Paulo Coelho: Jedenásť minút

— Ďakujem, už sa môžete pohnúť, — povedal maliar chemikovi, ktorý vyzeral, akoby sa práve prebúdzal zo sna. Potom sa obrátil k Márii a bez okolkov jej povedal: — Postavte sa do tamtoho rohu a uvoľnite sa. Svetlo je naozaj vynikajúce. Akoby to všetko nainscenoval sám osud, akoby šlo o tú najprirodzenejšiu vec na svete, akoby toho muža Mária poznala celý svoj život alebo akoby už tento okamih bola kedysi prežila vo svojich snoch a teraz sa už vedela v reálnom živote náležite správať, vzala do ruky svoju anízovku, kabelku, knihy o chove dobytka a správe fariem a podišla k stolu pri okne, ktorý jej muž ukázal. On si priniesol štetce a veľké plátno, malé sklenené nádobky, plné rôznych farieb, škatuľku cigariet a kľakol si jej k nohám. — Zostaňte v tejto polohe. — To chcete odo mňa priveľa; ja som celý život v ustavičnom pohybe. Nazdala sa, že to bola priam brilantná veta, chlapec jej však nevenoval pozornosť. Mária sa snažila pôsobiť prirodzene a pretože ju jeho pohľad zneisťoval, ukázala na okno, za ktorým bolo vidieť tabuľku s nápisom: — Čo je to „Cesta do Santiaga“? — Je to jedna z pútnických trás. V stredoveku všetci ľudia z Európy prechádzali touto ulicou smerom k mestu Santiago de Compostela v Španielsku. Zložil časť plátna a pripravoval štetce. Mária ešte stále nevedela, čo si má počať. — To znamená, že ak sa budem držať tejto ulice, dôjdem až do Španielska? — O dva alebo tri mesiace. Môžem vás však o niečo poprosiť? Vydržte chvíľku mlčať, nebude to trvať viac ako desať minút. A ten balík si zložte zo stola. — Sú to knihy, — odvetila mu mierne podráždená pre ten autoritatívny tón, akým svoju žiadosť vyriekol. Musí predsa vedieť, že má pred sebou vzdelanú ženu, ktorá svoj voľný čas trávi v knižniciach, a nie v obchodoch. On však vzal balík a bez okolkov ho položil na zem. Teda ho nedokázala zaujať. Napokon, vôbec nemala v úmysle upútať ho, dnes má mimoriadne voľno, zvádzanie si odloží na neskôr, pre mužov, ktorí jej námahu primerane ocenia. Prečo sa má vlastne pokúšať baviť s týmto maliarom, ktorý vari nemá peniaze ani na to, aby ju pozval na kávu? Tridsaťročný muž by predsa už nemal nosiť dlhé vlasy, vyzerá smiešne. Prečo si myslí, že nemá peniaze? Čašníčka za pultom jej predsa povedala, že je to známa osoba - alebo tým vari myslela chemika? Prezrela si, ako je oblečený, ale to jej veru veľmi nepomohlo; život ju už totiž naučil, že nedbanlivo oblečení muži - a to je aj tento prípad - mali napokon vždy viac peňazí ako muži v obleku a kravate. „Prečo sa tu vlastne zamýšľam nad týmto mužom? Mňa predsa zaujíma jedine obraz!“ Desať minút nie je vysoká cena za šancu stať sa nesmrteľnou vďaka maľbe. Všimla si, že ju umiestnil hneď vedľa toho slávneho chemika, a začala si klásť otázku, či má za pózovanie žiadať nejaké peniaze. — Obráťte tvár smerom k oknu. Opäť ho bez jediného slova poslúchla - a to vôbec nemá vo zvyku. Zadívala sa na ľudí, čo prechádzali okolo, na tabuľku s nápisom o onej púti, a v duchu si predstavila, že táto ulica je tu už celé storočia, cesta, ktorá prežila pokrok, zmeny vo svete i zmeny, ktoré sa udiali s človekom. Možno je to dobré znamenie, veď aj tento obraz má šancu, že bude o päťsto rokov vystavený v múzeu. Muž začal kresliť a postupne, ako jeho práca napredovala, sa z nej vytratila počiatočná radosť a začala sa cítiť zbytočná. V okamihu, keď vošla do kaviarne, bola z nej sebaistá žena, schopná prijať veľmi ťažké rozhodnutie - opustiť prácu, ktorá jej dáva veľa peňazí - aby prijala ešte ťažšiu výzvu - viesť fazendu v rodnej krajine. Teraz má pocit, že sa opäť cíti pred ľuďmi neistá, a to si veru prostitútka nesmie nikdy dovoliť. Napokon zistila, čo spôsobilo jej nepríjemné pocity: po prvýkrát za celý ten čas sa na ňu ktosi nedíval ako na objekt, ba ani ako na ženu - ale ako na čosi, čo ešte celkom dobre nedokázala pochopiť, aj keď tou najvýstižnejšou odpoveďou by bolo: „Pozerá sa mi do duše, vidí moje obavy, krehkosť, moju neschopnosť bojovať so svetom, o ktorom predstieram, že ho ovládam, v skutočnosti však o ňom neviem vôbec nič.