Druhá kapitola

„Preboha, Freddy, dávaj trochu pozor,“ napomenula Maria Butterfieldová svojho bratanca, keď kráčali po zablatenej ulici. Úradník pred nimi doslova utekal. Nemali na výber, museli znášať nepriaznivé anglické počasie – keby stratili svoju obeť, určite by nikdy nenašli Nathana Hyatta. Maria nechcela riskovať, že po únavnej plavbe z Dartmouthu v štáte Massachusetts nenájde svojho snúbenca. „Si si istá, že tá aktovka patrí Nathanovi?“ opýtal sa Freddy, štíhly mládenec. „Má na oboch stranách písmená, aké som mu vyšila. Toho muža, čo ju má v ruke, sme stretli pri budove Londýnskej námornej spoločnosti, kde pred tromi mesiacmi videli Nathana naposledy. Musím sa len prizrieť zbližša, aby som si bola istá.“ „Ako to chceš urobiť? Nemysli si, že to urobím ja – nebudem sa naťahovať s nejakým anglickým lotrom len preto, že si to zmyslíš.“ „Dúfala som, že meč nosíš nato, aby si ma chránil.“ Freddy vzal z domu otcov starý meč, a odkedy prišli do Londýna, hral sa na jej ochrancu. Priťahoval pozornosť všade, kde sa zjavili, lebo v tých časoch už nikto meč nenosil. „Mám ho nato, aby chránil mňa,“ bránil sa Freddy. „Počul som, že v Anglicku vyzývajú na súboje len tak pre zábavu. Nemeral som sem takú dlhú cestu len preto, aby mi obľúbený meč zlomil niekto v súboji.“ Maria zafučala. „Si tu iba preto, lebo tvoji starší bratia už majú rodiny, o ktoré sa treba starať, a teta Rose by ti vytrhala uši, keby si so mnou nešiel.“ Keď Freddy očervenel, trochu zmiernila tón. „Mimochodom, nijaké súboje nebudú potrebné. Presvedčíme toho chlapa, aby nám umožnil pozrieť si tú tašku. No najprv zistíme, kam má namierené. Dúfam, že nás dovedie k Nathanovi.“ „Ja dúfam, že nás dovedie k nejakej pekárni. Odkedy sme jedli naposledy, prešli už tri hodiny.“ Názorne mu zaškvŕkalo v žalúdku. „Netušil som, že ma chceš utrápiť hladom.“ Maria vzdychla. Freddy bol ustavične hladný. Teta Rose ju upozornila, že mladí muži vo veku dvadsaťjeden rokov sú stále hladní, ale Maria by bola radšej, keby sa ruvali ako vlci a jedli ako kuriatka. Freddy míňal na jedlo všetky jej peniaze a ako ochranca ju vyšiel dosť draho. Kiežby Nathan radšej zostal v Amerike, kam patril. Kiežby otec nezomrel... Ako kráčala po zamrznutom chodníku, znovu ju premohol žiaľ. Stále tomu nemohla uveriť. Otec sa už dlhšie necítil dobre, síl mu ubúdalo, ale nečakala, že zrazu zomrie rovno vo svojej pracovni na zlyhanie srdca. Nemal ešte ani šesťdesiatpäť rokov. Zrazu jej zišla na um znepokojivá myšlienka. Ak Nathan nedostal jej posledné listy, ani nevie, že otec zomrel. Netuší, by sa stal jediným majiteľom spoločnosti New Bedford Ships, keby sa s ňou oženil, ako mal v úmysle. A čo ak sa s ňou neožení? Preto o ňom nepočula celé mesiace? Využil príležitosť vyhnúť sa zásnubám? Každý iný muž by už mal plné zuby ustavičných otcových požiadaviek, ale Nathan dokázal svoje schopnosti ešte skôr, ako sa oženil s dedičkou polovice jeho majetku. Nathan odcestoval do Anglicka, aby dohodol lukratívny predaj dopravných lodí londýnskemu námorníctvu. Čo ak si to rozmyslel, keď sem prišiel, a už sa s ňou nechce oženiť? Do očí sa jej nahrnuli slzy. Nie, to by neurobil. Bol to predsa čestný muž. Ich vzťah bol možno menej vášnivý ako u ostatných zasnúbených dvojíc, ale určite mu na nej záleží, takisto ako jej na ňom. Muselo sa mu stať niečo zlé – nikdy by sa len tak nevzdal zodpovednosti. Preto sa ho Maria vybrala hľadať. Nemohla si dovoliť stratiť oboch, otca aj Nathana. Aktovka v rukách cudzieho muža v Londýne však neveštila nič dobré. Nathan by sa jej nikdy nevzdal. Ten chlap mu ju určite ukradol. Marii sa rozbúšilo srdce, ale nespomalila. Čo ak Nathan leží mŕtvy kdesi v poli? Čo ak... Nemohla to domyslieť do konca, určite by od strachu odpadla. „Mopsy...“ ozval sa polohlasne Freddy. „Nevolaj ma tak. Už nie sme deti.“ Mimochodom, Nathan považoval Mariinu prezývku za nedôstojnú pre dámu. V takýchto veciach bol punktičkár. Vychovali ho v Baltimore vo vyššej spoločnosti. Pred šiestimi rokmi sa presťahoval do malého Dartmouthu a stal sa otcovým spoločníkom. „Prepáč, Mop... ehm... Maria,“ zašomral. „Stále na to zabúdam.“ Pomkol sa k nej bližšie. „Myslím, že by sme sa nemali túlať vonku po zotmení. Táto časť mesta vyzerá čudne. A tie ženy... sú takmer nahé...“ Maria sústredená na to, aby toho muža nestratila z očí, si vôbec nevšimla, kde sú. Až teraz sa poobzerala a zamrela. Z okien nad nimi vykúkali polooblečené ženy, plné prsia sa im vylievali zo živôtikov. Určite im bola zima, ale to bolo asi vedľajšie. Spomenula si, ako kedysi na takýchto miestach hľadala otca, keď ho nikto nemohol nájsť.