Dillí, Máj 1857

Julianovi padla do oka preto, lebo sa neskrývane nudila. Jeho zasa rozčuľovalo nekonečné čakanie na komisára Frasera, splnomocnenca Východoindickej spoločnosti pre túto oblasť. Postával hneď na kraji miestnosti, pozeral na dvere a rozhovory okolo seba vnímal len na pol ucha. Na bazári sa šírili čoraz hrozivejšie chýry a jemu bolo čoraz jasnejšie, že ak Kalkata nezasiahne, musí niečo urobiť miestna správa. Dnes večer chcel z komisára vymámiť sľub, že sa tak stane. Neskôr si tú ženu začal všímať pozornejšie. Upútala ho jej zamĺknutosť. Opierala sa o stenu ani nie tri metre od neho. Okolo nej stál hlúčik ľudí, popíjali víno a smiali sa, no ona sa tvárila neprítomne. Akoby ju to všetko unavovalo. Oči, ktoré upierala kamsi za jeho plece, na okamih sústredila naňho. Boli prenikavo belasé a on pri pohľade do nich spozornel. Nie je znudená, ale nešťastná, uvedomil si. Rýchlo pozrela inam. Druhý raz ju zazrel v zelenom salóne po tom, čo mu plánovaný rozhovor s komisárom nevyšiel. „Až po večeri,“ zahundral komisár a vyšmykol sa mu. „Ak naozaj chcete miešať úradné záležitosti a zábavu, bude mi cťou.“ Julian, zaskočený nezdvorilým odmietnutím, sa zvrtol a vtedy ju zbadal za sebou, s pohárom na polceste k ústam. Znova sa im stretli oči a ona spustila ruku. „Pane,“ prehodila zdvorilo a naznačila úklon. Podľa jej tónu vedel, že zachytila poslednú časť rozhovoru s Fraserom. Už-už otváral ústa, že jej odpovie – mal dojem, že naňho čakala –, ale vzápätí zašušťal belasý hodváb a bola preč. A on v ten večer naozaj nemal náladu obháňať ženské sukne. Neskôr sa za ním vytratila do záhrady, a to už naozaj nevyzeralo ako náhoda. Sleduje ho? Keby sa nachádzali v Londýne, prebudil by sa v ňom inštinkt predátora – ženy sa mu páčili, najmä také, pri ktorých nemusel vynakladať veľa námahy –, ale tu v Indii sa Britkám zásadne vyhýbal. Ich manželia by neprejavili pochopenie a ženy sa na britských základniach tak nudili, že aj pri letmom flirte vzbĺkli ako fakľa a povýšili ho na jediný zmysel svojho života. Najmä ak o ňom v angloindických kruhoch kolovali absurdné chýry, rôzne variácie na tému exotickej východnej erotiky, a jeho to už začínalo unavovať. No nezdalo sa, že si mladá žena uvedomuje jeho prítomnosť. Zostala stáť na okraji trávnika. Jednou rukou si pridržiavala pléd pod hrdlom, na tvári neprítomný výraz. Pôsobila pokojne. Keď zadul vánok, uvoľnila prsty a nechala pléd voľne povievať okolo pliec. Pery jej zvlnil letmý úsmev. Akoby bola od všetkého navôkol vzdialená, blyslo mu hlavou. Čudné. Obzrel si ju pozornejšie, ale nenašiel na nej nič mimoriadne. Kučeravé vlasy fádnej farby, možno vyblednuté od slnka, veľmi svetlá pokožka. Všetka jej energia akoby sa sústredila do prenikavého pohľadu hlbokých modrých očí. Zvláštny druh krásy, ak to vôbec možno nazvať krásou. Ktovie, možno nedávno prekonala nejakú chorobu, pomyslel si. Potom sa v duchu zahriakol. Je mladá, určite nemá viac