KOLÍZIA

Mohutné zrážky v Himalájach

Mojím snom bolo uvidieť Himaláje na vlastné oči. Najprv som plánoval vycestovať do exotického Bhutánu alebo sa pridať k výprave geológov na expedícii do západnej časti pohoria. Veľmi som túžil navštíviť základný tábor pod Everestom. Chcel som pochopiť, čo znamená byť expedičným horolezcom na najvyššej hore sveta. Okrem toho ma lákali rozorvané granitové veže v Karakorame obklopené obrovskými ľadovcami, ktoré sa ako pruhované špinavé hady vlnia krajinou. V Himalájach by som videl kláštory na vetrom ošľahaných hrebeňoch, pestré a trepotajúce sa modlitebné vlajočky a možno tiež pútnické cesty k posvätným vrchom, o ktorých som toľko čítal. Zliezanie himalájskych hôr s geologickým kladivom na opasku by zrejme bolo tým najúžasnejším horským zážitkom a definitívnym víťazstvom Horala vo mne. Geologické výskumy v Himalájach sa obvykle konajú v letných mesiacoch. Po takom výskume som v duchu pokukoval na jar 2008 aj na jar 2009. A na jar 2010. Potom prišla jar 2011 a ja som stále nebol v Himalájach. Nikdy sa to totiž nehodí. Je to príliš ďaleko, orientácia na mieste by bola príliš zložitá a mám veľa práce tu doma. Musím tiež myslieť na vlastné expedície. Odkedy som začal pracovať na tejto knihe, bol som na terénnych výskumoch v Grónsku, na Špicbergoch, v Argentíne, Južnej Afrike, na Sibíri a v Kalifornii. Človek si musí stanoviť priority. Musel som sa k Himalájam dostať inak, než prostredníctvom vlastných skúseností. Nakoniec som našiel kompromis: najrealistickejšie bude porozprávať sa s vedcami, ktorí v Himalájach pracujú. Chcel som vedieť, ktoré nezodpovedané otázky v súvislosti s najvyšším pohorím sveta sú podľa nich najväčšie. Dobrý plán, prečo nie? Najprv ale niečo o histórii Himalájí. Himaláje a Tibet majú za sebou dlhý a intenzívny vý¬voj. Pohorie vzniklo po mnohých kolíziách pred niekoľkými stovkami miliónov rokov. Ako autá v reťazovej havárii do seba narazili mikrokontinenty Qiangtang, Južná Čína, Kunlun a Lhasa. Pred 55 miliónmi rokov potom do miesta nehody vrazila India z juhu. To bol úplný začiatok Himalájí tak ako ich poznáme dnes. Niektorí vedci tvrdia, že k zrážke s Indiou došlo iba pred 35 miliónmi rokov. Rekonštrukcia takej zložitej kolízie ako v prípade Himalájí je však ťažká.176 Vedci sú zajedno v tom, že India smerovala k eurázijskej platni rýchlosťou až 18 centimetrov za rok a že po zrážke sa rýchlosť jej postupu na sever spomalila na štyri centimetre ročne. Pohorie tvorí vyše 1800-kilometrová kompresná zóna.177 Počas zrážky kontinentov sa indická zemská kôra vtlačili pod Euráziu. Prvé veľké hory sa objavili pred približne 30 miliónmi rokov.178 Pred dvadsiatimi miliónmi rokov bola teplota v hĺbke zemskej kôry taká vysoká, že sa zanorené časti pohoria roztavili. Hrubozrnné granity, svedkov roztavenia, dnes nájdeme aj vo výške 7800 metrov v stenách Everestu. Výška Everestu je sčasti výsledkom tepla pri vzniku granitu, vďaka ktorému je vrch odolnejší voči erózii. V období pred 16 – 2,5 miliónmi rokov boli Himaláje menšie než dnes a stále trvajúci tlak indického kontinentu spôsobil, že sa zemská kôra na se¬ver od pohoria vytlačila horizontálne na východ a západ pozdĺž veľkých bočných zlomov.179 Vedci dnes súhlasia, že Himaláje sú dielom kolíznych síl a vytlačenia hrubej vrstvy zemskej kôry, ktorá sa nachádza medzi dvomi veľkými zlomami. Tieto zlomy sa nachádzajú na začiatku Vysokých Himalájí („Main Himalayan thrust“) a na hranici s tibetskou plošinou (hranica rieky Indus). Ľadové doby počas posledných dvoch-troch miliónov rokov urýchlili pôsobenie erózie a ľadovcové rieky vytvorili jedny z najvyšších vertikálnych stien na svete, napríklad veže Trango