Húf nevidených duchov v miliónoch po zemi kráča, či bdieš, lebo spíš.

John Milton,Stratený raj

Ak ma sem zavolali, aby som pozoroval symptómy tejto chorej mysle, tak som rozhodne videl dosť. A naozaj, túžba, aby som sem nikdy nevkročil, je taká silná, že sa mimovoľne posúvam ku dverám a postupne sa vzďaľujem od spiaceho muža, akoby som tým mohol vrátiť späť poslednú štvrťhodinu, podobne ako možno vymazať záznam z kamery, ktorá potichu nahráva môj útek. Lenže zabudnúť nebude možné. Kamera si zapamätá jeho slová práve tak živo, ako si ich budem pamätať aj ja. No a nakoniec muž spraví čosi, na čo sa ani nedá zabudnúť. Prebudí sa a zdvihne hlavu. Tentoraz pomaly. Jeho tvár sa zmenila, hoci som pravdepodobne jediný, kto by si to všimol. V hlavných črtách badám množstvo menších posunov, ktoré neznámeho muža – nech už to bol ktokoľvek – zmenili na niekoho, koho veľmi dobre poznám. Oči trochu bližšie pri sebe, predĺžený nos, tenké pery. Tvár môjho otca. Chce sa mi vykríknuť. Nič sa však zo mňa nevyderie. Jediný zvuk je hlas muža predo mnou, hlas môjho otca. Jeho zúrivé obvinenie, zatrpknutosť. Hlas chlapa mŕtveho viac ako tridsať rokov. „Mal si to byť ty.“