než dvadsaťdva alebo dvadsaťtri. Hladká biela pokožka prezrádzala životný štýl typický pre memsahib. Nič zaujímavé. Určite trávi celé dni v bungalove nad knihou alebo pri vyšívaní. A keď sa jej jednotvárny život Britky v Indii zunuje, usúdi, že jediná krajina na svete, kde sa dá žiť, je Anglicko. Dačo si zamrmlala popod nos. Mimovoľne natiahol uši, ale nerozumel dobre. Hádam len nepovedala... Prudkým pohybom vyšpľachla víno do kríkov. „Pomyje pre svine,“ zopakovala zreteľne.

V záhrade nebolo chladnejšie ako v dome, ale aspoň tam vládlo ticho. Emma vystavila tvár vlhkému vánku a privrela oči. Čo ak pani Greeleyová vravela pravdu? Tak či onak, zjavne ju zaskočilo, že jej klebetu prijala tak pokojne. Najmä ak bola viac než nepríjemná: nedozvedáte sa každý deň, že váš nastávajúci si začal vášnivý románik s vydatou ženou. Ale na človeka, akým sa Marcus stal po ich zasnúbení, to celkom sedelo. Možno ho tak zmenila India. Emma bola v tejto krajine len niekoľko týždňov a už cítila, že sa jej dostáva pod kožu – rozviazala jej jazyk a oči rozšírila od údivu. Ešte aj teraz, keď by sa mala umárať narážkami pani Greeleyovej, ju väčšmi zaujímalo knísanie paliem a škriepky papagájov v korunách. Nahé ramená jej hladkal nočný vzduch, hebký, teplý a tak výdatne nasýtený vôňou jazmínu, až sa jej zdalo, že si jeho vôňu odnesie so sebou do domu. V diaľke zabučal býk. Na okamih jej zostalo zvieraťa ľúto – predstavila si, aký musí byť zmätený bezhraničnou slobodou, ktorú mu zaručovala miestna kultúra. Keď sa Marcusa pýtala, prečo sa dobytok smie voľne pohybovať po uliciach, povedal, že pre hindov sú kravy čosi ako bohovia, ale podrobnejšie jej to vysvetliť nevedel. Nikdy nemal trpezlivosť pre detaily. Tak napríklad dnešný večierok. Mal jej povedať, s akými ľuďmi sa tu stretne, mal ju vystríhať. Už po piatich minútach pochopila, že spoločenské kruhy v Dillí jej nie sú priateľsky naklonené. Verejnú mienku výrazne ovplyvnila správa o stroskotaní parníka a „nepočestnom“ spôsobe jej záchrany. No Marcus ju tam nechal ísť ako jahňa na porážku. Vydal ju napospas fúriám s ostrými jazykmi a sám sa vybral na debatu s komisárom Fraserom. A potom ešte vysvitne, že má pomer s hostiteľkou! Bohvie, čo s pani Evershamovou robí v súkromí, ale s výberom vín jej určite nepomáhal. Marcus sa totiž vo vínach vyzná a je pôžitkár. Pokrčila nos a vyšpľachla posledné kvapky do trávy. „Pomyje pre svine!“ Niekto sa zasmial. Preľaknuto zhíkla a zadívala sa do tmy. „Kto je tam?“ Spod stromov sa vynorila nejaká postava a na pozdrav zdvihla striebornú ploskačku. „Naozaj chutí ako pomyje,“ povedal a dal si dlhý dúšok. Keď počula nádherne mužný hlas s kultivovaným oxfordským prízvukom, upokojila sa. „Dúfam, že našej hostiteľke nevyzradíte, čo som povedala, pane,“ hlesla. Alebo vyzraďte, je mi to fuk, dodala v duchu. Urobil ešte jeden krok, vystúpil z tmy a jej sa zatajil dych. Bol to ten muž, do ktorého pred chvíľou skoro vrazila. A znova ju omráčila jeho výška. Bol dokonca vyšší než Marcus, prevyšoval ju o dobrú hlavu, hoci ani ona nebola nízka. Zeleno-žlté oči mu vo svetle dopadajúcom z domu svietili ako mačke. Pozeral na ňu, ako keby na niečo čakal. „My sa poznáme?