„Tak veľmi si mi chýbala,“ privinul si ju pevne k sebe. „Už mi to viac nesmieš urobiť! Rozumieš?“ jeho tón znel vážne. Čiernovláska pocítila nežný bozk na líci. „Pochop, odrazu to na mňa akosi celé spadlo. A myslela som si, že...“ nedokončila. „Čo si si myslela?“ „Že...“ slová zostali opäť uväznené v hrdle. „Že čo?“ naliehal. Odvrátila hlavu. „Jednoducho to, že ti je jedno, či tu som alebo nie som. Že ti na mne nezáleží, že ma... nemiluješ, že si so mnou len tak,“ dostala zo seba napoly plačlivým hlasom. „Blázonko! Ako len tak? To akože bez citu, bez lásky?“ Jemne ju chytil za bradu a natočil smerom k sebe. „Ako ti také niečo mohlo napadnúť? To sa k tebe správam tak zle? Nedávam ti vari dostatočne najavo, ako veľmi mi na tebe záleží?“ jeho pery sa k nej prisali. „Ja len,“ využila priestor, keď sa nadýchol, „myslela som si, že ti viac záleží na kariére ako na mne. Ten náš posledný rozhovor ma v tom len utvrdil.“ Zvážnel. „Myslím, že ti dlžím veľké ospravedlnenie, Klára. Fakt som sa správal ako tupec. Dala si mi dostatok času, aby som o všetkom premýšľal. A na niečo som prišiel.“ „Vážne? Tak to som teda samé ucho, pretože keď právnik premýšľa, musíme byť v strehu,“ zošuchla sa z jeho ramena, prevalila na bok a podoprela si hlavu. „Myslím,“ začal pomaly a vpíjal sa do milovaných ebenových očí, „že si mala pravdu. Načo to všetko okolo, keď nie je pre koho. Áno, všetko, čo chcem, je prázdne. To, že chcem, aby bola moja budúca rodina zabezpečená, je síce chvályhodné, ale nie je to všetko. Pochopil som, že to nie je zárukou, že ja, ty a naše dieťa budeme šťastní. Skrátka, blahobyt ešte nie je zárukou kvality nášho života. Áno, spríjemní ho, ale tá podstata – šťastie je o niečom inom.“ Kláre začali stekať slzy po tvári. Najskôr jedna malinká a potom celý prúd. Objal ju tak, že sa stratila v jeho náručí. „Milujem ťa, Klára, z celej svojej duše ťa milujem.“ Jeho ústa sa k nej prisali a ona vedela, cítila, že jej túžba sa začína napĺňať. Dva životy sa spojili v jeden.

