„Myslím, že sú priam geniálne.“ Mykol sa, akoby ho niekto štuchol do hrude či pichol do srdca, a vyrazil zo seba tlmený vzdych, ale nebol to celkom smiech. Chcel niečo povedať, no slová sa v ňom zasekli. Uprene na mňa civel, čakal a túžil, aby som pokračovala, aby som o ňom a o jeho talente povedala čosi viac, ale zahryzla som si do jazyka. Domnievala som sa, že moje slová budú mať väčšiu váhu, ak ich nerozriedim ďalšími. No ani som si nebola celkom istá, či som schopná dodať k nim niečo hlbokomyseľné. Akoby sa z nás odlúpla formálnosť a odhalili sa utajené rozpaky. Uvedomila som si, ako túži, aby som svoje konštatovanie ešte potvrdila a ďalej mu preťahovala mu popod nos medové motúziky. Vycítila som, ako strašne mu na tom záleží. Jeho poviedky v rozličných literárnych časopisoch vyšli zrejme bez toho, aby si ich niekto všimol, nedočkali sa ani bežného uznania či potľapkávania po pleci od redakcie. Pravdepodobne mu ešte nikto, ani jeden cudzí človek, nepovedal, že jeho próza je geniálna. Teraz to počul a uvedomoval si, že sa spĺňa to, čo vždy tušil. Dozvedel sa odo mňa ohromujúce konštatovanie. Ako mohol o hodnote svojej tvorby vedieť, keď mu to nikto nepovedal? Teraz sa dopočul, že jeho prózy sú dobré, a bol za to vďačný. No len čo Haley prehovoril, tento okamih sa prerušil a rozhovor sa vrátil k bežnému tónu. „Ktorá poviedka sa vám najviac páčila?“