“ vyhŕkla, hoci vedela, že to tak nie je. Nepatrne sa uškrnul. „Nie.“ Nepokračoval, a tak vytiahla obočie a zadívala sa naňho rovnako nezdvorilo ako on na ňu. Aspoň dúfala, že naňho civie nezdvorilo, aby si ten chlap nebodaj nenamýšľal, že naňho očarene vyvaľuje oči. Bol znepokojujúco pekný, mal zlatistú pokožku a vlasy také čierne, že pohlcovali svetlo. Vyzeral ako postava z nejakého zimničného sna – krásny a nebezpečný. Keď ho predtým zazrela v dome, napadlo jej, že tá tvár si priam žiada, aby ju niekto zvečnil na plátne. Stačilo by zopár čiar – výrazné lícne kosti, smelá línia nosa, mužne hranatá sánka. Len jeho plné, výrazné pery, ktoré zmierňovali prísny dojem, by si vyžiadali viac času. Bol veľmi opálený. V prvom okamihu sa zľakla, že nie je Angličan, ale pri pohľade na jeho naškrobený nákrčník a elegantný strih fraku si vydýchla. Určite je Angličan. A to elegantné držanie tela! Aj ona rýchlo vystrela plecia, aby sa nehrbila, a tvár vyvrátila k hviezdam. „Nádherná noc,“ poznamenala. „Príjemné počasie,“ prikývol, načo sa prekvapene zasmiala. „Žartujete? Je neznesiteľne horúco,“ povedala, keď spýtavo nachýlil hlavu nabok. „Myslíte?“ Pokrčil plecami. „V tom prípade by ste sa mali presunúť do Almory. Horské základne sú v tomto ročnom období obľúbené.“ Briti sa pred horúčavami už tradične uchyľovali do himalájskeho podhoria. Znelo to dosť lákavo. „Vy sa ta chystáte?“ „Obchodné povinnosti ma držia tu.“ „Obchodné povinnosti? Aj vy pracujete pre Východoindickú spoločnosť?“ Takmer každý, s kým sa v Indii zoznámila, pracoval pre Spoločnosť, buď ako civilný zamestnanec, alebo ako dôstojník v armáde – ako Marcus. Jej spoločník sa zatváril pobavene. „Nebesá, nie! Očividne sa k vám ešte nedonieslo, akú mám povesť.“ „Ach, vari len nie zlú?“ vyletelo jej z úst, skôr než si to stačila premyslieť, a začervenala sa, lebo muž vybuchol do smiechu. „Horšiu než zlú.“ Keď pochopila, že nemieni zachádzať do podrobností, nadhodila: „Budete mi to musieť vysvetliť. Viete, do Dillí som prišla len nedávno.“ „Naozaj?“ začudoval sa. „Netušil som, že v Anglicku vyrastajú takéto dievčinky.“ „Dievčinky?“ zamračila sa. Chrbtom sa oprel o strom a usmial sa na ňu tak zhovievavo, ako keby bola trojročné škvŕňa, čo sa pred ním chváli svojou bábikou. „Chcete ma uraziť?“ „Myslel som také gurážne,“ povedal na vysvetlenie. „Chceli ste ma uraziť,“ usúdila. „Mňa aj Anglicko.“ „Ak myslíte...“ Pomrvil plecami, až sa mu pod látkou dobre ušitého redingotu zreteľne napli svaly. Ktovie, od čoho ich má, preletelo jej hlavou. Svalnatosť nebola v móde. „Práve ste odhalili jednu časť mojej zlej povesti. Mám mimoriadne mizerné spôsoby.