Nikki ležala na posteli, oči zavreté, ale nespala – v duchu znova prežívala nočné udalosti a počúvala, ako si Kenny spieva pod sprchou. Vtom začula, že ktosi klope na okno. Najprv si myslela, že to sú len zvuky končiacej sa búrky a že vetrisko lomcuje bezmocnými konármi, ktoré narážajú na okná a hľadajú tam útočisko. Tu veru útočisko nenájdete, pomyslela si a s úsmevom si pripomínala zúfalé pokusy o záchranu ich posledných obetí. Ibaže tie obete sa zúfalo pokúšali dostať von, a nie dnu. Ale výsledky boli rovnaké. Nebolo úniku. Nedočkali sa milosrdenstva. Nikki si rada pripomínala všetky podrobnosti zabíjania. Tak sa cítila bližšie ku Kennymu, akoby k nemu bola pripútaná navždy. Rada znova a znova prežívala ten prísny sled udalostí a dbala na to, aby nič nevynechala: úvodné privítanie, ako tomu rád hovoril Kenny; príjemný neškodný rozhovor, ktorý nevyhnutne nasledoval; istá ostražitosť, ktorú obete začali prejavovať počas rozhovoru, tá sa postupne premenila na strach a ten sa zmenil na zdesenie, keď sa rozprávka zmenila na horor a nože zabránili šťastnému koncu. Nikki nikdy nemala rada rozprávky. Vyslovene ju odpudzovala predstava krásnej princeznej v pavučinkových šatách. Nenávidela tú sprostú Popolušku a radšej mala jej protivné nevlastné sestry; vždy stála na strane zlej kráľovnej, a nie Snehulienky; odpudzovala ju Šípková Ruženka, ktorá sto rokov čakala, kým ju prebudí a vyslobodí krásny princ.