke jeden z jeho mnohých študentov. Dobre im za to platil. A oni mu stále posielali informácie. Žil si vo svojom vlastnom izolovanom a rušnom svete.“ „Musel po sebe zanechať nejaké spisy,“ povedal Reuben, „keď sa zaujímal o toľko vecí.“ „Spisy! Reuben, to si neviete ani predstaviť. Na poschodí sú izby plné papierov, rukopisov, šanónov, rozpadajúcich sa kníh. Toľko vecí treba prebrať, o toľkých veciach rozhodnúť. Ale keby sa mal dom predať už zajtra, som pripravená všetko odoslať do klimatizovaného skladu a pracovať na tom tam.“ „Hľadal niečo konkrétne?“ „Ak aj áno, nikdy to nespomenul. Raz síce povedal: ,Tento svet potrebuje svedkov. Toľko sa toho už stratilo‘, ale to sa asi len tak všeobecne posťažoval. Viem, že financoval vykopávky. A často sa stretával so študentmi archeológie a dejín, ktorí preňho nepracovali. Pamätám sa, ako sem chodievali. Udeľoval im vlastné malé granty.“ „To je úžasné,“ skonštatoval Reuben. „Takýto život.“ „Nuž, mal na to peniaze, teraz to už viem. Nikto nepochyboval, že je bohatý, ale netušila som, ako veľmi, až kým to všetko neprešlo na mňa. Poďte, poobzeráme sa tu?“ Ako sa mu len páčila tá knižnica! No bola to skôr izba na ukazovanie, v ktorej nikdy nikto nepísal list ani nečítal knihu. Aj Marchent to potvrdila. Starý francúzsky stôl bol dokonale vyleštený a mosadzná pozlátka sa ligotala ako pravé zlato. Bola na ňom čistá zelená podložka na písanie a police, ktoré siahali od podlahy až po strop, boli, samozrejme, plné klasických diel v koženej väzbe – bolo by čudné nosiť takto viazané knihy v ruksaku alebo čítať ich v lietadle. Mali tam dvadsaťzväzkový Oxfordský slovník anglického jazyka, staré vydanie Ecyclopaedia Britannica, obrovské knihy o umení, atlasy a staré hrubé zväzky, ktorých pozlátené názvy boli už zošúchané. Táto miestnosť vzbudzovala úctu. Už videl otca, ako sedí za stolom a hľadí na súmrak za vitrážovými oknami, alebo ako si robí pohodlie s knihou na zamatovom sedadle pod oknom. Východné okná na tejto strane domu sa tiahli v šírke hádam deväť metrov. Už bola tma a nebolo vidieť stromy. Ráno sem príde čo najskôr. A keby dom kúpil, dal by túto izbu Philovi. Vlastne keby otcovi toto všetko opísal, mohol by ho na to nalákať. Všimol si dubové parkety s obrovskou spletitou štvorcovou intarziou a starobylé staničné hodiny, čo viseli na stene. Z mosadzných garniží splývali červené zamatové závesy a nad kozubom visela obrovská fotografia skupinky šiestich mužov, oblečených v kaki ako na safari, stáli pred pozadím s banánovníkom a inými tropickými stromami. Určite to fotografovali na doskový film. Na fotografii bolo vidieť úžasné detaily. Až teraz, v časoch digitálnej fotografie, môžete snímku zväčšiť do takýchto rozmerov a pritom ju beznádejne nezničiť. Ale túto fotku nikdy neretušovali. Ešte aj banánové listy vyzerali ako vyrezávané. Bolo vidieť tie najjemnejšie záhyby na sakách mužov aj prach na ich čižmách. Dvaja držali pušku a niektorí iba tak nenútene stáli s prázdnymi rukami. „Tú som dala spraviť ja,“ povedala Marchent. „Vyšla dosť draho. Nechcela som maľbu, iba presnú zväčšeninu. Má takmer dvakrát jeden meter. Vidíte toho v strede? To je strýko Felix. Toto je jeho jediná aktuálna snímka, ktorú som mala, než zmizol.“ Reuben podišiel bližšie, aby sa mohol lepšie pozrieť. Mená tých mužov boli napísané čiernym atramentom na matnej bordúre z vnútornej strany rámu. Sotva ich dokázal prečítať. Marchent mu zažala luster a až teraz zreteľne videl postavu Felixa, opáleného a tmavovlasého muža, ktorý stál takmer v strede skupinky; skutočne vyzeral veľmi sympaticky, mal peknú vysokú postavu a rovnako útle pôvabné ruky, ktoré tak obdivoval na Marchent. Mal dokonca aj čosi z jej neskutočne nežného úsmevu. Určite príjemný muž, prívetivý, s takmer detským výrazom, zvedavým, hádam aj nadšeným. Mohol mať pokojne dvadsať, ale aj tridsaťpäť rokov. Ostatní muži boli takisto nepopierateľne zaujímaví, všetci sa tvárili hĺbavo a vážne, no najviac pozornosti pútal ten úplne vľavo. Bol vysoký ako ostatní a tmavé vlasy mu siahali po plecia. Keby na sebe nemal sako na safari a kaki nohavice, vyzeral by ako lovec bizónov z divokého západu. Z tváre mu vyžarovali pozitívne vibrácie – ako z nejakej snovej postavy na Rembrandtovom obraze, ktorej akoby sa v jedinečnej mystickej chvíli dotklo Božie svetlo. „Ach áno, tento,“ povedala Marchent trochu dramaticky. „No nie je úžasný? To bol Felixov najbližší priateľ a učiteľ. Margon Sperver. Ale strýko Felix ho vždy volal iba Margon, občas Margon Bezbožník, hoci netuším prečo. Margon sa tomu vždy smial. Ak strýko Felix niečo nevedel, tak hovorieval: ,No, možno to bude vedieť učiteľ,‘ a išiel zavolať Margonovi Bezbožníkovi, nech bol hoci aj na druhom konci sveta. V izbách na poschodí sú tisíce fotiek týchto mužov – Sergeja, Margona, Franka Vandovera – všetkých. Boli to jeho najbližší spoločníci.“ „A keď zmizol, nemohli ste sa s niektorým z nich spojiť?