Divočina
1 / 7
Po zvyšok dňa to bol pomalý pochod. Pohľadom som prečesávala zem aj obzor, vyľakal ma každý zvuk, a zároveň som si hovorila: Nebojím sa. Aj keď som bola otrasená, nemohla som necítiť vďaku za to, že som zazrela zopár zvierat, ktoré sa so mnou delili o miesto, až mi tak trošku začínalo pripadať ako moje. Ako som sa blížila ku koncu prvej etapy cesty, uvedomila som si, že aj navzdory ťažkostiam vo mne rastie láska k Pacific Crest Trail. Ruksak, aj napriek svojej váhe, sa mi už zdal takmer ako živý spoločník. Už nebol tým nemožným Volkswagenom Chrobákom, ktorý som si pred pár týždňami v moteli v Mojave s takou námahou vyložila na chrbát. Teraz mal môj ruksak meno Príšera. Myslela som to v najlepšom zmysle. Žasla som nad tým, že to, čo potrebujem na prežitie, sa dá odniesť na chrbte. A najväčšie prekvapenie bolo, že to unesiem. Že unesiem neunesiteľné. Toto poznanie o mojom fyzickom a materiálnom živote sa jednoducho prelialo do citovej a duchovnej oblasti. Ohromovalo ma, že môj komplikovaný život môže byť taký jednoduchý. Nadobúdala som názor, že možno je správne, keď netrávim celé dni uvažovaním o svojom žiali, a možno tým, že sa musím sústrediť na fyzické utrpenie, časť môjho citového utrpenia odznie. Koncom toho druhého týždňa som si uvedomila, že odkedy som začala túru, ani raz som neplakala.