Na moment sa odvrátila od kamery, akoby si potrebovala skryť tvár. „Pre to, čo ti teraz poviem, ma budeš nenávidieť, ale neviem, či sa ešte niekedy uvidíme. Už to pred tebou nemôžem ďalej tajiť. Moja práca ma priviedla k skúmaniu divochov v nádeji, že nájdeme nejaké genetické riešenie. Ľudia zvonka nereagujú na stres a strach tak nebezpečne ako my. Vlastne som na nich registrovala celkom opačný efekt. ÚV zabezpečilo ich prísun do našich laboratórií. Tak som sa zoznámila s tvojím otcom. Teraz pracujem s divošskými deťmi. Po tom, čo sa stalo, je to pre mňa takto ľahšie.“ Arii zvieralo srdce tak, že bolesť už začínala byť neznesiteľná. Toto nemôže byť pravda! Nemôže byť divoška! Nie. Nie je to pravda. Lumina si pritisla prsty na ústa, akoby sa jej samej nechcelo veriť, čo povedala. Potom ruku znova spustila do lona. Keď opäť prehovorila, hlas mala plný emócií. „Nikdy som sa na teba nepozerala ako na menejcennú. Nikdy a v ničom. Vlastne mám zo všetkého najradšej práve to, čo je v tebe divošské. Tvoju nezlomnosť. Zvedavosť, s akou si sa vypytovala na moju prácu a skúmala domény. Viem, že tento oheň pramení z tejto časti tvojej osobnosti. Určite máš tisíc otázok. To, čo som ti zamlčala, ťa má chrániť.“ Odmlčala sa a vrhla do kamery úsmev plný sĺz. „Okrem toho, aj tak je vždy lepšie nachádzať vlastné odpovede, no nie?“