“ „Ani s jediným. Ale pochopte, začali sme to skúšať asi až po roku. Čakali sme, že sa nám každým dňom ozve. Chodil aj na veľmi krátke cesty, ale koľkokrát proste zmizol, chápete, úplne sa stratil. Vybral sa do Etiópie alebo do Indie, kde ho nikto nemohol zastihnúť. Raz sa nám ozval z nejakého tichomorského ostrova na juhu až po jeden a pol roku. Otec poňho poslal lietadlo. Veru, nikdy som nenašla ani jedného z nich, ani učiteľa Margona, a to je na tom všetkom najsmutnejšie.“ Vzdychla si. Vyzerala v tej chvíli veľmi unavená. Potichučky dodala: „Najskôr sa otec ani veľmi nesnažil. Dostal sa k veľkým peniazom, hneď ako Felix zmizol. Po prvý raz bol šťastný. Myslím, že nechcel, aby sme mu strýka pripomínali. ,Felix, stále samý Felix,‘ hovoril vždy, keď som sa naňho pýtala. Chceli si s mamou užiť dedičstvo – tuším po nejakej tete.“ Toto bolestné vyznanie ju stálo veľa síl. Pomaly sa k nej natiahol, aby mala čas uvedomiť si, čo robí, objal ju jednou rukou a pobozkal ju na líce rovnako zdvorilo, ako v to popoludnie pobozkala ona jeho. Otočila sa a na chvíľu sa k nemu privinula, rýchlo ho pobozkala na pery a znova mu povedala, aký je okúzľujúci. „Je to srdcervúci príbeh,“ skonštatoval. „Vy ste naozaj zvláštny chlapec, taký mladý a zároveň taký starý.“ „To dúfam,“ povedal. „A ten váš úsmev. Ako skrývate ten úsmev?“ „Skrývam?“ podivil sa. „Prepáčte.“ „Máte pravdu, rozhodne áno. Je to srdcervúci príbeh.“ Znova sa pozrela na fotografiu. „To je Sergej,“ ukázala na vysokého blondiaka s bledými očami, ktorý akoby bol zasnený alebo duchom neprítomný. „Myslím, že toho som z nich poznala najlepšie. Ostatných som vlastne až tak dobre nepoznala. Najskôr som si bola istá, že Margona nájdem. Ale mala som len čísla hotelov v Ázii a na Strednom východe. Samozrejme, že ho tam poznali, ale nemali ani potuchy, kde je. Volala som do každého hotela v Káhire a Alexandrii a hľadala som ho. Ak si dobre spomínam, skúsili sme to aj v každom hoteli v Damasku. Margon a strýko Felix trávili v Damasku veľa času. Kvôli akémusi starému kláštoru a novoobjaveným rukopisom. Vlastne všetko, čo našli, je ešte stále hore. Viem aj, kde presne.“ „Starodávne rukopisy? Tu? Tie by mohli mať nevyčísliteľnú hodnotu,“ povedal Reuben. „Ach, to asi majú, ale nie pre mňa. Pre mňa je to len obrovská zodpovednosť. Čo mám s nimi robiť, aby sa zachovali? Čo by s nimi robil on? Na knižnice a múzeá sa pozeral veľmi kriticky. Kam by chcel, aby sa to všetko dostalo? Samozrejme, že jeho bývalí študenti by tie veci chceli vidieť, stále mi vyvolávajú a pýtajú sa na ne, ale takéto záležitosti treba riešiť veľmi obozretne. Poklady by sa mali archivovať a byť pod dohľadom.“ „Áno, to chápem, strávil som nejaký čas v knižniciach na Berkeley a na Stanforde,“ povedal. „Publikoval? Teda, publikoval niečo o svojich nálezoch?“ „O tom nič neviem,“ povedala. „Myslíte si, že Margon a Felix boli na tom poslednom výlete spolu?“ Prikývla. „Bohvie, čo sa stalo, ale stalo sa to im obom,“ povedala. „Najviac sa bojím toho, že ich to postihlo všetkých.“ „Všetkých šiestich?“ „Áno. Pretože ani jeden z nich sa tu nezastavil, nehľadal Felixa. Aspoň ja o tom nič neviem. Neprišiel ani jediný list od nikoho z nich. Predtým sem často chodili listy. Strašne dlho som ich hľadala, a keď som ich našla, nemohla som z nich vyčítať adresy a nakoniec to aj tak boli slepé uličky. Ide o to, že ani jeden z nich sa už neozval, nehľadali strýka Felixa, nikdy. A preto sa obávam, že nech ich postihlo hocičo, postihlo ich to všetkých.“ „Takže ste nikoho z nich nenašli a ani jeden mu už viac nenapísal?“ „Presne tak,“ potvrdila. „Felix nezanechal žiadny rozpis cesty, žiadne písomné plány?“ „No áno, možno aj zanechal, ale, viete, nikto nevie prečítať jeho rukopis. Mal svoj vlastný jazyk. Vlastne ten jazyk používali všetci, alebo sa to aspoň zdá zo zápiskov a z listov, čo som potom našla. Nepoužívali ho vždy. Ale očividne ho všetci ovládali. Nie je ani v našej abecede. Neskôr vám nejaké zápisky ukážem. Pred pár rokmi som si dokonca najala jedného počítačového génia, aby to rozlúskol. Ale nikam sa nedostal.“ „Pozoruhodné. Viete, toto všetko bude našich čitateľov fascinovať. Marchent, z tohto domu by mohla byť turistická atrakcia.“ „Ale veď ste videli tie staré články o strýkovi Felixovi. O tom všetkom sa už písalo.“ „Ale v tých článkoch sa spomína iba Felix, nie jeho priatelia. Nie sú v nich všetky podrobnosti. Ja to už vidím ako príbeh na tri pokračovania.“ „To znie úžasne,“ povedala. „Urobte s tým materiálom, čo sa vám bude hodiť. A ktovie? Možno si to prečíta niekto, kto tuší, čo sa s nimi stalo. Človek nikdy nevie.“ To bol skutočne zaujímavý nápad, ale bolo mu jasné, že na ňu nesmie naliehať. Žila s tou tragédiou dvadsať rokov. Pomaly ho odviedla von z miestnosti. Reuben sa ešte obzrel na sympatickú skupinku mužov, ktorí sa pokojne dívali zo zarámovanej fotografie. Ak tento dom kúpim, pomyslel si, nikdy tú fotografiu nezvesím. Teda, ak mi ju nechá alebo ak mi dovolí spraviť si kópiu. Veď nemal by Felix Nideck ostať v tomto dome aspoň takto prítomný? „Asi by ste tú fotografiu nenechali prípadnému kupcovi, však?