v Karakorame. Kvôli stále prebiehajúcej kolízii vrchy aj dnes rastú do výšky a celé pohorie je aktívne, s výraznou eróziou, alpínskou topografiou, zemetraseniami a veľkými zosuvmi.180 Himalájske vrchy zrejme nikdy neboli vyššie než dnes a pravdepodobne už ani vyššie nebudú. Obrovská kolízia Indie a Eurázie mala za následok 2400 kilometrov dlhý reťazec žiarivých hôr. Za súčasť Himalájí sa považujú aj pohorie Karakoram a vyše 4000 metrov vysoká Tibetská náhorná plošina na severe. Bajkalské jazero, ležiace celých 3000 kilometrov na severovýchod od Himalájí, je takisto výsledkom kolízie. Na východe sa pohorie ostro zatáča na juh a pokračuje smerom k Barme a Thajsku, aby nakoniec kleslo do oblasti Andamanského mora. Na západe Himalájí sa rozprestiera Karakoram, Pamír a Hindúkuš. Súvislý prepletenec pohorí pokračuje cez Pakistan, Afganistan a Irán, výraznú topografiu v Turecku a na Balkáne, a potom oblúkom cez Karpaty a Alpy prechádza cez Španielsko do pohoria Atlas. Je to najväčší systém pohorí v dejinách vytvorený jednak kolíziou Afriky a Európy, jednak zrážkou Arábie, Indie a Eurázie. Himaláje sú jedným z mnohých následkov zrážky.

Keď sa v šesťdesiatych rokoch debatovalo o teórii platňovej tektoniky, argumentovalo sa predovšetkým štúdiami morského dna. Nikto neaplikoval nové myšlienky na pohoria ako Himaláje. Prvá veľká syntéza poznatkov o pohoriach a tektonických platniach vyšla v roku 1970, geológia Himalájí však ostávala záhadou.181 Len málo ľudí poznalo detaily pohoria, kvalitné mapy tohto obrovského územia takmer neexistovali. Keď sa vedci počas sedemdesiatych rokov o Himaláje nakoniec začali zaujímať, mohli využiť nové geologické metódy. A tak dnes o vzniku Himalájí vieme viac než o vzniku Álp. Jedným z prvých, ktorí uskutočnili moderné geologické výskumy v Himalájach, bol francúzsky geológ Arnaud Pêcher. V súčasnosti pracuje vo výskumnom ústave v Grenoble, ktorý sa špecializuje na geologické štúdium pohorí. S Arnaudom som sa stretol v jeho pracovni v máji 2008. Steny pracovne zdobili plagáty. Na jednom bolo malé lietadlo v oblakoch, na ďalšom takisto malé lietadlo v blízkosti kolmej steny v masíve Vercour na západ od Grenoble, a na poslednom plagáte bol satelitný záber západnej časti Himalájí a Karakoramu. Nebolo pochýb, čo Arnauda zaujíma. Lietadlá a hory. Kamenné vzorky z Himalájí boli všade po stole. Kým mi rozprával o terénnom výskume v Nepále začiatkom sedemdesiatych rokov, v ruke držal svetlú rulu. „V tom čase bolo na mape Himalájí mnoho bielych miest. Do Nepálu som sa dostal v roku 1972, robil som si vtedy doktorát. Kreslil som mapy a pokúšal som sa porozumieť základnej štruktúre pohoria. Navštevoval som miesta, kde predtým nebol žiaden geológ. V niektorých dedinách ľudia ešte nevideli Európana a na začiatku mnohí nevedeli pochopiť, čomu sa to vlastne venujem. Kameňov a zeme sa predsa dotýkajú iba ľudia z nižších kást. A ja som si tam zbieral vzorky kameňov!“ Diskutovali sme o vzorkách, ktoré držal. Obsahovali červené granáty a pochádzali z Nanga Parbatu. Rovnaký typ hornín sa vyskytuje aj vo Vestlandete, kde som sám uskutočnil výskum v teréne, Arnaudove skúsenosti však boli o čosi exotickejšie. „V Nepále som mal troch nosičov. Každý dokázal uniesť 45 kíl ryže, čo stačilo na tri týždne. Po každom jedle som do vriec vkladal vzorky kameňov, a tak nosiči stále niesli rovnakú váhu. Nakoniec sme sa museli vrátiť do civilizácie a doplniť si jedlo. Obyčajne sme sa do hôr vrátili ešte dva-trikrát. V niektorých oblastiach ma počas práce sprevádzali armádni inšpektori. Podozrievali ma, že som špión. V horách dodnes vládne nepokoj a je tam mnoho vojakov. Vo výške 6000 metrov! Arnaud Pêcher pokrúti