„Pápá, zlatko!“ lúčila sa s Abbie Rebecca a spätkovala k východu z detského ihriska na Tretej ulici. Bol horúci júlový štvrtok, tri dni po nevydarenom onanistickom popoludní, a už si potrebovala od malej trochu oddýchnuť. Každý utorok a štvrtok mala Abbie na starosti drobná, útla, hanblivá Nepálčanka Sonam, ktorej sa na tvári zračilo celoživotné utrpenie predošlých generácií žien v jej domovine. Rebecca vtedy písala články pre módne časopisy, prezerala si výklady butikov alebo, ako dnes, si odkrútila pracovnú zmenu v Potravinárskom združení Prospect Park. Abbie pestúnku zbožňovala, ale práve prechádzala fázou, v ktorej sa desila odlúčenia od matky, a tak hystericky vrieskala mamííí! Po sčervenených lícach sa jej kotúľali slzy ako hrachy. Všetky mamičky, ktoré sa dobrovoľne a na plný úväzok stali otrokyňami svojich detí, vrhali na ňu pohoršené, odsudzujúce pohľady. Určite závidia, aká je oháknutá. Prišla na ihrisko v ihličkách značky Jimmy Choo a zlatom overale. To by si nedovolila ani jedna z parkslopských kvočiek. „Ježišikriste!“ Rebecca mala chuť na ne zakričať: „Všetky deti plačú, keď sa od nich matky vzdialia hoci len na záchod. Takto to zariadila príroda. Je to obyčajné brnkanie na city. Svet sa preto nezrúti.“