“ „Ale veľmi rada,“ odvetila. „Veď mám aj menšie kópie. Viete, zostáva tu aj nábytok.“ Ukázala naň rukou, keď prechádzali veľkou sálou. „Ešte som to nespomínala? Poďte, ukážem vám zimnú záhradu. Už je takmer čas na večeru. Felice je hluchá a takmer slepá, ale riadi sa hodinami vo svojej hlave.“ „Už cítim jedlo,“ poznamenal, keď prechádzali veľkou sálou. „Lahodné.“ „Pomáha jej jedno dievča z mesta. Títo mladí budú tuším pracovať aj takmer zadarmo, len aby tu v dome získali nejakú skúsenosť. Už som poriadne vyhladla.“ Zimná záhrada na západnej strane domu bola plná vysušených rastlín v starých farebných orientálnych kvetináčoch. Biela kovová konštrukcia, ktorá podopierala vysokú sklenú kupolu, pripomínala Reubenovi vybielené kosti. Uprostred špinavej podlahy z čiernej žuly stála stará vyschnutá fontánka. Toto si Reuben musí obzrieť ráno, keď tam bude prúdiť svetlo z troch strán. Teraz vnímal len vlhko a tmu. „Za pekného počasia je stadiaľ pekný výhľad,“ povedala Marchent a ukázala na zasklené dvere. „A spomínam si na jeden večierok, keď sa tu tancovalo a ľudia sa trúsili von na terasu. Priamo na okraji útesu je balustráda. Boli tu všetci Felixovi priatelia. Sergej Gorlagon spieval po rusky a všetkým sa to náramne páčilo. A strýko Felix sa, pochopiteľne, výborne bavil. Zbožňoval svojho Sergeja. Sergej bol obrovský chlap. A v celej tej spoločnosti sa nenašiel nikto ako strýko Felix. Bol taký temperamentný a ako miloval tanec! A môj otec sa len motkal okolo a reptal nad výdavkami.“ Pokrčila plecami. „Skúsim to tu dať vyčistiť. Mala som to spraviť, ešte než ste prišli.“ „Ja to živo vidím,“ povedal Reuben. „Pomarančovníky v kvetináčoch a banánové palmy a vysočizný previsnutý fikus alebo orchideové stromy či kvitnúce popínavé rastliny. Čítal by som tu ráno noviny.“ Očividne ju nadchol. Zasmiala sa. „Nie, zlatý môj, noviny by ste čítali v knižnici, to je ranná miestnosť. Sem by ste zašli poobede, keď slnko od západu zaplaví miestnosť svetlom. A prečo ste si predstavili práve orchideové stromy? Ach, orchidey. A v lete by ste tu trávili skoré večery, až kým by slnko nezapadlo do mora.“ „Milujem orchideové stromy,“ priznal sa Reuben. „Videl som ich v Karibiku. Myslím si, že my ľudia zo severnej pologule prahneme po tropickom podnebí. Raz sme boli ubytovaní v malom hoteli v New Orleanse, v takom penzióniku v Quarteri, a tam mali orchideové stromy okolo bazéna. Fialové kvety z nich padali do vody, na hladine plávali fialové lupene a podľa mňa to bolo prekrásne.“ „Viete čo, vy by ste mali mať takýto dom,“ povedala. Na tvári sa jej zjavil tieň, ale len na okamih. Vzápätí sa znova usmiala a stisla mu ruku. Nazreli do hudobného salónika s bielym obložením. Drevená podlaha tu bola natretá nabielo a Marchent povedala, že klavír už dávno podľahol vlhkosti a dali ho preč. „Tieto pomaľované steny, to všetko sem prišlo priamo z nejakého domu vo Francúzsku.“ „Tomu verím,“ povedal, obdivujúc hlboko vyrezávané obruby a vyblednuté kvetinové dekorácie. No, niečo takéto by schvaľovala aj Celeste, pretože milovala hudbu, a keď bola sama, často hrávala na klavíri. Neprikladala svojej hre priveľký význam, ale občas, keď sa Reuben zobudil, počul, ako hrá na malom spinete vo svojom byte. Áno, toto by sa jej páčilo. Veľká tienistá jedáleň ho prekvapila. „Toto nie je jedáleň,“ vyhlásil. „To je prinajmenšom banketová sála, hodovná sieň.“ „Veru, za starých čias to bývala plesová sála,“ potvrdila Marchent. „Chodili sem na plesy ľudia z celého okolia. Jeden sa tu konal, keď som bola ešte malá.“ Prevládal tu tmavý obklad ako vo veľkej sále, ktorý sa nádherne blýskal pod vysokým kazetovým stropom z nespočetných sadrových štvorcov, ktoré prerušovali tmavomodrý náter so žiarivými hviezdami. To bola odvážna výzdoba. A vydarila sa. Rozbúchalo sa mu srdce. Prešli k stolu. Bol určite aspoň šesť metrov dlhý, no v tom obrovskom priestore vyzeral malý, priam sa vznášal na tmavej vyleštenej podlahe. Usadili sa oproti sebe na stoličky s červeným zamatovým čalúnením a s vysokým operadlom. Pri stene za Marchent stáli dva masívne poľovnícke stoly z čierneho dreva, na oboch boli rovnaké, bohato vyrezávané renesančné postavy lovcov s družinami a vŕšili sa na nich ťažké strieborné tácne, čaše a kôpky akejsi žltej látky, zrejme obrúskov. V tieni sa rysovali aj ďalšie pôsobivé predmety: obrovská vitrína, asi na zbrane, a niekoľko truhlíc. Obrovský gotický kozub z čierneho mramoru, bohato zdobený stredovekými rytiermi v helmách s vážnymi tvárami. Základňa vysokého ohniska bol ozdobená výjavom zo stredovekej bitky. Tak toto si Reuben určite pri dobrom svetle odfotografuje. Barokový mnohoramenný svietnik poskytoval jediné svetlo okrem praskajúceho ohňa. „Za tým stolom vyzeráte ako princ,“ povedala Marchent a zľahka sa zasmiala. „Ako keby ste sem patrili.