Chystala sa do postele, keď zbadala brata. Stál na druhom konci verandy neďaleko svojej izby. Bol obrátený chrbtom, opretý o zábradlie, upieral zrak do tmy zahaľujúcej park a vrchy v úzadí. Tíško otvorila dvere, vietor jej načechral svetlé vlasy na zátylku. Pritiahla si k telu šál prehodený cez nočnú košeľu a po krátkom zaváhaní vykročila k nemu. „Asi som pokazil večeru na oslavu tvojho návratu,“ poznamenal s odvráteným pohľadom. „Mám sa ti ospravedlniť?“ „Nie.“ Oprela sa chrbtom o stĺpik. Uškrnul sa. „O čo teda ide?“ Zhlboka sa nadýchla. „Philippe si zrejme nepoložil kľúčovú otázku.“ Pokrútil hlavou. „Položíš jej ju?“ Opäť odvrátil zrak. „Nie.“ „Ale... očakáva sa to od teba.“ Pery mu zvlnil úsmev. „Ak to urobím, čo ešte sa odo mňa očakáva? Podľa matky rád robím všetkým napriek.“ Odhrnula si z tváre prameň vlasov. „Myslela som si, že Philippu máš rád.“ Skľúčene si vzdychol. Takisto ako Harrison, vždy po Jessinom boku od útleho detstva, Warrick bol zasa Philippin nerozlučný kamarát, napichoval jej červíky na háčik a zakaždým sa jej zastal v škriepkach s bratom. Pokrútil hlavou. „Na rozdiel od teba by som dal prednosť vrúcnejšiemu vzťahu, pokiaľ ide o uzavretie manželského zväzku.“ „Čo to rozprávaš?“ Drsno sa zasmial. „Prečo nie? Prečo sa u nás nikdy nesmelo rozprávať aj o nepríjemných veciach? Čo je podľa teba horšie – otvorene priznať, že Philippu naozaj neľúbim, alebo že v náručí svojej manželky by som rád našiel vášeň? Ak sa o niečom nehovorí, podľa teba to neexistuje?“ „Nie, ale...“ Odlepil sa od zábradlia a obrátil sa k nej so zvesenými rukami. „Chceš vari povedať, že Harrisona ľúbiš?“ Zľahka sa zasmiala. „Samozrejme, vždy som ho ľúbila.“ „Nič sa nezmenilo?“ „Nie. Prečo by sa malo?“ Naklonil sa k nej. „Lebo ty si sa zmenila, Jessie. Už nie si dieťa. Ani jeden z nás už nie je dieťa. Neznepokojuje ťa pomyslenie, že k svojmu nastávajúcemu cítiš to isté, čo si kedysi cítila k desaťročnému chlapcovi?“ Zízala naňho, dych sa jej zrýchlil. „Harrison je stelesnením ideálneho manžela.“ „Ako to myslíš?“ „Čo ako myslím? Predsa ho poznáš. Ozajstný džentlmen: pokojný, sebavedomý, nikdy sa nedá vyviesť z rovnováhy. Vždy si bol istý sám sebou – tým, kto je, čo očakáva od života.“ „To o tebe nemožno povedať,“ prehodil Warrick a tvár mu zmäkla. „Hádam nepredpokladáš, že po sobáši s Harrisonom sa budeš môcť správať ako doteraz...“ Zahľadela sa bratovi do peknej trúchlivej tváre a zazdalo sa jej, že prízračný bledý mesačný svit jej dodáva vek a múdrosť. „Harrison ma ľúbi,“ vyhlásila. „Máš pravdu, ľúbi ťa. Bohužiaľ, určite nie tak, ako keď mal desať a ty si bola šesťročné dievčatko s vrkôčikmi.“ Jessie si vybavila čudné napätie v Harrisonovej tvári, keď sa na ňu zahľadel v podvečer, a opäť sa v nej zdvihol zmätok hraničiaci s obavami. Znepokojene odvrátila zrak a preniesla pohľad do tmavej záhrady. „Prišla som sa s tebou pozhovárať o Philippe.“ „Hej? Vážne?“ Zovrel jej ruku v dlaniach a obrátil ju k sebe. „Jessie... manželstvo je navždy. Nezaväzuj sa, ak naozaj nechceš. Nezáleží na tom, čo chce Harrison alebo matka, záleží len a len na tebe.“ „Nezabúdaj, že som sa už zaviazala. Navyše sa mýliš. Harrisona si chcem vziať,“ vytisla z hrdla neveľmi presvedčivo. Akoby sa v tom sama potrebovala utvrdiť.

