Keď bol pripravený, zavrel oči a pokračoval s oživovaním. O chvíľu sa jej zachvel aj krk. Prešlo desať, dvanásť sekúnd a mal ju. „Je tu,“ oznámil. Mŕtvola sa nadýchla, až jej v pľúcach nechutne zabublalo. Jonah si nemohol nevšimnúť, ako krivo sa jej dvíha hruď. Miestami ju mala rozseknutú, takže sa pod šatami črtali nepravidelné obrysy rán. Okrem vzduchu, čo do nej prenikal, bolo počuť aj tlmený praskot kostí a chrupaviek. Začali sa jej hýbať aj hlasivky. Miestnosť preťal tichý ston. Keď mala pľúca plné, hruď znehybnela. „Som Jonah Miller. Môžete mi povedať, ako sa voláte?“ Jonah stuhol a čakal na odpoveď. Ani zďaleka si nebol istý, či sa na ňu tá žena zmôže a či ju vysloví nahlas. Zastonala tak ticho, že bublanie v pľúcach popri tom znelo nepríjemne hlasno. Potom zvládla prvé slovo. „Áno...“ odvetila. „Alice...“ Kamerám jej hlas znel ako vzdialený monotónny šepot. Jonah ho vnímal, akoby mu hovorila priamo do ucha, desivo nahlas a jasne. Rovnako jasne vnímal aj emocionálne rozpoloženie subjektu. Pri vražde často dominoval hnev. Hnev z toho, že je obeť mŕtva, a niekedy aj z toho, že ju rušia. Pevnejšie jej stisol ruku a naklonil sa k nej. V duchu sa pripravoval na pohľad z očí do očí. Mŕtvi nevidia, no keby sa vyhol jej pohľadu, cítil by sa ako zbabelec.