“ „To som zistila na prvý pohľad! Džentlmeni v prítomnosti dámy nepopíjajú tvrdý alkohol.“ Obočie mu vystrelilo nahor. „A dámy zasa nepovedia o hostiteľkinom víne, že je... ako ste ho to nazvali? Pomyje pre svine?“ Zachichotala sa – zdráhavo, ale od srdca. „Tak dobre, odhalili ste ma. Aj ja som čierna ovca. Zázrak, že ma môj nastávajúci vôbec chce.“ „Váš nastávajúci je vzor cnosti?“ „Nie celkom,“ utrúsila sucho. „Ale jemu sa – na rozdiel odo mňa – všetko prepáči.“ Uvedomovala si, že to nie je spoločensky vhodná konverzácia, ale už takmer zabudla, aké je príjemné zažartovať si s niekým, komu v hlase neznie ľútosť a podozrenie. „Vnútri som niekoho počula povedať, že je miláčikom Dillí.“ „Zrejme je dosť nudný. Poznám ho?“ „Určite. Dnešný večierok sa koná na počesť našich zásnub.“ Keď si všimla, že pri tých slovách zmeravel, zvraštila čelo a v obave, či ho nechtiac neuviedla do rozpakov, sa mu pozorne zadívala do tváre. „Nikomu neprezradím, že ste to nevedeli.“ „Ale čoby, vedel,“ stíšil hlas. „To znamená, že ste slečna Martinová.“ „Presne tak. A teraz sa mi musíte predstaviť aj vy, aby som nebola v nevýhode.“ Zadíval sa tými mačacími očami kamsi ponad jej plece a znova sa usmial, tentoraz nevľúdne. „Prichádza váš snúbenec,“ povedal a poriadne si potiahol z fľašky. „Emmaline! Tu si!“ Zvrtla sa a zatienila si oči pred svetlom. „Marcus!“ Blížil sa k nej a pri chôdzi si náhlivo naprával nákrčník. Možno si ho po rozhovore s komisárom na chvíľočku vystriehla naša hostiteľka, pomyslela si zlostne. „Vyšla som sa trocha nadýchať. Flanel je do tohto podnebia mimoriadne nevhodný,“ vysvetlila. Marcus podišiel bližšie. „To nie je téma, o ktorej sa patrí hovoriť na verejnosti,“ zahriakol ju. „Upozorňoval som ťa, aké je tu počasie, ale ty...“ Stíchol a vyvalil oči na jej spoločníka. „Dofrasa, a ty tu čo robíš?“ „Rád ťa vidím, Lindley,“ stroho mu kývol muž. Marcus nezdvorilo zavrčal. „Ja by som to potešením nenazval. Nenapadlo mi, že pani Evershamová bude pri zozname pozvaných taká nekritická.“ Emmine oči lietali od jedného k druhému. Tvár neznámeho si udržala neutrálny výraz, no Marcus zazeral a fučal ako býk. „Prestaň, Marcus, tento džentlmen...“ „Veľmi dobre vie, že tu nie je vítaný,“ odvrkol Marcus. „Nie je vítaný nikde, kde sa nachádzam ja, a celkom určite nie v blízkosti mojej budúcej ženy. Okamžite odíďte, sir.“ Neznámy pokrčil plecami. „Ako chceš.“ Zasunul fľašku do vnútorného vrecka a nevzrušene kývol hlavou. „Blahoželám k výberu snúbenice, Lindley. Slečna Martinová je očarujúca.“ „Neopováž sa ju poškvrniť ani slovom,“ vybuchol Marcus. „Inak si to s tebou vybavím!“ Emma sa vyplašila. Čosi v tom mužovi – možno jeho nepatrný úsmev, ktorým zareagoval na Marcusovu vyhrážku – jasne naznačovalo, že pre jej snúbenca by bol viac než vyrovnaný protivník. „No tak, páni, to je absurdné!“ „Poď so mnou.