1222 metrov nad morom
1 / 2
Zaspala som. Možno som naozaj bola pripravená zamrznúť. Zima ma už netrápila. Čítala som o čomsi takom. Aj keď nechcem tvrdiť, že by som cítila to príjemné, uspávajúce teplo, aké vraj predchádza smrti zamrznutím, zuby sa mi prestali triasť. Akoby sa telo rozhodlo vytvoriť si stratégiu. Už nechcelo bojovať a chvieť sa. Naopak, cítila som, že sval za svalom sa postupne poddáva. Aspoň v tej časti tela, ktorú som sa usilovala ovládať. Nie som si istá, či som naozaj spala. Ale niečo bolo mimo mňa. Kým som zareagovala, záchranár za ten čas mohol mnohým pomôcť. „Čo, dočerta...?“ Skláňal sa nado mnou. Cítila som na líci jeho dych, možno som sa usmiala. Po chvíľke si čupol a pozeral si moje kolená. Alebo nohy, ako som neskôr zistila. „Si ochrnutá? Máš ochrnuté nohy? Už dávnejšie?“ Neodpovedala som. „Johan,“ zvolal zrazu, no nevstal. „Johan! Poď sem!“ Teda už nie je sám. Cez búrku som začula vrčanie motorov a závan vetra prinášal zvonka slabý zápach výfukov. Hučanie motorov silnelo a slablo, zavše bolo silnejšie a potom sa stratilo, z čoho som usúdila, že je tam viac skútrov. Muž, ktorý sa volal Johan, si kľakol a poškrabal sa po brade, keď uvidel, čo mu jeho partner ukázal. „Máš nohu prepichnutú lyžiarskou palicou,“ povedal napokon.