hlavou. Politické nepokoje v Kašmíre a konflikt o hraničné oblasti medzi Pakistanom, Indiou a Čínou znamenali koniec pre mnohé expedície. Tieto oblasti boli pre dobrodruhov, geológov aj horolezcov z politického hľadiska vždy komplikované. Himaláje, dovtedy doména zememeračov, sa už začiatkom dvadsiateho storočia stali tehličkou v medzinárodnej hre. Briti sem prichádzali z Indie, Rusi a Číňania zo severu. Prvú čisto horolezeckú expedíciu do Himalájí viedol Brit W. W. Graham v roku 1883. Pokúšal sa okrem iného vyliezť na 7338 metrov vysoký štít Kabru na hranici Indie a Nepálu – no neuspel. Nórskeho horolezca Carla Wilhelma Rubensona spočiatku v Himalájach prehliadali. V roku 1907 sa však spolu s Ingvaldom Monradom Aasom pokúšal vyliezť na štít Kabru. Expedícia mala veľké ambície, a hoci sa museli vzdať päťdesiat metrov pod vrcholom, aj tak nikto pred nimi nestál tak vysoko nad morom. Výškový rekord im ale vydržal iba dva roky, prekonal ho taliansky vojvoda Abruzzi, keď dosiahol výšku 7500 metrov na vrchu Čogolisa v Karakorame.182 Veľkým národom obzvlášť záležalo na tom, aby zdolali „tretí pól“, ktorý po výkone Roalda Amundsena na Južnom póle v roku 1911 ostával jediným geografickým bodom medzinárodného kalibru. Himaláje a Mount Everest boli preto pochopiteľnými cieľmi. Briti stavili hlavne na Everest. V roku 1921 preskúmali okolie vrchu a vyskúšali kyslíkové fľaše. Viacerí britskí horolezci prvýkrát prekonali magickú hranicu 8000 metrov. Briti vyslali nové horolezecké expedície v roku 1922, 1924, 1933, 1936 a 1938. Žiadna z nich neuspela, dodnes sa však diskutuje, či mýtmi opradení horolezci George Mallory a Andrew Irving dosiahli vrchol Everestu v roku 1924 ešte predtým, než zahynuli. S nástupom diktátorov v medzivojnovej Európe sa zdolávanie Everestu stávalo záležitosťou čoraz väčšej národnej prestíže. Horolezci britského impéria mali odrazu konkurenciu v podobe expedícií národných socialistov z Nemecka a Rakúska a fašistov z Talianska. Všetci si chceli zabezpečiť najvyššie vrcholy ako súčasť svojej politickej stratégie. Krédom bola sila, dobývanie a v neposlednom rade – obetovanie sa. Nemeckí horolezci samých seba považovali za „nacistických tigrov“, čo len svedčí o grotesknom pokrivení významu horolezectva v tom čase. V Alpách horolezci zomierali ako muchy. Stovky smrteľných pádov za sezónu nebolo ničím nezvyčajným. Na vrcholoch Álp aj Ánd sa osadzovali vlajky s hákovým krížom. Duch doby v medzivojnovom období je zreteľný napríklad v článku v istých talianskych novinách:

„Jeden horolezec spadol. Nech sto ďalších povstane napriek smútku. Nech mladí posypú telo padlého kamaráta plesnivcom a alpskými ružami a uložia ho, rozochvení no rozhodní, s tvárou nahor pod mäkkú zem. A potom nahor, ešte raz zaútočiť na hory a vrcholy, aby sme si padlých uctili tým najvyšším a najťažším víťazstvom.“183

Nemecko sa v medzivojnovom období chcelo pozviechať z porážky proti Anglicku a potrebovalo povzbudenie. Keďže Anglicko obsadilo Mount Everest, Nemci si museli nájsť iné himalájske vrcholy. Horolezec Paul Bauer veril, že musí existovať „osudový nemecký vrch“, ktorého zdolanie by symbolizovalo boj Nemecka o svetové prvenstvo. Prvým pokusom bola Kančenčonga v roku 1929, Bauer však vrchol nedosiahol. Nemci sa teda vrchu vzdali. Za nový „osudový vrch“ si v roku 1932 zvolili Nanga Parbat. Pokusy o vrchol, ktoré zopakovali v roku 1934 aj 1937, však boli neúspešné. Mierne povedané. Celá expedícia z roku 1937 – šesť Nemcov a deväť šerpov – zahynula v snehovej lavíne. Nemecko odpovedalo tým, že vyslalo ďalších horolezcov. Paul Bauer to na Nanga Parbate skúšal v roku 1938. Kvôli zlému počasiu sa musel otočiť vo výške 7450 metrov. Posledná národnosocialistická expedícia na Nanga Parbat vyrazila v roku 1939. Vedúcim bol Peter Aufschnaiter a členom expedície bol okrem iných Heinrich Harrer. Aj títo sa museli vzdať strmým stenám a nestabilnému počasiu. Celý tím navyše v Karáčí zatkli a internovali kvôli vypuknutiu druhej svetovej vojny. Harrer a Aufschnaiter ušli a nakoniec sa im podarilo dostať do Lhasy. Harrer o svojich zážitkoch napísal knihu Sedem rokov v Tibete.184