* Teraz

Ráno sa prebudila o piatej. Bol to čas, keď musela dať malému lieky. Vlastne od jeho záchvatu spala len tak na pol oka, v strehu. Na každý jeho pohyb či zamrnkanie precitla. Nahla sa nad telíčko a prstami mu prešla po čiernych vláskoch. Horel. Zo stolíka vzala teplomer. Ukázal štyridsať. Vedela, že pobytu v nemocnici sa opäť nevyhnú. O šiestej zavolala otcovi: „Musíme ísť, oci. Má teplotu a neklesá mu.“ O dvadsať minút starý otec Podmanický zazvonil pri dverách. Pobozkal dcéru na prepadnuté líce, prešiel do izby, zobral prenosnú tašku s vnukom. Klára vzala ostatné veci a mĺkvo vyšli do októbrového rána. Malý celou cestou spal. Zúfalo kontrolovala jeho funkcie a prikláňajúc sa k jeho ústam a hľadiac na jeho hrudník sa uisťovala, či žije. Prijali ich okamžite, bez akýchkoľvek prieťahov. Celý personál ich už poznal, veď tam boli stále. Týždeň-dva doma a opäť nemocnica. A tak stále dookola. Malého okamžite napojili na prístroje a podali mu infúziou lieky na zníženie teploty, o ktorých aj tak vedeli, že budú zaberať len ťažko. Samkovi nič nepomáha. Všetky tie lieky len predlžujú jeho trápenie, opäť si uvedomila krutú realitu. Sadla si na stoličku v izbe a zaborila si hlavu do dlaní. Strhla sa na pípanie monitora, vydával dlhý neprerušovaný zvuk. A to nie je dobré. Prudko vyskočila, stolička chytila balans. Vzápätí pri pacientovi stála sestrička s lekárkou a začali s oživovaním. Naskočil. Uľavilo sa jej. Znovu si sadla a bez mihnutia oka pozorovala syna. Začal sa pred ňou vynárať ten kolotoč nekonečných vyšetrení a testov, ktoré absolvovali od jeho narodenia, či už tu v miestnej nemocnici, alebo až v Bratislave. Testy, ktoré neviedli k ničomu. Ba predsa len k niečomu, opravila sa. Doviedli nás k tomu, aby sme sa dozvedeli, že môj syn zomiera. Podišla k postieľke a prešla mu po bledých líčkach. Cítila, že teplota ustupuje aj napriek tomu, že jeho imunitný systém vlastne vôbec nefunguje. Striaslo ju. Ešte stále si živo vedela vybaviť ten pocit, keď jej Noro oznámil, že malý je v inkubátore. Do konca života nezabudne na ten moment, keď sa dozvedela o jeho diagnóze. V tom čase bol Samko hospitalizovaný v Bratislave. Dovtedy nikto z lekárov-špecialistov nevedel presne určiť, čo dieťatku je. Sedeli spolu s Norom u primára detského oddelenia a takmer bez dychu, držiac sa za ruky, počúvali ortieľ, ktorý vyriekol nad zdravotným stavom ich syna. Ten verdikt znel Zellwegerov syndróm. Nikdy v živote ani ona, ani Noro o takom niečom nepočuli. Primár si popravil okuliare bližšie ku koreňu nosa, nadýchol sa a pomaly artikulujúc im začal vysvetľovať, v čom spočíva ochorenie, ako sa prejavuje a aký má priebeh: „Ide o vrodenú progresívnu encefalopatiu s autozomálne recesívnou dedičnosťou, ktorá je spôsobená redukciou alebo deficitom peroxizomálnych enzýmov. Teda ide o peroxizomálne ochorenie s poruchou metabolizmu veľmi dlhých reťazcov mastných kyselín.“ Lekár si uvedomil, že tí nešťastníci pred ním mu nerozumejú ani slovo, a tak sa im snažil priblížiť ochorenie ľudskou rečou. „Len čo sa človek narodí so syndrómom Zellweger, chyby v jeho génoch buď znížia alebo celkom vylúčia prítomnosť bunkových štruktúr, ktoré rozkladajú toxické látky v bunkách obličiek, pečene a mozgu. Výsledkom sú vysoké hodnoty medi a železa, ktoré sa hromadia v krvi a tkanive, čo spôsobuje príznaky, ktoré sú charakteristické pre ochorenie. Incidencia je približne 1:50 000 pôrodom.“ Viac sa už nezmohli na žiadnu otázku, a tak len tupo hľadeli na primárove ústa a sledovali, čo im to tie ústa vlastne hovoria. Primár pokračoval stále rovnakým pomalým tempom. Každá informácia, ktorá k nim prenikla, ich bodala. Dostávala sa čoraz hlbšie a hlbšie. Klára mala pocit, že tam, v tom béžovom koženom kresle zomiera. „Choroba sa prejavuje nižšou pôrodnou váhou a následným pomalým priberaním na váhe. U novorodenca sa objavujú aj rôzne neurologické problémy.“ Noro sa zúfalo pozrel na Kláru, jeho stisk bol čoraz mocnejší, mala pocit, že jej rozpučí ruku. „Dochádza k poruchám zraku, kŕčom a k celkovému zníženiu svalového napätia. Pečeň pacientov býva zväčšená a výrazom jej narušenej funkcie môže byť žltačka, či postihnutie so skorým rozvojom cirhózy. Prítomná býva aj mentálna retardácia, poruchy prijímania potravy, zvyčajne dieťa trpí poruchami zraku, ale tiež sluchu. U väčšiny pacientov sa vyskytujú aj drobné cysty na obličkách. Žiaľ,“ primár sa na chvíľu odmlčal, „účinná terapia zatiaľ neexistuje a pacienti zomierajú v kojeneckom veku.“

Prebrala sa na primárovej pohovke. Vlastne ona sa od tej chvíle nedokázala prebrať k životu. Žila život, žila ho každým dňom a zomierala zároveň. Od chvíle, keď jej oznámili diagnózu, existovala pod ťažkou oponou s názvom Zellweger, ktorá jej nedala dýchať, ktorá dusila jej bytie naveky...

٭ Teraz

„Klára,“ oslovila ju príjemným hlasom sestrička, „uložte sa do postele. Zdriemli ste na stoličke. Ja na malého dohliadnem.“ Klára jej venovala vďačný úsmev. Bola to sestrička Jana. Oslovovali jedna druhú menom, za ten dlhý čas, čo Klára pobývala v nemocnici, mali k sebe akosi bližšie. Uložila sa, avšak nedokázala zaspať, to spomienka na Nora spôsobila tú čulosť...