Ráno sa zobudila zavčasu. V prvej chvíli ju zmiatlo, že jej lôžko sa nekolíše vedno s nekonečným pohybom mora. Potom sa vrátili spomienky. Obrátila sa na druhý bok a započúvala sa do cvrlikania svrčkov a trilkovania papagájov lori, kĺžuc pohľadom po tapete s rozkvitnutými vetvičkami a cédrovom nábytku známom z detstva. Aké príjemné je byť znovu doma. Zopla si ruky na šiji, ponaťahovala údy, vykĺzla z postele a bosá preťapkala po dlážke z tvrdého dreva vystlanej kobercom ku skleným dverám na verandu. Otvorila dokorán okenice aj dvere a s úsmevom na tvári sa zahľadela na park zaliaty teplou maslovo sfarbenou žiarou vychádzajúceho slnka. Takisto ako ranný salón pod ňou, Jessina izba bola na severovýchodnom rohu domu. Bol z nej dobrý výhľad na štvoruholníkové nádvorie obstavané hospodárskymi budovami, čo sa ťahali až za záhradný múr: stodoly, ovčia strižňa, kováčska vyhňa, udiareň, trestanecké baraky a stajne, kde Warrickovi muži pracovali na novom prístavku. Je medzi nimi aj ten Ír? prebleslo jej hlavou. A vôbec, prečo jej zišiel na um? Objala si plecia a schúlila sa v rannom chlade. Na drevenom zábradlí na verande pristála kookaburra. Pri pohľade na to, ako otvára veľký zobák, Jessie sa tlmene zasmiala, naplnená vnútorným pocitom šťastia, keď sa záhradou rozľahla vtáčia pieseň podobná ľudskému smiechu s dôverne známym rytmom. Urobila niekoľko kradmých krokov po verande, hladkej a studenej pod skrčenými prstami na nohách, aby videla lepšie do záhrady, na omamne voňajúce záhony levandule a tymianu, yzopu a šalvie, chránené úhľadnou drevenou obrubou. Aj na vysokého štíhleho muža s kučeravými plavými vlasmi a tvárou anjela – rázne kráčal popri múre a švihal jazdeckým bičíkom. Jessie zalapala po dychu. Nečakala, že vstane tak zavčasu, včera sa zhovárali neskoro do noci. Prebrali všeličo, no až teraz si uvedomila, že írsky poľovnícky kôň neprišiel do reči. Zhrozene sa prizerala, ako Warrick vychádza bránkou v zadnom záhradnom múriku a mieri cez dvor k stajniam. „Preboha,“ zastonala, tuho stískajúc zábradlie. Potom sa zvrtla a roztrasená ponáhľala k šatníku.