“ „Uťahujete si zo mňa,“ ohradil sa. „A vy v tom svetle sviec vyzeráte ako veľkovojvodkyňa. Mám pocit, že sme v nejakom viedenskom loveckom zámku, a nie v Kalifornii.“ „Boli ste už vo Viedni?“ „Veľakrát,“ odvetil. Spomenul si, ako ho Phil previedol palácom Márie Terézie a obšírne mu rozprával o všetkom od maľovaných stien až po glazované, krásne zdobené kachle. Áno, Philovi by sa tu páčilo. Phil by ho chápal. Večeru im podávali na starom, honosne maľovanom porceláne, niektoré kusy boli obité, ale stále jedinečné. A taký ťažký strieborný riad ešte v ruke nedržal. Felice, scvrknuté žieňa s bielymi vlasmi a veľmi tmavou pokožkou, prišla a odišla bez jediného slova. „Dievčina“ z mesta – Nina – bola statná tmavovlasá osôbka, ktorá, ako sa zdalo, zbožne obdivovala Marchent, jedáleň a každučký tanier, ktorý priniesla na stôl na striebornom podnose. Nervózne sa chichotala, vzdychala, potom sa usmiala na Reubena a vybehla z miestnosti. „Máte tu obdivovateľku,“ šepla Marchent. Opekané filé bolo skvelé, zelenina neobyčajne svieža a chrumkavá a šalát dokonale dochutený ľahkým olejom a bylinkami. Reuben vypil trochu viac červeného vína, než zamýšľal, ale bolo také lahodné a malo tmavú dymovú príchuť, ktorú si spájal výlučne s najlepšími ročníkmi. V skutočnosti však o víne nič nevedel. Jedol hltavo. Tak jedával, keď bol šťastný, a on bol šťastný, nevýslovne šťastný. Marchent mu rozprávala o histórii domu, o veciach, čo si zistil už predtým. Jej prastarý otec – Felix zakladateľ – bol drevársky barón v tejto oblasti a na pobreží vybudoval dve píly a malý prístav pre svoje lode, ktorý už neexistuje. Drevo na tento dom mu narezali a ohobľovali priamo tu a väčšinu mramoru a žuly dopravili loďou popri pobreží. Kamene na steny domu prišli po súši aj po vode. „Všetci Nideckovci mali peniaze z Európy a veľa zarobili aj tu,“ povedala Marchent. Hoci strýko Felix vlastnil veľký podiel rodinného bohatstva, Marchentin otec Abel mal všetky obchody v meste, keď bola malá. Neďaleké pozemky pri pláži na juh od sídla sa predali, ešte než odišla na vysokú školu, ale len zopár ľudí na nich skutočne sta- valo. „Všetko sa to zomlelo, keď bol Felix na jednej dlhej ceste; môj otec predal obchody a pozemky pri pláži, a keď sa Felix vrátil, veľmi sa nahneval. Pamätám sa, ako sa pohádali. Ale už sa to nedalo vrátiť.“ Posmutnela. „Keby len otec necítil k strýkovi Felixovi takú nenávisť! Možno keby ho menej nenávidel, začali by sme ho hľadať skôr. Ale to všetko je už dávna minulosť.“ Pozemky mali stále devätnásť hektárov aj s chráneným sekvojovým lesom za domom, s veľkým dubovým hájom a s lesmi na svahoch smerom k pláži na západnej strane. V lese bol aj domček na strome, ktorý postavil Felix poriadne vysoko. „Ja som v ňom nikdy nebola,“ pripustila Marchent. „Ale moji mladší bratia hovoria, že je vcelku prepychový. Samozrejme, že doň nesmeli ísť, kým Felixa oficiálne nevyhlásili za mŕtveho.“ Marchent v podstate nevedela o rodine viac, než čo sa vedelo všeobecne. Patrili k histórii tohto kraja. „Zrejme mali peniaze z ropy a diamantov a z majetkov vo Švajčiarsku.“ Pokrčila plecami. Jej zverenecké fondy predstavovali zvyčajné investície spravované v New Yorku. Rovnako aj fondy jej mladších bratov. Pri otvorení poslednej vôle strýka Felixa sa ukázalo, že mal poriadny balík peňazí v Bank of America a vo Wells Fargo Bank; viac, než Marchent očakávala. „Takže tento dom nemusíte predávať,“ podotkol Reuben. „Musím ho predať, aby som mohla byť slobodná,“ povedala. Zmĺkla, zavrela na chvíľku oči a vzápätí zovrela pravú ruku do útlej päste a poklepala si po hrudi. „Musím vedieť, že je to za mnou, chápete? A ešte sú tu moji mladší bratia.“ Zmenil sa jej výraz tváre aj tón hlasu. „Vyplatili sme ich, aby nenapadli závet.“ Znova mierne mykla plecami, ale vyzerala trošku smutná. „Teraz chcú svoj ,podiel‘.“ Reuben prikývol, ale vlastne nechápal, o čom je reč. Určite dom skúsim kúpiť. Už si tým bol istý, bez ohľadu na to, ako znepokojivo dom vyzeral, bez ohľadu na to, aké drahé budú opravy, kúrenie, údržba. Sú chvíle, keď proste nemôžete povedať nie. No všetko pekne po poriadku. Nakoniec sa rozhovorila o nehode, pri ktorej zahynuli jej rodičia. Vracali sa lietadlom z Las Vegas. Jej otec bol skvelý pilot a tú trasu absolvovali už aspoň stokrát. „Pravdepodobne ani nevedeli, čo sa stalo,“ povedala. „Bolo to strašné nešťastie, v hmle narazili do stĺpa vysokého napätia.“ Marchent mala vtedy dvadsaťosem. Felix bol už desať rokov preč. Stala sa poručníčkou svojich dvoch mladších bratov. „Asi som to dosť pokazila,“ povedala. „Po tej nehode sa zmenili. Od tej chvíle sa utápali v drogách a alkohole a mali len kamarátov veľmi pochybnej povesti. Chcela som sa vrátiť do Paríža. Nevenovala som im dosť času, vtedy ani potom. A s nimi to šlo dolu vodou.