„Catherine Ann, chcem sa ťa na niečo spýtať,“ začal. Obrátila k nemu modré oči. „Áno?“ „Hm...“ Musel prehltnúť a dúfal, že si to nevšimne. „Neviem, ako ti to mám povedať.“ „Čo?“ „Čo k tebe cítim.“ „To predsa viem.“ „Nie, nemám na mysli to, na čo myslíš.“ Pod jej upreným pohľadom očervenel od rozpakov. Ľutoval, že s tým nepočkal, kým nebude mať istotu, že k nemu cíti to isté. Nikdy sa nedržali za ruky, nieto aby sa pobozkali! Nepochyboval, že sa jej páči, ale túžila po ňom tak veľmi ako on po nej? Zdala sa mu taká... nezávislá! „Vieš,“ vyhŕkol, „chcel by som, aby... si so mnou chodila... len so mnou, ako... moje dievča.“ Usmiala sa, na jeho úžas sa pritisla k nemu a objala ho okolo krku. Ruky mala mäkké a voňavé ako okvetné lístky a jej tvár lemovali svetlé hodvábne vlasy pripomínajúce vlasy anjela. Pozrela mu do očí. „Veď už s tebou chodím,“ zašepkala. „Nevšimol si si?“