4

Rosa na šmykľavom tehlovom chodníku ju chladila pod bosými podošvami, keď trielila k stajniam. Neupravené vlasy jej viali v chladnom rannom vzduchu. Ani sa neunúvala vpratať do korzetu, vzala si iba jednu z pol tucta spodničiek, čo nosila zvyčajne; aby nespadla, musela si stále nadvihovať podolok ovísajúcich dlhých šiat. Záhradná bránka za ňou zacvendžala, keď ju zatresla a vyrútila sa na priestranný hospodársky dvor, v tejto včasnej rannej hodine takmer prázdny. Iba zo traja, štyria robotníci dvíhali múry novej stajne. Za nimi zočila Warricka, jednu nohu mal vyloženú na drevenom podstavci, nepokojne si poklepkával jazdeckým bičíkom po vyleštenej čižme a pozoroval kostnatého hnedovlasého chlapca s nosom ako gombička a štrbavým úsmevom, čo k nemu viedol za ohlávku Finnegana. „Warrick!“ vykríkla Jessie. „Počkaj!“ Na zvuk jej hlasu žrebec nervózne pohodil hlavou, nozdry sa mu rozšírili. Warrick zložil nohu z podstavca a obrátil sa. Na tvár mu vysadol trochu rozpačitý výraz, keď si všimol, že je bosá a neučesaná. „Jessie, čo to má znamenať, dočerta?“ „Finnegan,“ vydýchla a prudko pri ňom zastala, bosé chodidlá zaryté do hliny. „Vravela som ti, aby si na ňom nejazdil, kým ti o ňom nepoviem viac.“ Warrick ostražito stiahol obočie. „Prečo?“ Nadýchla sa s rukou pritisnutou na boku. „Vždy keď ho osedlajú, vzopne sa a zhodí každého, kto sa naňho pokúsi vysadnúť prvý.“ Warrick preniesol pohľad na koňa. Ušľachtilý žrebec vystrel hlavu, pohodil hrivou a prudko zašvihal chvostom. Warrick sa neveriacky zadíval na sestru. „Chceš povedať, že si kúpila koňa, na ktorom sa nedá jazdiť?“ „Nie. Vravela som ti, že je šampión v skoku a vynikajúci poľovnícky kôň. Nevzpína sa zakaždým, keď naňho vysadnú – iba prvý raz. Druhý raz sa už nesnaží vyhodiť ťa zo sedla. Nikdy.“ Warrick si odfrkol. „Absurdné. Kôň sa buď vzpína, alebo nie. Nepočul som o koňovi, čo by sa vzopol, iba keď naňho niekto vysadne prvý.“ „Tento áno.“ Vopchal si bičík pod ľavú pazuchu a naklonil sa k nej. „A napriek tomu si ho kúpila.“ Jessie potriasla hlavou. „Nevedela som to. Bola som na ňom na poľovačke dva razy. Pán Finnegan prišiel vždy na ňom, takže som naňho nikdy nevysadla prvá.“ Warrick sa zvrtol a pozorne sa zahľadel na veľkého hnedáka; stál tam ako stelesnená krotkosť a skúmal mäkkými pyskami vrecká mladého paholka, akoby hľadal maškrtu. „Zrejme preto ho nazvali Šťastný Finnegan,“ zamudrovala Jessie. „Pán Finnegan ho predal najmenej dvakrát za rok – potom ho zakaždým odkúpil za zlomok pôvodnej ceny a poľoval na ňom do konca sezóny. Pánu Finneganovi zrejme neprekážalo, ak hneď zaránky zaryl nosom do zeme.“ Warrickova bledá tvár vzbĺkla od hnevu. „Prečo si si ho nechala, dočerta?“ „Lebo je to skvelé zviera.“ Jessie pristúpila ku koňovi a pošúchala päsťou srsť medzi veľkými múdrymi očami. „Bude z neho prvotriedny chovný žrebec. Navyše som dúfala, že niekto ho odučí od toho zlozvyku.“ Warrick preniesol pozornosť z koňa na sestru, pristúpil bližšie a zrazu sa zaškeril. „A pretože si sa chcela odplatiť pánu Finneganovi rovnakou mincou.