“ Marcus ju bezohľadne zdrapol za zápästie a odvliekol do domu. Vnútri musela v jasnom svetle početných lámp a svietnikov žmúriť. Pod obrovským stropným vetrákom, ktorého ramená z naškrobeného plátna vo vlhkom vzduchu ovísali, mykla Marcusa za ruku, aby ju zasa neodvliekol medzi hostí. „Nemôžem tomu uveriť,“ povedala. „Ako si mohol? Správal si sa ako grobian.“ „Ako som mohol?“ Pritiahol si ju tvárou k sebe. „Vieš, kto to bol? Vieš?“ „A ty ma nedrmancuj!“ Vytrhla sa mu. Z Marcusovej pokožky vyrážal ostrý pach vína a potu. Možno má vypité, ale to ho neospravedlňuje. „Čo to do teba vošlo?“ „Je to môj bratanec,“ precedil cez zuby, červený v tvári. „Miešanec, ktorý dostane titul vojvodu namiesto mňa. „On...“ zmeravela. „To bol Julian Sinclair?“ „Presne tak. Voľakedy obyčajný Julian Sinclair, dnes markíz z Holdensmooru.“ Odvrátila sa od neho a roztržito sa zadívala na tancujúcich. Marcus jej o svojom druhostupňovom bratancovi pred časom písal. Julianov otec Jeremy Sinclair si vzal miešanku angloindického pôvodu, lebo si myslel, že titul prejde na jeho brata markíza. Lenže Jeremyho zanedlho skolila cholera a markíz podľahol zraneniu, ktoré utrpel na poľovačke. A tak sa dedičom vojvodského titulu stal Jeremyho malý syn Julian, ktorý mal v sebe štvrtinu indickej krvi. Teraz bol Julian Sinclair plnoletý a jeho starý otec, súčasný vojvoda, už podnikol všetky právne kroky, aby titul prešiel naňho, jeho vnuka. Marcus bol v následníckych nárokoch až druhý a nijako sa nevedel zmieriť s myšlienkou, že titul a vojvodskú korunu nezdedí on, čistokrvný Angličan, ale miešanec Julian Sinclair. „Nevyzerá ako Ind,“ šepla skôr sama pre seba. „Pravdaže nevyzerá!“ vybuchol Marcus. „Vojvoda preňho urobil všetko, čo bolo v ľudských silách – najlepšie školy, Eton, Cambridge, miesto v parlamente. Ale svoju krv človek nezmení, čo ako sa bude opičiť po lepších, ako je on. Najvyšší šľachtický titul v Británii pripadne bastardovi!“ Omráčene naňho pozrela. „Hovoríš to s takou nenávisťou, Marcus!“ Zavŕtal do nej pohľad, ústa premenené na tenkú, trpkú čiaru. „Pozrimeže! Si tu len piaty deň a už ti tečú slinky na domorodcov? Čo by na to povedali tvoji rodičia?“ Mykla sa, ako keby ju udrel, a od sluhu, ktorý prechádzal okolo s podnosom, si vzala pohár vína. „To bolo od teba kruté, Marcus.“ „Možno, ale je to pravda. Zahynuli so cťou, meno Martinovcov nepoškvrnili.“ Dala si dlhý dúšok mizerného vína a zažmúrila oči. Pred vnútorným zrakom sa jej vynorili tváre rodičov – také malé, bledé, keď sa nad nimi zatvoril oceán. Ten obraz ju neprestával prenasledovať, bolesť neutíchala. Takmer každú noc sa budila s plačom, snívalo sa jej, že sa topí s nimi. K člnu, ktorý sa stal jej spásou, sa dostala iba zázrakom a Boh jej dal silu, aby sa na ňom napriek nemilosrdnej páľave udržala a nepodľahla zúfalstvu, keď netušila, či ju niekto nájde. Odložila pohár na príborník a pozrela Marcusovi do očí. Čudné, vzduch bol dusný, nehýbal sa, po šiji jej stekali pramienky potu, a predsa ju zamrazilo. „Chceš povedať, že by bolo dôstojnejšie, keby som sa utopila?