“ Bol medzi nim len rok rozdiel, v čase nehody mali šestnásť a sedemnásť a boli skoro ako dvojičky, mali vlastný tajný jazyk úškľabkov, úškrnov a šepkaných slov, do ktorého len málokto prenikol alebo ho dokázal dlhšie tolerovať. „Ešte pred pár rokmi viseli v tejto miestnosti prekrásne impresionistické obrazy,“ povedala. „Bratia ich ukradli; prišli sem, keď tu bola iba Felice, a predali ich za facku. Hrozne som sa naštvala. Ale už sa mi ich nepodarilo získať naspäť. Neskôr som zistila, že pobrali aj nejaké striebro.“ „To vás muselo poriadne znechutiť,“ povedal. Zasmiala sa. „To rozhodne. Tragédia je, že tie veci sú navždy preč, a čo z toho mali tí dvaja? Opilecký večierok v Sausalite, na ktorý vtrhla polícia.“ Prišuchtala sa Felice, na pohľad krehká a neistá, no taniere odpratala šikovne. Marchent sa vzdialila, aby vyplatila „dievčinu“, a hneď sa vrátila. „Felice je tu odjakživa?“ opýtal sa Reuben. „Áno, bývala tu aj so svojím synom, ktorý minulý rok zomrel. On to tu mal, samozrejme, celé pod palcom. Všetko riadil. Ako len neznášal mojich bratov, veď tí dvakrát podpálili hosťovský dom a zničili nejedno auto. Odvtedy som najala zopár mužov, ale nikdy to nevyšlo. Momentálne sa o dom nestará nikto. Iba starý pán Galton, ktorý býva kúsok odtiaľto, ale ten len najíma robotníkov na všetko, čo tu treba spraviť. To by ste mohli spomenúť vo svojom článku. Pán Galton pozná každý kút tohto domu. Aj les. Keď odídem, Felice si vezmem so sebou. Nič iné sa robiť nedá.“ Odmlčala sa, kým Felice naservírovala dezert – malinové sherry v krištáľových pohároch. „Felix ju sem priviedol z Jamajky,“ povedala. „Spolu s nákladom jamajských kuriozít a umeleckých predmetov. Vždy sa vracal s nejakým pokladom – s olméckou sochou, s koloniálnou olejomaľbou z Brazílie, s mumifikovanou mačkou. Počkajte, až uvidíte galérie a skladiská na poschodí. Sú tam tabuľky, plné škatule starovekých hlinených tabuliek…“ „Tabuľky, to myslíte skutočné tabuľky zo starovekej Mezopotámie? Hovoríte o klinovom písme, Babylone a tak?“ Zasmiala sa. „Samozrejme.“ „Tie musia mať nevyčísliteľnú hodnotu,“ povedal Reuben. „Toto by si zaslúžilo vlastný článok. Musím tie artefakty vidieť. Ukážete mi ich, však? Pozrite, toto do článku nedám, iba by to odvádzalo pozornosť. Chceme predsa predať tento dom, ale…“ „Všetko vám ukážem,“ povedala. „Bude mi potešením. Nečakane príjemným potešením. Keď sa o tom všetkom takto rozprávame, nepripadá mi to až také nereálne.“ „Pozrite, možno by som vám mohol nejako pomôcť, oficiálne či neoficiálne. Na Berkeley som bol počas letných prázdnin nejaký čas na vykopávkach,“ vysvetľoval. „Mamin nápad. Vyhlásila, že ak z jej syna nemá byť lekár, nech je aspoň vzdelaný. Zapísala ma na rôzne výpravy.“ „A vám sa to celkom páčilo.“ „Nemal som dosť trpezlivosti,“ priznal sa. „Ale užil som si to. Nejaký čas som bol v āatal Hüyük v Turecku – to je jedno z najstarších nálezísk na zemi.“ „Áno, bola som tam. To je proste úžasné!“ zvolala. Tvár sa jej rozjasnila. „A videli ste aj Göbekli Tepe?“ „Videl,“ odvetil. „V posledné leto, než som odišiel z Berkeley, som sa vybral do Göbekli Tepe. Napísal som o tom článok do jedných novín. Ten mi pomohol získať terajšie miesto. Vážne by som hrozne rád videl všetky tie poklady. Rád by som sa v tom nejako angažoval, teda ak by ste chceli. Čo tak ďalší článok, ktorý uverejníme, až keď bude odtiaľto všetko bezpečne preč, veď viete, niečo o dedičstve Felixa Nidecka. Pozdávalo by sa vám to?“ Na chvíľku sa zamyslela, v očiach mala pokojný pohľad. „Ani si neviete predstaviť ako,“ odpovedala. Bolo úžasné vidieť, ako ju to zaujalo. Celeste ho vždy umlčala, keď sa rozhovoril o svojich archeologických dobrodružstvách. „Reuben, a kam ťa to všetko vlastne posunulo? Čo si si odniesol z tých vykopávok?“ „Chceli ste byť niekedy lekárom ako vaša matka?“ opýtala sa Marchent. Reuben sa zasmial. „Nie som schopný zapamätať si vedecké informácie,“ povedal. „Dokážem citovať z Dickensa, zo Shakespeara, z Chaucera a zo Stendhala, ale nezapamätám si ani slovko o teórii strún, o DNA či čiernych dierach. Niežeby som sa nesnažil. Asi by som ani nemohol byť lekár. Mimochodom, raz som omdlel pri pohľade na krv.“ Marchent sa zasmiala, ale milo. „Mama je chirurgička na traumatológii. Operuje päť či šesťkrát denne.“ „A, pochopiteľne, bola sklamaná, keď ste nešli na medicínu.“ „Trochu, ale viac ju sklamal môj starší brat Jim. Bol to poriadny šok, keď sa z neho stal kňaz. Samozrejme, sme katolíci. Ale niečo také by mame v živote ani nenapadlo a ja asi aj tuším, prečo to spravil, veď viete, zo psychologického hľadiska, ale v podstate je dobrý kňaz. Pôsobí v San Franciscu. Pracuje v Kostole svätého Františka z Gubbia v Tenderloine a prevádzkuje jedáleň pre bezdomovcov. Pracuje ešte tvrdšie ako mama. Nepoznám nikoho, kto by pracoval tvrdšie ako tí dvaja.