Syndróm E
1 / 2
Prísť ako prvý. Hneď, ako si prečítal inzerát, nasadol Ludovic Sénéchal na brieždení do auta a v rekordnom čase prešiel dvesto kilometrov, ktoré delili predmestie v Lille od Liège.
„Na predaj: zbierka starých filmov: 16 mm, 35 mm, nemých a zvukových. Všetky žánre, krátke, dlhometrážne, natočené od roku 1930 a neskôr. Viac ako 800 kotúčov, vrátane 500 špionážnych trilerov. Cena dohodou na mieste...“
Takýto inzerát na verejnej internetovej stránke bol viac než zriedkavý. Obyčajne majitelia podobných zbierok chodili po burzách alebo ich predávali v dražbách na eBayi. Tento inzerát pôsobil, akoby ponúkal starú chladničku. Bolo to dobré znamenie. V centre belgického mesta sa Ludovicovi podarilo zaparkovať. Skontroloval číslo domu a potom sa predstavil jeho obyvateľovi – Lucovi Szpilmanovi. Mal asi dvadsaťpäť rokov, na nohách Converse All-Stars, surferské slnečné okuliare, tričko Chicago Bulls a na tele niekoľko piercingov. „Aha, vy ste prišli kvôli filmom. Poďte so mnou, sú v podkroví.“ „Som prvý?“ „Mali by prísť aj iní. Už mi pár ľudí zavolalo. Nemyslel som si, že to pôjde tak rýchlo.“ Ludovic ho nasledoval. Dom bol typicky flámskym obydlím: vlažné farby a tmavé tehly. Do všetkých izieb sa vchádzalo zo schodiska, ktoré bolo zvrchu osvetlené. „Môžem sa opýtať, prečo sa chcete týchto starých filmov zbaviť?“ Ludovic starostlivo volil slová. Zbaviť sa, staré... Dohadovanie o cene sa už začalo. „Môj otec včera umrel. Nikdy nikomu nepovedal, čo s nimi treba spraviť.“ Ludovic neveril vlastným ušiam: patriarchu ešte ani nepochovali a už sa nabaľovali na jeho majetku. Navyše jeho ignorantský syn nevidel zmysel v opatrovaní dlhometrážnych filmov, z ktorých každý vážil dvadsaťpäť kíl, keď teraz uloží tisíckrát viac minút filmu na tisíckrát menšom priestore. Úbohá generácia predaná pod cenu... Schodisko bolo také strmé, že si koledovali o zlomený väz. Keď prešli do podkrovia, Szpilman zažal slabú žiarovku. Ludovic sa usmial a jeho zberateľské srdce poskočilo od radosti. Ležali tam, úplne chránené pred prirodzeným svetlom... Škatule všetkých farieb poukladané na kôpkach po dvadsať. Vzduch, ktorý sa v tomto sklade vôbec nehýbal, voňal celuloidom. K najvyšším policiam sa dalo dostať po rebríku na kolieskach. Ludovic pristúpil bližšie. Na jednej strane boli 35 mm filmy, veľmi veľká zbierka, a na druhej 16 mm filmy, ktoré ho zaujímali osobitne. Okrúhle škatule boli označené a dokonalo zoradené. Klasika nemej éry, celovečerné filmy zlatého obdobia francúzskej kinematografie, a najmä špionážne trilery, ktoré zaberali viac ako polovicu priestoru. Ludovic jeden z nich vybral. Predseda od Johna Lee Thompsona o CIA a komunistickej Číne. Nedotknutá kompletná kópia chránená pred vlhkosťou a svetlom ako fľaša archívneho vína. V škatuliach boli dokonca aj prúžky kontrolujúce pH a kyslosť prostredia. Ludovic sa musel premáhať, aby skryl svoje nadšenie. Len tento jediný poklad by mal na trhu hodnotu päťsto eur. „Predpokladám, že váš otec bol fanúšikom špionážnych filmov.“ „To teda áno, a to ste nevideli jeho knižnicu. Knihy o konšpiračných teóriách môžete počítať na metre. Zaváňa to až posadnutosťou.“ „Za koľko ich predávate?“ „Popozeral som sa po cenách na internete. Viac-menej je to tak stovka za kotúč. Hlavne sa toho chcem zbaviť čo najskôr, pretože potrebujem túto miestnosť. Takže na cene sa môžeme dohodnúť.“ „Dúfam.“ Ludovic pokračoval v skúmaní zbierky. „Váš otec musel mať súkromné kino.“ „Áno, plánujeme ho prestavať. Vyhodíme starú techniku a nainštalujeme novú. LCD obrazovku a najnovšie domáce kino. Tu si chcem spraviť skúšobňu pre kapelu.“ Ludovic, znechutený toľkou neúctou, sa otočil doprava, narovnal niekoľko škatúľ a ponoril sa do arómy celuloidu. Objavil celovečerné filmy s Haroldom Lloydom, Busterom Keatnom, ďalej klasiku ako Hamlet či Kapitán Fracasse. Chcel ich všetky, ale mzda štátneho zamestnanca v sociálnej poisťovni, ako aj rôzne pravidelné mesačné výdavky a predplatné – internetová zoznamka, pripojenie, káblová televízia, satelit – ho dosť limitovali. Takže si musel vybrať. Prešiel k rebríku. Luc Szpilman ho varoval: „Dávajte si pozor. Odtiaľ môj otec spadol a rozbil si hlavu. Tak, keď sa tam trepal osemdesiatdvaročný človek... Čo vám poviem.“ Ludovic sa na chvíľu zháčil, ale potom po rebríku vyliezol. Myslel na starého muža, ktorý svoje filmy miloval natoľko, že pre ne umrel. Vyšiel úplne nahor a pokračoval v nákupe. Za Listom z Kremľa na ukrytej poličke objavil čiernu škatuľu bez štítku. Naklonil sa a pomaly, aby udržal rovnováhu, ju vytiahol. Na prvý pohľad išlo o krátky film, keďže zaberal len časť kotúča. Maximálne desať, dvadsať minút. Pravdepodobne stratená snímka, jedinečný kus, ktorý jeho majiteľ nikdy neidentifikoval. Ludovic si škatuľu strčil pod pazuchu, zliezol dole a pridal ju na kôpku s deviatimi kultovými filmami, ktoré si už vybral. Anonymné kotúče ako tento boli korením každého premietania. Keď sa otočil, snažil sa pôsobiť pokojne, ale krv mu vrela. „Bohužiaľ, väčšina vašich filmov nemá veľmi veľkú cenu. Povedal by som, že ide o štandardnú zbierku. A okrem toho, cítite ten zápach?“ „Aký zápach?“ „Ocot. Filmy sú poškodené takzvaným octovým syndrómom. Čoskoro budú úplne nepoužiteľné.“ Mladý muž sa naklonil a zhlboka vdýchol. „Ste si tým istý?“ „Úplne. Zbavím vás od týchto desiatich filmov. Povedzme tridsaťpäť eur za kus?“ „Päťdesiat.“ „Štyridsať.“ „Dobre...“ Ludovic vystavil šek na štyristo eur. Keď cúval od obrubníka, všimol si, ako pri dome parkuje auto s francúzskou poznávacou značkou. Nepochybne ďalší zberateľ – už teraz.