“ Okamih zaťato mlčal, potom mu tvár zvľúdnela a chytil ju za obe ruky. „Nie, drahá, pravdaže nie.“ Takže on tú svoju vzácnu česť môže ohrozovať, koľko sa mu páči – pochybnými flirtmi, donebavolajúcimi dlhmi z hazardných hier –, ale božechráň, aby ju poškvrnila ona ako žena! Určite sa obáva, aby sa nestal terčom posmechu, keď sa zasnúbil so ženou pochybnej povesti – so ženou, ktorá do Indie nepricestovala v sprievode svojej matky a otca, ale na lodi plnej drsných námorníkov. Tí chlapi jej zachránili život, ale angloindické spoločenské kruhy ju podozrievali, že pritom prišla o čosi oveľa dôležitejšie. O svoju česť. Skutočnosť, že jej snúbenec sa bez hanby verejne kompromituje, nebola dôležitá. Vystrčila bradu. „Len som sa s ním zhovárala, Marcus. Nechajme to tak. Nemáš sa prečo mračiť.“ Zafučal a očami pátravo prebehol po dave hostí za jej chrbtom. „Zaujímalo by ma, prečo ho odtiaľto nevyhodili.“ „Možno preto, lebo je markíz z Holdensmooru, nie?“ Ostro na ňu fľochol. „Nemám náladu na tvoje duchaplné poznámky, Emmaline. A len pre tvoju informáciu, ten chlap ohrozuje britskú korunu. Šíri reči o akýchsi nepokojoch a pokúša sa nás presvedčiť, aby sme opustili Dillí. Údajne hrozí, že sa domorodé jednotky postavia proti nám.“ „Preboha? Je to pravdepodobné?“ Odbil ju mávnutím ruky. „Jeho názory smrdia velezradou. Nič také sa nestane, to je jednoducho vylúčené. Poskytujeme každodennú obživu ich rodinám. A len pre tú hlúposť v Barrakpúre...“ Ach, áno, spomenula si. Keď sa vylodila v Bombaji, o ničom inom sa tam nerozprávalo. Jeden z miestnych vojakov, ktorých tu volali sipáhiovia, zaútočil na britských dôstojníkov. Ak sa pamätala dobre, dvoch stačil zastreliť, než ho zastavili, a čo bolo ešte znepokojujúcejšie, ostatní sipáhiovia sa ho vôbec nepokúsili odzbrojiť. „Možno na tom niečo je,“ poznamenala. „Bol to izolovaný incident. Za dvesto rokov našej prítomnosti na tomto kontinente sa niečo také stalo prvý raz. Toho chlapa okamžite obesili. Niet sa čoho obávať, uisťujem ťa.“ „Markíz z Holdensmooru je sčasti Ind, možno niekde niečo počul...“ „Emmaline!“ zvrtol k nej tvár. „Áno, ten chlap je čiastočne domorodec, ale podľa mojich informácií sa nás usiluje dostať z Dillí len preto, aby ho dostali do rúk oni! Len o toto mu ide! Aj komisárovi som to povedal! Prestaň špekulovať a správaj sa milo k svojmu hostiteľovi.“ „K hostiteľovi? Máš na mysli toho pána, ktorému nasadzuješ parohy?“ Marcus ozelenel a pri tomto odtieni pokožky jeho blond vlasy zrazu nevyzerali až tak úžasne. „Čo si to povedala?“ zháčil sa. „Takže je to pravda.“ Zdvihol sa jej žalúdok. „Teraz ma asi začneš presviedčať, že ma aj napriek tomu ľúbiš.“ Pátral v jej tvári nevinne belasými očami. „Pravdaže ťa ľúbim.“ Nasilu sa usmiala. „Ako inak. Ľúbime sa už dosť dlho, nie? Vlastne od narodenia.“ „Odjakživa,“ nasadil obdivuhodne úprimný výraz. „Ak sa ti doniesli nejaké chýry, vedz, že okrem teba pre mňa neexistuje žiadna žena na svete. Niektorí závistlivci o mne rozširujú hnusné klebety, aby mi uškodili...