Už som pomaly aj zabudla na náš rozhovor, keď o pár dní prišla za mnou Marina a sadla si na ruku, ako má vo zvyku. Upravila mi neposlušný prameň vlasov. Ako to len mám rada! „Fakt si chcem dať v New Yorku niečo vytetovať,“ ozvala sa Marina. Ó bože! Čo som to len porobila? „Modrú nevädzu na členok.“ Usmievala sa, ale tušila som, že to myslí vážne. „A prečo, zlatko?“ „Lebo je to symbol ALS.“ Tipujem, že si predsa len niečo vyhľadáva v slovníku. A vie. Samozrejme, je to predsa bystré dievča. Nemôžem ju chrániť. Pozná moju diagnózu, vie, akú mám budúcnosť. Vie, že sa to nedá liečiť. Aj to, že sa blíži koniec. A chce, aby som jej ostala nablízku. Aby som bola s ňou, navždy pod kožou. Skoro ma dostala. Naozaj. Kým nezasiahol John a jeho triezvy názor: „Žiadne tetovanie, Susan. Panebože, veď má štrnásť.“