“ A Celeste za nimi vo vyťaženosti rozhodne nezaostáva. Rozprávali sa o náleziskách. Reuben nikdy nebol na takú prplavú prácu, nedostal sa pri skúmaní črepov a úlomkov veľmi ďaleko, ale páčilo sa mu, čo sa pri tom naučil. Nevedel sa dočkať, až uvidí tie hlinené tabuľky. Rozprávali sa aj o iných veciach. O tom, ako Marchent „zlyhala“, ako sa sama vyjadrila, vo vzťahu k bratom, ktorých nikdy nezaujímal ani dom, ani Felix, ani to, čo po sebe zanechal. „Po tej nehode som nevedela, čo mám robiť,“ povedala. Postavila sa a podišla ku kozubu. Štuchla do ohňa a ten sa znova rozhorel. „Chlapci prešli piatimi internátnymi školami. Vyhodili ich za to, že pili. Vyhodili ich za to, že brali drogy. Vyhodili ich za to, že predávali drogy.“ Vrátila sa k stolu. Felice sa prišuchtala s ďalšou fľaškou toho vynikajúceho vína. Marchent sa ďalej zdôverovala tichým, familiárnym hlasom. „Boli hádam v každom odvykacom centre v tejto krajine,“ povedala. „Aj v niekoľkých centrách za morom. Vedia presne, čo majú povedať sudcovi, aby ich poslal na odvykačku, aj čo povedať terapeutom, keď sú tam. Úžasné, ako si dokážu získať dôveru lekárov. Samozrejme, než ich prepustia, spravia si zásoby všetkých psychiatrických liečiv, ku ktorým sa tam dostanú.“ Náhle zdvihla zrak. „Reuben, o tomto nesmiete nikdy písať,“ povedala. „To neprichádza do úvahy,“ súhlasil. „Ale, Marchent, novinárom väčšinou nemožno veriť. Ste si toho vedomá, však?“ „Asi áno,“ odvetila. „Na Berkeley som mal dobrého kamaráta, ktorý zomrel na predávkovanie. Tak som sa vlastne spoznal so svojou priateľkou Celeste. Bol to jej brat. On mal všetko, chápete, ale drogy ho aj tak dostali a skapal ako zviera na záchode v bare. Nikto s tým nemohol nič robiť.“ Občas mal pocit, že ich s Celeste drží pokope práve Willieho smrť, alebo aspoň chvíľu držala. Celeste šla z Berkeley na právnickú fakultu na Stanforde, a len čo skončila, urobila si advokátske skúšky. Willieho smrť dodala celej záležitosti istú závažnosť, hudobný sprievod v molovej tónine. „Nikto nevie, prečo si ľudia zvolia takúto cestu,“ povedal Reuben. „Willie bol úžasný, ale bol závislý. On pri tom zostal, zatiaľ čo jeho kamaráti tým len prešli.“ „Presne tak. Ja som skúsila hádam všetky drogy, ktoré brali moji bratia. Ale akosi ma to neoslovilo.“ „Som na tom rovnako,“ povedal. „Samozrejme, strašne ich naštvalo, keď všetko pripadlo mne. Lenže keď strýko Felix odchádzal, boli ešte malí. Keby sa bol vrátil, určite by zmenil závet, aby sa postaral aj o nich.“ „Nemajú peniaze po vašich rodičoch?“ „Samozrejme, že áno. Aj po starých rodičoch, aj po prastarých. Minuli ich neuveriteľnou rýchlosťou, robili žúry pre stovky ľudí, financovali rockové kapely takých feťákov, ako sú oni, ktoré nemali šancu na úspech. Šoférovali ožratí, rozmlátili autá, ale im sa nič nestalo. Určite sa raz zabijú alebo niekoho skántria.“ Vysvetlila mu, že len čo predá dom, tak sa o nich postará. Nemusí to robiť, ale chce. Banka im bude dávať peniaze postupne, aby zase všetko neprehajdákali ako pri dedičstve. To sa im určite nebude páčiť. Dom pre nich nemá nijakú citovú hodnotu, a keby im napadlo, že môžu pokútne rozpredať Felixove zbierky, už dávno by ich ukradli. „V skutočnosti netušia, akú hodnotu má väčšina pokladov v tomto dome. Občas vylomia zámku a utečú s dačím, čo odnesú. Ale väčšinou ma vydierajú, chápete, opití mi vyvolávajú uprostred noci, vyhrážajú sa samovraždou a ja im zvyčajne skôr či neskôr vypíšem mastný šek. Vydržia moje prednášky, slzy aj rady týkajúce sa peňazí. A vzápätí sú preč, odídu do Karibiku, na Havaj alebo do Los Angeles na ďalší záťah. Najnovšie majú tuším plán, že prerazia v pornografickom priemysle. Našli si nejakú hviezdičku, ktorú si vychovávajú. Ak nie je plnoletá, mohli by skončiť v base, čomu sa asi ani nedá vyhnúť. Aspoň naši právnici si to rozhodne myslia. Ale všetci sa tvárime, ako keby ešte bola nádej.“ Poobzerala sa po miestnosti. Nevedel si predstaviť, ako ju vidí ona. Vedel, ako ju vidí on, a vedel, že nikdy nezabudne, ako vyzerá táto žena vo svetle sviečok: tvár mierne nachová po víne, ústa sa mu videli priveľmi červené a dymovo sfarbené oči žiarili vo svetle ohňa. „Najviac ma však rozčuľuje, že sa nikdy o nič nezaujímali, nezaujímal ich Felix, nezaujímalo ich vôbec nič, naozaj, ani hudba, ani umenie, ani dejiny.“ „Nepredstaviteľné,“ podotkol. „A to je práve na vás také osviežujúce, Reuben. Nemáte v sebe ten tvrdý cynizmus mladých ľudí.“ Stále sa obzerala dookola, nepokojne kĺzala pohľadom po tmavom príborníku, po kozubovej rímse z tmavého mramoru a opäť po okrúhlom železnom lustri, ktorý nesvietil a krátke hrubé voskovice na ňom boli zaprášené. „V tejto miestnosti sme toho veľa zažili,“ povedala. „Strýko Felix mi sľúbil, že ma vezme na toľko miest! Mali sme úžasné plány. Najskôr som musela doštudovať, v tom bol neoblomný. A potom sme chceli precestovať svet.“ „Nebudete príliš smutná, keď ten dom predáte?