“ Smiešne, aj naďalej sa cíti sťaby v delíriu. — Rada by som... — Nerozprávajte, prosím, — povedal muž. — Vidím váš jas. Toto jej ešte nikto nikdy nepovedal. „Vidím vaše tvrdé prsia“, „Vidím vaše dokonale modelované stehná“, „Vidím túto exotickú krásu trópov“, alebo, v krajnom prípade: „Vidím, že chcete tento život zanechať, prečo mi nedáte šancu, aby som vám daroval byt?“ Toto sú poznámky, na ktoré je zvyknutá... ale toto, vaše svetlo? Alebo tým myslel stmievanie? — Váš osobný jas, — doplnil, lebo si uvedomil, že jeho poznámkunepochopila. Osobný jas. V poriadku, nikto nemôže byť vzdialenejší od reality ako tento nevinný maliar, ktorý sa aj napriek svojim pravdepodobným tridsiatim rokom ešte nenaučil nič o živote. Ako je všeobecne známe, ženy dozrievajú oveľa skôr ako muži, a Mária - aj keď ju netrápila nespavosť pre filozofické otázky - vie prinajmenšom jedno: nemá to, čomu maliar hovorí „osobný jas“, pod čím ona chápala zvláštnu žiaru. Je predsa len obyčajný človek, potichu trpela vo svojej samote, usilovala sa zdôvodniť všetko, čo robila, tváriť sa silná v okamihoch slabosti a slabá, keď v sebe cítila silu, v mene svojho nebezpečného povolania sa vzdala akejkoľvek vášne, teraz však, keď sa blíži ku koncu, má svoje plány do budúcnosti i ľútosť nad minulosťou - a takýto človek predsa nemôže mať nijakú „špeciálnu žiaru“. Toto je len akási finta, aby ju donútil byť ticho a aby bola spokojná s tým, že je tam, nehybná, a nechá ho so sebou manipulovať ako s voskovou bábikou. „Osobný jas. Naozaj si mohol vymyslieť aj čosi lepšie, napríklad, máte nádherný profil.“ Ako vniká do bytu svetlo? Cez otvorené obloky. A ako vniká svetlo do človeka? Ak má pootvorené dvere pre lásku. A jej dvere veru otvorené nie sú. Asi je to veľmi zlý maliar, nerozumie ničomu. — Koniec, — povedal a začal zbierať nástroje. Mária sa nehýbala. Chcela ho požiadať, aby jej obraz ukázal, to by však mohlo pôsobiť nevychovane, mohlo by to vyzerať, že nedôveruje jeho práci. Jej zvedavosť však napokon zvíťazila. Poprosila ho a on súhlasil. Nakreslil si len jej tvár; istá podoba s ňou tam naozaj je, ale keby si ten obraz prezeral niekto, kto nepozná modelku, istotne by povedal, že je to veľmi silná osobnosť, plná akéhosi „svetla“, ktoré ona sama v zrkadle nikdy nepostrehla. — Volám sa Ralf Hart. Ak chcete, môžem vás pozvať na ďalší drink. — Nie, ďakujem. Ako vidíme, stretnutie sa začína odvíjať tak, ako sa dalo predpokladať: muž sa snaží zviesť ženu. — Ešte dve anízovky, prosím, — objednal, nedbajúc na to, že Mária pozvanie odmietla. Čo má urobiť? Má sa pohrúžiť do čítania knihy o vedení fazend? Poprechádzať sa po brehu jazera, tak, ako to už urobila nespočetne veľakrát? Alebo sa porozprávať s človekom, ktorý v nej zazrel neznáme svetlo, a to práve v deň, keď si do kalendára poznačila začiatok konca svojho „pokusu“? — Čo robíte? Práve túto otázku počuť nechcela, pre ňu odmietla mnoho stretnutí, keď sa k nej z toho či oného dôvodu ktosi priblížil (vo Švajčiarsku sa to, vzhľadom na diskrétnu povahu domácich, stáva naozaj zriedkavo). Akú odpoveď mu môže dať? — Pracujem v jednom nočnom podniku. Tak. Striasla sa nesmiernej ťarchy, ktorá ju tlačila k zemi - a bola spokojná so všetkým, čo sa od svojho príchodu do Švajčiarska