Pobozkám ju. Neveriacky mi hľadí do očí. Bozkávam ju znovu a znovu, po každom bozku sa odtiahnem a počkám. Čakám, ako zareaguje. Je mi jedno, či mi dá facku, pobozká ma alebo mi povie, že ma ľúbi. Chcem len, aby nejako zareagovala na to, čo som povedal. Namiesto toho na mňa len hľadí a ja som z toho nervózny. „Povedz niečo,“ prosí ma. Ešte chvíľu mi hľadí do očí. Snažím sa nestratiť trpezlivosť. Ona ju so mnou má, hoci je bystrá a na všetko príde rýchlejšie. Teraz by som chcel, aby bola trochu rýchlejšia a zareagovala. Hocijako. Len nech zareaguje. „Byť rád s niekým,“ zašepká konečne. Nečakal som takúto reakciu, ale aspoň mi niečo povedala. Zasmejem sa a pokrútim zmätene hlavou. „Prosím?“ „Byť rád. Keď vezmeš časť zo slova ‚ľúbiť‘ a časť z výrazu ‚mať rád‘ a trocha sa s tým pohráš, dostaneš byť rád. To je pre mňa niekde medzi mať rád a ľúbiť. Čo ty na to?“ Nielenže ma tým dostala a teraz sa na mňa usmieva, ale podarilo sa jej vymyslieť dokonalé slovné spojenie, ktoré som hľadal od chvíle, čo som ju zbadal v obchode.