“ „Chápem,“ skočila mu do reči, potom s námahou prehltla. Hlas sa jej zadrhol v hrdle. So smútkom si uvedomila, že mu neverí ani slovo. „Marcus, chcem odtiaľto odísť.“ Chvíľu na ňu hľadel a potom krátko prikývol. „Pravdaže. Ale zajtra prídem za tebou do rezidentovho paláca. Všetko sa vysvetlí, drahá, uvidíš. Sú to lži... jednoducho ich vyhoď z hlavy.“ „Prirodzene,“ zamrmlala. „Pohľadáš mi lady Metcalfovú?“ Oprela sa o stenu a sledovala, ako sa prediera davom hostí, ktorí mu gratulovali k zásnubám, a hľadá jej gardedámu. Bol jej otočený chrbtom, ale presne vedela, aké kedy urobí gesto, vycítila každý úsmev, čo mu preletel po tvári. Za dvadsať rokov ho poznala ako vlastnú dlaň. Obe rodiny urobili všetko, aby ich dali dokopy: naplánovali sobáš, dokonca vybrali mená pre ich budúce deti. Martinovci a Lindleyovci netušili, že jediní dvaja ľudia, ktorí budú žiť dostatočne dlho, aby splnili ich sen – budúci ženích a nevesta –, ním nie sú takí nadšení ako oni. Privrela oči a oprela sa lícom o chladnú stenu. Zadul horúci vietor, v okenných rámoch zadrnčali sklá a sviečky zablikali v závane jazmínovej vône prichádzajúcej z tmy. Noc sa jej prihovárala, lákala ju prísľubom čohosi krajšieho, nevinnejšieho. Áno, India akoby ju vytiahla z ulity, obnažila jej dušu. Možno preto sa cíti taká doráňaná – akoby sa všetky jej obranné valy zrútili a dovolili, aby sa v jej vnútri usadil strašný smútok. Hádam len nežiali za Marcusom? Detských snov o romantickej láske sa vzdala už pred tromi rokmi, keď sa dozvedela o jednej z celého radu jeho mileniek. Bola zdrvená, no matka jej rýchlo vysvetlila, že na čomsi takom prchavom a iluzórnom ako láska manželstvo nestojí. Manželstvo znamená vzájomne výhodné spojenectvo, partnerstvo, pokračovanie rodovej línie. Za peniaze Martinovcov sa obnovia Marcusove veľkolepé, no chátrajúce sídla. A oni dvaja založia dynastiu, čím sa napraví zlyhanie jej matky, ktorá nebola schopná priviesť na svet mužského potomka. Tak z čoho pramení tá náhla predtucha? Rozprestrela sa nad ňou ako tmavý tieň a oddelila ju od jasne vysvietenej sály. Zrazu mala čudný pocit, že stojí mimo všetkého ako pozorovateľ a díva sa na panorámu, aké občas vystavujú v Britskom múzeu. Sála jej pripadala ako Pompeje pred výbuchom vulkánu, ako Rím pred svojím pádom: civilizácia na pokraji katastrofy. Po chrbte jej prebehli zimomriavky. Strhla sa a zistila, že pozerá do prenikavých smaragdových očí. Zo záhrady prichádzal markíz. Vrhol na ňu krátky pohľad, ale z jeho tváre sa nedalo nič vyčítať. Usmiala sa naňho – akoby natruc chmúrnym myšlienkam i Marcusovi. Odpovedal jej úsmevom, letmým, samopašným, a aristokratická rezervovanosť sa mu vytratila z tváre ako šibnutím prútika. Bol až omračujúco krásny. A vzápätí jej zmizol z očí. Jeho vysokú plecnatú postavu pohltil oblak dokrčeného hodvábu a pohybujúcich sa vejárov z pávích pier.