naučila; pýtať sa (Kto sú tí Kurdi? Čo je to Cesta do Santiaga?) a odpovedať (pracujem v nočnom podniku) a vôbec sa nezaoberať tým, čo si ten druhý môže pomyslieť. — Myslím, že som vás už videl. Mária pocítila, že chcel zájsť ďalej, a vychutnávala si toto malé víťazstvo; maliar, ktorý jej pred chvíľou dával príkazy, vyzerajúci na človeka, ktorý presne vie, čo chce, sa teraz premenil na celkom obyčajného chlapa, neistého pred neznámou ženou. — A tieto knihy? Ukázala mu ich. Správa fazend. Zdalo sa, že muž ešte viac zneistel. — Pracujete v oblasti sexu? Zariskoval. Vari sa oblieka ako prostitútka? Tak či tak musí získať čas. Pozoruje sa, začína to byť veľmi zaujímavá hra a napokon, nemá čo stratiť. — Prečo muži myslia hneď na sex? Položil knihy späť do tašky. — Sex a správa fazend. Dve nesmierne nudné veci. Čože? Jeho komentár pocítila ako výzvu. Ako len môže hovoriť tak znevažujúco o jej povolaní? V poriadku, ešte nevie, čo presne robí, pokúsil sa o malý výpad, ale ona ho nemôže nechať bez odpovede. — Veru. A ja si zasa myslím, že niet nič nudnejšie, ako byť maliarom. Meravé predmety, pohyb, ktorý bolo treba prerušiť, fotografia, ktorá nikdy nie je verná originálu. Niečo celkom mŕtve, o čo nikto nejaví záujem okrem maliarov - ktorí sa považujú za dôležitých, vzdelaných, hoci sa nevyvíjali tak ako ostatný svet. Už ste počuli niečo o Joanovi Miróovi? Ja som o ňom nikdy nepočula, až sa ma raz na neho spýtal istý Arab v reštaurácii, môj život to však vôbec neovplyvnilo. Nevie, či nezašla priďaleko, priniesli nápoje a rozhovor sa prerušil. Obaja na chvíľku zmĺkli. Mária si uvedomila, že by bolo načase odísť, a možno, že Ralf Hart si pomyslel to isté. Sú tu však ešte tie dva poháre odporného nápoja, a to je zámienka pre to, aby tu ešte spolu zostali. — Prečo práve kniha o fazendách? — Čo tým chcete povedať? — Už som bol na Rue de Berne. Keď ste mi povedali, kde pracujete, uvedomil som si, že som vás už videl: v drahom bare. Kým som vás však maľoval, neuvedomoval som si to: váš „jas“ bol veľmi silný. Mária cítila, že stráca pôdu pod nohami. Po prvýkrát sa hanbila za to, čo robí, aj keď na to nemala ani ten najmenší dôvod, veď zo svojej práce živí seba a podporuje i rodičov. Vlastne by sa mal hanbiť on, za to, že chodí na Rue de Berne; v jedinom okamihu sa to zvláštne očarenie pominulo. — Počúvajte ma dobre, pán Hart, aj keď som Brazílčanka, žijem už deväť mesiacov vo Švajčiarsku. A naučila som sa, že Švajčiari sú veľmi diskrétni, lebo žijú v maličkej krajine, takže sa takmer všetci navzájom poznajú, ako sme to práve aj my dvaja zistili, a práve z tohto dôvodu sa nikto nevypytuje druhého na podrobnosti z jeho života. Vaša poznámka bola nevhodná a veľmi necitlivá - ale ak ste mali v úmysle pokoriť ma, aby ste sa cítili lepšie, bola to zbytočná strata času. Ďakujem vám za anízový likér, je protivný, ale ja ho vypijem až do dna. A potom vyfajčím aj cigaretu. A potom sa zodvihnem a odídem. Ale vy môžete odísť hneď, lebo nie je vhodné, aby slávni maliari sedeli za jedným stolom s prostitútkou. Lebo presne to robím. Počujete, som prostitútka. Bez akejkoľvek viny, od hlavy po päty - obyčajná prostitútka. A toto je moja cnosť: neklamať seba a ani vás. Nestojí to za to, kvôli vám predsa nebudem klamať. Predstavte si len, keby bol onen slávny fyzik za tamtým stolom odhalil, kto som? Začala zvyšovať hlas. — Obyčajná prostitútka! A chcete vedieť ešte čosi? Slobodu mi dodáva niečo iné - vedomie, že čoskoro odídem, presne o deväťdesiat dní opustím túto prekliatu krajinu, s kopcom peňazí, oveľa vzdelanejšia - viem si vybrať dobré víno - s albumami plnými fotografií na snehu a s vedomím, že poznám mužskú povahu!