“ Jessie sa zasmiala. „Dobre, vzdávam sa. Pred odchodom z Anglicka mi pán Finnegan so slzami v očiach núkal, že odkúpi svojho miláčika za polovicu pôvodnej sumy.“ „Nestačila mu príučka?“ zašomral Warrick. Jessie potriasla hlavou a pohladkala žrebca po dlhej elegantnej šiji. „Jakživ som nejazdila na takom koni, Warrick – uvidíš sám.“ Warrick si odfrkol a vytrhol uzdu z rúk paholka, čo ju držal navoľno. „Dobre, presvedčíme sa.“ Jessie zbledla – hneď ju prešla chuť žartovať. „Čo máš v úmysle?“ „Vyskúšať ho.“ Schmatla ho za ruku. „Zhodí ťa.“ Warrickovi rozjasnilo tvár bezstarostné odhodlanie. Vyslobodil si ruku a siahol na strmeň. „Myslíš?“ „Daj ho najprv vyskúšať niektorému z robotníkov. Ak sa zraníš, mama...“ Zmĺkla, keď ju brat prepálil očami. „Zavri zobák, Jessie, a odstúp!“ Jessie zatvorila ústa a cúvla. Žrebec stál ticho a trpezlivo, keď Warrick pomaly a obozretne zasunul nohu do strmeňa. Brat vrhol víťazoslávny úsmev na sestru, vyšvihol sa na konský chrbát, no sotva dosadol na kožené sedlo, kôň sa vzopol na zadné. Warrick vytreštil oči, zošmykol sa zo sedla na široký hnedočervený konský zadok a spadol mu klobúk, no zo všetkých síl sa snažil udržať v strmeňoch. Žrebec prudko sklonil krásne tvarovanú hlavu a zadné nohy pôsobivo vyleteli k oblohe. Warrickovi sa rozšírili oči od strachu, keď ho vyhodilo vysoko do vzduchu a dopadol na konský chrbát pri koreni chvosta. Finnegan opäť vykopol zadné, Warrick preletel povetrím, s tupým zadunením pristál na bruchu a vyrazilo mu dych. Červenohnedý žrebec bujaro zaerdžal, potriasol hrivou, do tretice vykopol zadné nohy a ľahkým klusom prebehol v širokom oblúku po dvore s hompáľajúcou sa uzdou, nádherný chvost len tak za ním vial. Warrick ostal nehybne ležať na zemi s nosom zarytým do hliny. „Warrick!“ Jessie sa so srdcom v hrdle vrhla k bratovi a kľakla si. „Si celý?“ Dotkla sa mu pleca a vydýchla si od úľavy, keď jej odtisol ruku, zahrešil a prekopŕcol sa do sedu. Utrel si tvár lakťom, zdvihol hlavu a pozeral za unikajúcim koňom. „Nestoj tam ako drevo, Charlie!“ osopil sa na vyjaveného chlapca, keď mu podával klobúk. „Švihaj po tú prekliatu beštiu, aby si nezmyslela zamieriť do parku.“ „Áno, pane,“ zajachtal chlapec a ustráchane hľadel na vzďaľujúci sa mohutný konský zadok. „Ale ako?“ Warrick mu vytrhol klobúk z ruky. „Tak, že ho dobehneš.“ Jessie zdvihla hlavu, keď začula výkrik. Jeden z trestancov pracujúcich na stavbe novej stajne preliezol múr a upaľoval po dvore, aby odrezal koňovi cestu. Štíhly muž s vlasmi čiernymi ako smola a známymi črtami. Bežal ladne a pružne ako leopard. Začula, ako tíši zviera, divo gúľajúce očami. Čosi zakričal – niečo o uzde –, keď jedno z mihajúcich sa kopýt pristúpilo uzdu. Koňovi myklo hlavou nadol, a vzápätí padal dopredu. S rykom sa prekoprcol a sťažka dopadol na bok. Nedvíhal sa. „Panebože!“ zašepkala Jessie, zviechala sa na nohy, zdvihla si podolok sukne a pustila sa do behu.