Geológia Himalájí je komplikovaná. Základný princíp, že kolízie kontinentov vytvárajú hory, je známy, no ako rastú vrchy? Pochopenie tohto procesu sa výrazne pohlo dopredu po meraniach zeme v Himalájach v devätnástom storočí. Zememerači v tom čase používali dve metódy: olovko a trianguláciu s teodolitom. S olovkom možno merať centrum gravitácie, s teodolitom sa merajú uhly, na základe ktorých sa dajú vypočítať výšky alebo vzdialenosti v teréne. Po meraniach v Indii z juhu na sever ukazovali tieto dve metódy rozličné výsledky. Predpokladalo sa, že olovko sa nachýli k Himalájam kvôli veľkej koncentrácii hmoty v horách, príťažlivá sila však bola oveľa slabšia, než sa predpokladalo. Nikto nevedel prečo. To viedlo k podozreniu, že v hĺbke Himalájí prebieha čosi zvláštne. Ako prvý sa to pokúsil vysvetliť matematik John Henry Pratt. Himaláje si podľa neho môžeme predstaviť ako blok z ľahkého materiálu, ktorý pláva na ťažších horninách plášťa.185 V roku 1855 predstavil George Biddell Airy (1801 – 1892) alternatívny model, ktorý predpokladal, že pohorie mohlo mať nadbytok hmoty aj v hĺbke, nielen na povrchu, ako tvrdil Pratt. Airy, povolaním astronóm, veril, že Himaláje sú také vysoké preto, že ich drží veľké množstvo ľahkého materiálu v hĺbke. Pohorie má inými slovami „korene“ z ľahkých hornín zemskej kôry, ako sú ruly a granity. Airy použil metaforu plávajúcich brvien: „ak nájdeme brvno, ktoré vystupuje nad hladinu vyššie než ostatné, môžeme si byť istí, že sa tiež hlbšie zanára do vody.“186 Vysvetlenie sa na Himaláje veľmi hodí, vieme totiž, že vrstvy zemskej kôry sa počas kolízie ocitli nad sebou. Ľahké vrchy plávajú na ťažších horninách plášťa. Tento fenomén sa nazýva izostáza. Jedinými miestami na Zemi, kde je zemská kôra hrubá vyše 60 kilometrov, sú Centrálne Himaláje a časti Ánd. Teória teda zodpovedá pozorovaniam.187 Ďalšou dôležitou otázkou konca devätnásteho storočia bolo, či sú Himaláje aktívnym pohorím ako Andy. Sidney G. Burrard a Henry H. Hayden v roku 1907 v dovtedy najpodrobnejšej štúdii Himalájí konštatovali, že masív by mohol byť aktívnym pohorím. Merania výšky boli v tom čase príliš nepresné, aby dokázali zachytiť pohyby hôr. Burrard a Hayden si tiež uvedomovali, že hory sú priďaleko od mora, aby sa ich rast mohol odmerať vo vzťahu k hladine mora. Veľké himalájske zemetrasenia, napríklad v Dharmsale v roku 1905, mohli dokonca nadvihnúť hory o niekoľko metrov bez toho, aby si to ktokoľvek všimol.188 Burrard a Hayden pochopili, že musia prísť s novou technológiou merania pohybu hôr. To nezabránilo geológovi Emilovi Argandovi, aby na konferencii v Bruseli v roku 1924 prišiel s revolučným tvrdením. Podľa neho sa vznik ázijských pohorí môže vysvetliť tým, že India narazila do eurázijského kontinentu.189 Potom veľká časť výskumov ustala. Politická nestabilita, studená vojna a jednostranné zameranie na zdolávanie osemtisícoviek viedli k tomu, že sa z Himalájí z geologického hľadiska stala krajina nikoho.190 V tomto vákuu začal v roku 1972 svoj výskum pohoria Arnaud Pêcher. Posledných štyridsať rokov ľudia preskúmali hlavné rysy a množstvo zásadných nezodpovedaných otázok. Dnes je v centre pozornosti súvis medzi eróziou, klímou a rastom hôr.