“ riskol Reuben otázku. „Uznávam, som trochu pripitý, ale nie veľmi. No naozaj, nebudete to ľutovať? Ako by ste to mohli neľutovať?“ „Chlapče zlatý, ja som tu skončila,“ odvetila. „Keby ste videli môj dom v Buenos Aires! Tento výlet je pre mňa vlastne akási púť. Ja tu už nemám nič, len nedoriešené otázky.“ Mal sto chutí povedať: Počujte, Marchent, ja ten dom kúpim. A môžete sem hocikedy prísť a zostať tu, koľko budete chcieť. Aké nafúkané reči. Ako by sa jeho mama na nich smiala! „Poďte,“ povedala. „Už je deväť, verili by ste tomu? Pozrieme si na poschodí, čo sa bude dať, a zvyšok si necháme na denné svetlo.“ Nazreli do niekoľkých spální so zaujímavými tapetami, do staromódnych kúpeľní so stojanovými umývadlami a vaňami na zvieracích nožičkách. Videl tam veľa amerických starožitností, ale aj zopár európskych kúskov. Boli to priestranné a útulné miestnosti, lákavé, aj keď zaprášené, vyblednuté a studené. Konečne otvorila dvere do „jednej Felixovej knižnice“ či skôr do rozľahlej študovne s tabuľami, nástenkami a so stenami úplne zakrytými knihami. „Za tých dvadsať rokov sa tu nič nezmenilo,“ povedala. Ukázala na všetky fotografie, výstrižky z novín a vyblednuté poznámky pripichnuté na nástenkách; písmo na tabuliach bolo aj po dlhom čase stále vidieť. „Teda, to je neuveriteľné.“ „Áno, viete, Felice je presvedčená, že sa vráti domov, a občas som si tým istá aj ja. Neodvážila som sa ničoho ani dotknúť. Keď som zistila, že sa sem chlapci dostali a pokradli nejaké veci, išlo ma rozhodiť.“ „Všimol som si dvojitú zámku.“ „Nuž áno. Zašlo to tak ďaleko. Je tu aj poplašný systém, ale myslím si, že keď tu nie som, Felice ho nezapína.“ „Toľko kníh… Tieto knihy sú v arabčine, však?“ hovoril, keď prechádzal popri policiach. „A toto je čo, ani len netuším, čo to je.“ „Ani ja,“ povedala. „Chcel, aby som sa naučila všetky jazyky, ktoré ovládal, ale nemám na to talent. On sa dokázal naučiť každý jazyk. Takmer čítal ľuďom myšlienky.“ „Nuž, tak toto je, samozrejme, taliančina a toto portugalčina.“ Zastavil sa pri stole. „A toto je určite jeho denník.“ „Áno, denník alebo pracovný zošit. Predpokladám, že posledný denník si zobral so sebou, keď odišiel.“ Strana s modrými linajkami bola popísaná čudným písmom. Iba dátum bol jasný a zrozumiteľný: „1. augusta 1991.“ „Presne, ako ho tu nechal,“ povedala Marchent. „Čo si myslíte, aký je to jazyk? Ľudia, ktorí ho skúmali, majú rôzne názory. Je to takmer určite jazyk Stredného východu, ale nie je odvodený z arabčiny, aspoň nie priamo. A v písme sú aj symboly, ktoré nikto nepozná.“ „Tajomné,“ zamrmlal. Kalamár bol úplne suchý. Pri ňom ležalo plniace pero so zlatými písmenami. FELIX NIDECK. A stála tam aj zarámovaná fotografia tých pozoruhodných pánov v neformálnejšom zoskupení pod kvetinovými girlandami a s vínovými pohármi v rukách. Tváre im žiarili – Felix mal ruku na pleciach vysokého plavovlasého Sergeja s bledými očami. A Margon Bezbožník hľadel do objektívu s pokojným úsmevom. „To pero som mu dala ja,“ povedala. „Zbožňoval plniace perá. Miloval ten zvuk, keď škriabu po papieri. Kúpila som mu ho u Gumpa v San Franciscu. No tak, pokojne si ho obzrite, ak chcete. Len ho potom položte tam, odkiaľ ste ho vzali.“ Zaváhal. Chcel si pozrieť denník. Prebehli mu po chrbte zimomriavky, premohla ho prítomnosť inej osoby či osobnosti, sám nevedel. Ten človek vyzeral na fotografiách taký šťastný, okolo očí mal vrásky od smiechu, tmavé vlasy rozstrapatené, akoby rozfúkané od vetra. Reuben sa poobzeral po študovni, po preplnených policiach, po starých mapách prilepených lepiacou páskou na omietke, po stole. Pocítil k tomu mužovi zvláštnu náklonnosť či možno skôr posadnutosť. „Ako som už spomínala, keď sa objaví pravý kupec, toto všetko pošleme do skladu. Okamžite. Všetko je nafotené. To som zariadila už dávno. Mám založené fotografie každej poličky, každého stola, každej nástenky. Iný inventárny súpis som zatiaľ neskúšala.“ Reuben sa zahľadel na tabuľu. Poznámky písané kriedou vybledli. Zostali slová vyškriabané do čierneho povrchu. Ale tie boli po anglicky a dali sa prečítať, tak ich prečítal: „,Tlmené svetlo radostných pochodní… žiara vonných lámp… vatry, ktoré mu zapaľovali, keď bol miláčikom ľudí… nádhera kráľovského dvora, ktorého bol výnimočnou hviezdou…, všetko akoby sústredilo svoju morálnu aj materiálnu slávu do drahokamu a horelo jasom zachyteným z budúcnosti aj nazbieraným z minulosti.‘“ „Ako krásne ste to prečítali,“ šepla. „Nikdy predtým som to nepočula nahlas.“ „Túto pasáž poznám,“ povedal. „Už som ju niekde čítal. Určite.“ „Naozaj? To mi ešte nikto nepovedal. Ako to viete?“ „Počkajte, porozmýšľam. Viem, kto to napísal. Áno, Nathaniel Hawthorne. Je to z poviedky ,Starožitný prsteň‘.“ „No toto, drahý chlapče, veď to je úžasné. Moment…“ Začala prehľadávať police. „Tu, tu sú jeho najobľúbenejší spisovatelia, čo písali po anglicky.“ Vytiahla jednu ošarpanú knihu v koženej väzbe. Mala pozlátenú oriezku. „Nuž, Reuben, zaslúžite si cenu. Tu je tá pasáž, označená ceruzkou! Sama by som na to v živote neprišla.