Lucas Gallagher sa držal v bezpečnej vzdialenosti od metajúcich sa kopýt, keď sa hnedák spamätal, zdvihol hlavu a sťažka sa postavil na nohy; lesklé boky sa mu chveli od nervozity. „Pokojne, chlapče,“ prihováral sa mu chlácholivo a podišiel bližšie. Chytil koňovi uzdu, dotkol sa nosa, uši, lesklej srsti na šiji, pomalým skúseným pohybom ruky prešiel po prednej a potom po zadnej nohe. Žrebec sa zachvel a zafŕkal, zatiaľ čo Lucas ho naďalej ticho upokojoval. „Nie je zranený?“ Na zemi vedľa neho zastala dvojica pôvabných ufúľaných nôžok. Lucas, s rukou na žrebcovom zákolení, zdvihol hlavu a uvidel vyľakanú bielu tvár slečny Jesmond Corbettovej. Čupla si k nemu, zvierajúc v hrsti ťažké záhyby ovisnutej sukne, obočie stiahnuté v obave. Vietor jej nadvihol rozpustené zlaté vlasy podobné svätožiare. Prudko sa nadýchla, pevné mladé prsia neväznené šnurovačkou sa vztýčili a napli jemné plátno živôtika. V krátkom klamnom okamihu vyzerala ako nespútaná a uvoľnená – akoby práve vyliezla z milencovej postele, nič na nej nepripomínalo jemnú, úzkostlivo spôsobnú mladú dámu, akou bola bezpochyby. Rýchlo sa vystrel. „Zrejme mu vyrazilo dych.“ Zvrtol sa a šiel koňovi obzrieť nohy z druhej strany. Oči sa im stretli nad širokým a vysokým konským kohútikom. „Prečo ste sa iba nečinne prizerali a dovolili ste bratovi vysadnúť naňho na neohradenom priestranstve?“ vyhŕkol. „Vedeli ste, že Šťastný Finnegan ho zhodí.“ Aj po troch rokoch v drviacom súkolí neľudského britského trestného systému sa Lucas občas pozabudol. Zabúdal predstierať úslužnosť, lebo v nej nevyrástol. Ešte vždy si nedával pozor na jazyk ani na to, že stačí na niekoho zagániť a môžu ho surovo zbičovať za „bezočivosť“.
Sledoval, ako hladkú tváričku zalieva červeň, ako sa jej oči rozširujú a vzápätí zužujú od pobúrenia. Oduto vystrčila bradu ako všetky ženy jej vrstvy a on čakal so zaťatými zubami na ponižujúce pokarhanie – ak nie čosi oveľa horšie. „Zrejme ste tentoraz použili nesprávne írske nárečie, vďaka ktorému ste včera dosiahli taký účinok, pán...?“ Starostlivo modulovaný hlas Angličanky z dobrej rodiny sa spýtavo zdvihol v závere nedopovedanej vety. Zaskočila ho. „Gallagher,“ predstavil sa. „Lucas Gallagher.“ „Teší ma, pán Gallagher.“ Upierala zrak naňho. Uvedomoval si, že sa správa bezočivo a že ho za to môžu zbičovať, no statočne čelil jej pohľadu. Hoci bola iba polooblečená a s rozpustenými vlasmi sa jej pohrával vietor, nikto by pri pohľade na ňu nepochyboval, že má pred sebou urodzenú Angličanku z vysokej spoločnosti. Bola vysoká, aj keď nie natoľko ako jej brat, štíhla, no zaokrúhlená tam, kde treba, dlhé nohy sa vábne črtali pod sukňou bez výstuže. Nemohla sa pochváliť takými súmernými črtami tváre ako jej súrodenec, nos mala vyhrnutý, hornú peru úzku, spodnú zasa prihrubú. Zato oči mala nádherné, hlboké, sýtomodré, neuveriteľne belasé. Neprekvapila ho prenikavá inteligencia a hrdosť, čo sa v nich zračila, nečakal však jemný náznak čohosi podobného úzkostlivej zraniteľnosti – mihol sa v nich, keď odvrátila zrak k bratovi. „Neublížil si?