Pre geológov má veľký význam geologická mapa. Geológovia do nej zaznamenávajú svoje výklady, poznatky a dlhoročné skúsenosti. Dá sa z nej vyčítať zloženie hornín, ich vek, topografia aj vnútorné pomery v zemskej kôre. Trénované oko si na základe geologickej mapy rýchlo dokáže vytvoriť trojdimenzionálnu predstavu štruktúry pohoria. Arnaud Pêcher mi najprv ukázal vlastnú geologickú mapu, na ktorej chýbali hranice štátov a sporné hraničné prechody, a potom do nej zabodol prst. Nanga Parbat.

„Tu. Tu leží ten vrch. Tu sa ukrýva odpoveď na najväčšiu nezodpovedanú otázku Himalájí. Nanga Parbat sa dvíha zo zeme takmer ako zubná pasta vytlačená z tuby, vysvetľoval Pecher. Hoci sa o tom v geologických kruhoch vedú veľké diskusie, nikto nevie prečo. Je to záhada. Okamžite som si predstavil osemkilometrovú skalnú zátku, ktorú nemilosrdne napádajú ľad a voda, rieky z nej odplavujú piesok aj kamene, no vrch aj napriek tomu a napriek ničivým zemetraseniam stúpa priamo nahor, a to závratným tempom. Geológovia, ktorí sa zaoberajú Himalájami, považujú 8126 metrov vysoký Nanga Parbat za jeden z kľúčov k otázke, ako rastú vrchy. Spolu s vrcholom Namče Barva na východe tvorí Nanga Parbat krajné body Himalájí, takzvané syntaxie. Syntaxie sa vyznačujú výraznou deformáciou, obrovským vertikálnym zdvihom a fantastickými vrchmi. Indický geológ Darashaw N. Wadi bol prvý, ktorý si uvedomil význam syntaxií. Bol presvedčený, že tieto horské masívy majú kľúčovú úlohu vo vývoji Himalájí. Syntaxie podľa neho vznikli, keď sa Eurázia obtáčala okolo kolidujúceho indického kontinentu. Predstavte si lopatu na sneh (Indiu), ktorou pred sebou tlačíte ťažký mokrý sneh. Kopa snehu, ktorá vznikne, predstavuje Himaláje, kraje lopaty, ktoré odtláčajú ďalší sneh do strán, predstavujú syntaxie. Nanga Parbat sa vyznačuje výraznou zónou kryštalinika. Masív obsahuje metamorfované horniny, prevažne svetlosivú rulu s drobnými prúžkami. Granity majú iba 1,4 milióna rokov a patria k najmladším horninám v Himalájach. Sú také mladé! Vrchol leží vo výške vyše 8000 metrov a tvoria ho horniny z hĺbky 20 kilometrov. Mladý vek a veľká hĺbka predstavujú istý paradox. Nanga Parbat trielil k povrchu rýchlosťou sedem milimetrov za rok. Otázkou je, ako môžu horniny vystupovať z takých veľkých hĺbok v priebehu takého krátkeho geologického času. Nemala by erózia odstrániť kameň vo vrchných vrstvách rovnako závratným tempom? Nanga Parbat je pre mnohých geológov osudovou horou – miestom, kde sa môžu testovať geologické modely vývoja v Himalájach.