“ Zobral si od nej knihu. Pýril sa od radosti a usmial sa na ňu. „To je vzrušujúce. Po prvý raz bol môj diplom z anglickej literatúry na niečo užitočný.“ „Chlapče zlatý, vaše vzdelanie vám bude vždy užitočné,“ povedala. „Niekto sa vás snažil presvedčiť o opaku?“ Skúmal strany. Veľa pasáží bolo označených ceruzkou, znova sa objavili zvláštne symboly, vyzerali ako načmárané a vo svojej nezrozumiteľnosti odhaľovali, aký je písaný jazyk zložitý a abstraktný. Usmievala sa naňho so zjavnou náklonnosťou. No možno to bola len hra svetla z lampy so zeleným tienidlom, ktorá stála na stole. „Reuben Golding, tento dom by som mala darovať vám,“ povedala. „Mohli by ste si ho v takom prípade dovoliť?“ „Nepochybne,“ odvetil. „Ale, Marchent, nemusíte mi ho darovať. Kúpim ho od vás.“ Tak to nakoniec vyslovil a znova sa začervenal. Ale bol od radosti celý bez seba. „Musím sa vrátiť do San Francisca – porozprávať sa s mamou a s otcom. Sadnúť si so svojou priateľkou. Aby ma pochopili. Ale môžem si ho kúpiť a kúpim ho, ak súhlasíte. Verte mi. Viete, myslím na to od chvíle, ako som sem prišiel. Rozmýšľal som, že budem celý život ľutovať, ak to nespravím, no a ak ho kúpim, Marchent, pre vás budú dvere vždy otvorené, vo dne v noci.“ Veľmi pokojne sa naňho usmiala. Počúvala ho a zároveň ako keby bola duchom neprítomná. „Máte vlastné prostriedky, však?“ „Áno, vždy som mal. Nie až také ako vy, Marchent, ale mám.“ Nechcel zachádzať do podrobností o magnátoch na trhu s nehnuteľnosťami, ktorí založili rodinné bohatstvo, ani o zvereneckých fondoch, ktoré ho zabezpečili dávno predtým, než sa vôbec narodil. Ale ako budú mama s Celeste vyvádzať, keď im to povie! Grace pracovala celý život, ako keby nemala ani groš. A očakávala, že jej chlapci budú robiť to isté. Dokonca aj Phil celý život pracoval, svojím spôsobom. A potom Jim, ktorý sa všetkého vzdal, aby mohol odísť do kňazského stavu. A on načrie do svojho kapitálu pre tento dom. Ale bolo mu to jedno. Celeste mu to nikdy neodpustí. A to mu bolo absolútne jedno. „Aj som si myslela,“ povedala Marchent. „Vy ste vlastne finančne nezávislý reportér, však? Ach, a vidím, že sa pre to cítite veľmi previnilo.“ „Len trošku,“ povedal takmer nečujne. Natiahla k nemu pravú ruku a pohladila ho líci. Pery sa jej pohybovali, no nič nepovedala. Na čele sa jej zjavili jemné vrásky, ale ústa sa stále nežne usmievali. „Chlapče zlatý,“ povedala. „Keď jedného dňa napíšete román o tomto dome, nazvete ho Nideck Point, však, a možno ma v ňom v nejakej súvislosti spomeniete. Čo myslíte, mohli by ste to urobiť?“ Pritiahol sa k nej bližšie. „Opíšem vaše nádherné dymovosivé oči,“ povedal, „a vaše poddajné zlaté vlasy. Opíšem váš dlhý ladný krk a to, ako mi vaše ruky pripomínajú vtáčatká, keď nimi rozhadzujete. A opíšem váš hlas, ako rázne, presne vyslovujete slová, a keď rozprávate, znie to ako tečúce striebro.“ Napíšem plno vecí, pomyslel si. Jedného dňa napíšem niečo významné a úžasné. Dokážem to. A venujem to vám, pretože práve vďaka vám som po prvý raz uveril, že na to mám. „Kto má právo tvrdiť mi, že nemám ten dar, ten talent, tú vášeň…?“ zamumlal. „Prečo vám ľudia hovoria také veci, keď ste mladý? To mi nepripadá fér.“ „Nie, zlatko, to nie je fér,“ povedala. „Záhadou je, prečo ich počúvate.“ V tej chvíli zmĺkli všetky známe karhavé hlasy v jeho hlave a on si až vtedy uvedomil, aký hlasný zbor to bol. Zažil vôbec chvíľku bez tých hlasov v hlave? Slniečko moje, chlapčiatko, chlapček, braček, môj malý Reuben, čo ty vieš o smrti, čo ty vieš o utrpení, čo ti to napadlo, prečo by si to mal vôbec skúšať, veď si sa nikdy ničomu nevenoval dlhšie než… Všetky tieto slová proste stíchli. Videl mamu. Videl Celeste – videl jej živú tváričku a veľké hnedé oči. Ale už nepočul ich hlasy. Naklonil sa a pobozkal Marchent. Neodvrátila sa. Mala jemné pery, ako detské, pomyslel si, hoci vlastne nikdy nepobozkal dieťa, iba ak, keď bol sám malý. Znova ju pobozkal. V tej chvíli sa v nej čosi pohlo, a keď vycítil ten pohyb, zaiskrila v ňom vášeň. Zrazu pocítil jej ruku, stisla mu plece a jemne ho od seba odtláčala. Otočila sa a sklonila hlavu, ako keby lapala po dychu. Chytila ho za ruku a odviedla k zatvoreným dverám. Bol si istý, že vedú do spálne, a rozhodol sa. Nezáležalo na tom, čo si pomyslí Celeste, ak sa o tom niekedy dozvie. Nemal v úmysle premeškať túto príležitosť. Vtiahla ho do tmavej izby a zažala malú lampu. Iba postupne si uvedomoval, že je to akási galéria a zároveň spálňa. Na podstavcoch, na pevných policiach aj na zemi stáli starobylé kamenné sochy. Samotná posteľ bola alžbetínska, určite anglická starožitnosť, akási komôrka s kazetovým stropom a vyrezávanými drevenými žalúziami, ktoré sa dali zavrieť, aby do nej neprenikol nočný chlad. Stará prikrývka zo zeleného zamatu bola potuchnutá, ale to mu bolo v tej chvíli úplne jedno.