“ Warrick k nim dokrivkal; rukáv módneho jazdeckého kabátca mal roztrhaný a ufúľaný, šatôčku na krku nakrivo. „Nie,“ odpovedal Gallagher. „Ale nebolo by od veci sledovať šľachu na ľavej prednej nohe.“ Warrick rázne prikývol. „Hej, Charlie,“ obrátil sa k chudému, asi dvanásťročnému paholkovi, keď k nim snaživo pribehol. „Choď pohľadať Starého Toma a odkáž mu, aby sa prišiel pozrieť na jedného koňa. A vy...“ Warrick si hodnotiacim pohľadom premeral Gallaghera. „Odveďte koňa do stajne a počkajte tam, kým sa neobriadim.“ Jessie mu položila ruku na plece. „Warrick...“ Striasol ju. „Nechcem počuť ani slovo,“ odvetil a krivkajúc sa pobral k domu. Jesmond Corbettová v rannom slnečnom svetle zlátiacom jej jemnú pleť zamračene sledovala vzďaľujúceho sa brata. Zhlboka sa nadýchla a s rozšírenými nozdrami sa obrátila ku Gallagherovi. „Uznávam, mali ste pravdu,“ predniesla ľadovým hlasom a odmerane. Usúdil, že sa mýlil, keď sa mu marilo, že jej na okamih zazrel v očiach zraniteľnosť. „Bola chyba nasadnúť na toho koňa v neohradenom priestore.“ Pichla prstom do vzduchu, akoby hrozila dieťaťu. „Ale vyprosím si, aby ste so mnou ešte niekedy hovorili takým tónom.“ Zaplavil ho hnev, prúdil mu žilami, pálil ho v pažeráku, bránil mu prehltnúť sliny. Zavše sa obával, že hnev ho raz zadusí. Mohol tam len stáť a nenávidieť ju, nenávidieť národ a systém, lebo bola jeho súčasťou, cítiť odpor voči sebe samému za to, že zatína zuby, aby sa ovládol a neuzemnil ju štipľavou odpoveďou chlapa, akým bol kedysi. Odpoveďou, akú si netrúfa vypustiť z úst nijaký trestanec so štipkou zdravého rozumu. Vykročila za bratom, potom náhle zastala. „Ako ste to vedeli?“ spýtala sa. Pozerala naňho s hlavou nachýlenou nabok. Sám nevedel, ako sa mu podarilo potlačiť emócie, čo ním lomcovali. „Čo ako som vedel?“ Vietor jej vmietol vlasy do tváre a musela si ich pridržať – uvoľnené pramene sa zlatisto trblietali na rannom slnku, keď kývla hlavou na žrebca. „Odkiaľ viete, ako sa volá?“ Gallagher sa voľky-nevoľky usmial. „Poznám ho.“ Údiv trochu naštrbil jej povýšenosť, zrazu vyzerala ľudskejšia, aj keď nie sympatickejšia. „Poznáte ho?“ „Hej.“ Usmial sa ešte širšie. „Gallagherovci a Finneganovci sú čosi ako bratanci.“ Prepichla ho neľútostným, rozhorčeným pohľadom. „Vedeli ste, že začne strečkovať a odcvála! Vedeli ste to, a predsa ste nikoho neupozornili, že naňho možno vysadnúť iba v ohrade.“ Lucas pomaly pohladkal žrebca po ligotavej šiji a ťahavým drsným tónom neotesaného írskeho sedliaka odvetil: „Hej, ale muž v mojom postavení musí vedieť, kde je jeho miesto, a držať hubu.“ „Nepôsobíte na mňa ako muž, ktorý sa bohvieako usiluje poznať, kde je jeho miesto, pán Gallagher,“ precedila a pobrala sa preč. Stál tam, držal koňa a sledoval ju pohľadom.