Na stolíku biely nemocničný obrus, na ňom položený olovený pohár, v pohári ešte jeden z umelej hmoty a v ňom asi deci tekutiny. Rádioaktívny jód, paradoxne životabudič. O čom asi premýšľali ostatní pacienti, hľadiac na jeho dno? Ja som sa ôsmeho februára 2000 cítila ako v americkom trileri z väzenského prostredia, kde odsúdený čaká na smrť. A záleží len na ňom, kedy sa jeho osud naplní a pohár vypije. „Marija, na jód sa neumiera, ale prídu momenty, keď ti bude tak ťažko, ako ešte nebolo. Práve vtedy zaútočí jód na štítnu žľazu a začne ju ničiť. No a keďže poznáš, čo všetko má štítna žľaza v organizme na starosti, ako funguje a čo všetko riadi, prežiješ na vlastnej koži a vo vlastnom tele proces jej zničenia,“ takto ma inštruoval lekár, vlastne kolega. Prikývla som, aj keď som si to nevedela predstaviť. Ešte mi odporučil, aby som ten pohár pila pomaly a opatrne. Ani kvapku nevyliať. Dobrá rada nad zlato... Ak tu budem sedieť ešte o minútu dlhšie, tak ten pohár ani nezdvihnem, tak sa mi ruky triasli. Navyše to ticho, nikde nikoho a rešpekt pred tým svinstvom, vychádzajúci z hĺbky mojich mozgových závitov. Rádioaktívny jód má chuť tichého nepriateľa. Teda nijakú. Keď som obsah pohára vypila, prišiel lekár, nalial doň trocha vody, opláchol ho zvnútra a znova podal. Ani kvapku nazmar.