Hlavným bodom pojednávania a jeho definitívnym cieľom bolo donútiť Jána, aby upustil od tereziánskej reformy. Mal sa dištancovať od všetkého, čo v tejto veci urobil a znovu si obliecť rehoľné rúcho obutých karmelitánov, ktoré mu už nasilu natiahli...

Nevyzeralo to tak, že by sa to všetko mohlo dobre skončiť. Karmelitáni považovali proces za skončený. Čakali len na to, že väzeň pomaly zíde zo sveta. A naozaj, každý uplynulý deň bol novým úderom na Jánov slabý organizmus. Ako je pravda, že všetko trpezlivo znášal a že mesiace vynútenej nečinnosti sa stali plodnými pre mystika a básnika, predsa len nemal ani trochu chuti skončiť svoje dni vo väzení. Od augusta sa v ňom vždy znovu a znovu vynárala myšlienka na útek. Najprv ju odháňal ako niečo nemožné, lebo už bol vychudnutý priam na kožu, len-len že sa držal na nohách a sotva by bol schopný vrhnúť sa do dobrodružstva, ktoré by od neho vyžadovalo vyskočiť z okna, žonglovať po strechách a múroch bez toho, žeby vedel, kam vôbec smeruje. Zápasil tiež s myšlienkou, že to môže byť pokušenie, zbabelosť, útek pred krížom. S nikým sa o tom nemohol porozprávať, nikoho pýtať o radu, ešte menej prosiť o pomoc. Rozhodol sa však pre útek.