Jazyk sa mi prilepil na podnebie drsné ako šmirgľový papier. Chcela som zdvihnúť tvár z vlhkého vankúša, no zdalo sa mi to priveľmi namáhavé. Nepokojne som čakala na spánok, ale oči ma príliš boleli, aby som ich zatvorila. Uvažovala som, ako by vyzerala moja premena, keby som nebola vyliečená. Aká vlčica by sa zo mňa stala? Hľadela som na svoje ruky a predstavovala si na nich pásy bielej a čiernej srsti. Cítila som váhu hrubého kožucha na pleciach aj nevoľnosť v bruchu. Na krátky, jasný okamih som vnímala iba chladný vzduch v izbe a počula Samovo odfukovanie. No potom sa znova ozvali vlci a telo sa mi zachvelo pocitom, ktorý bol nový a zároveň dôverne známy. Chystala som sa premeniť. Zadržiavala som vlka prebúdzajúceho sa v mojom vnútri. Tlačil mi na steny žalúdka, zospodu driapal kožu a pokúšal sa prevrátiť ma naruby. Bojovala som s ním, svaly mi horeli a nariekali. Bolesť ma trhala napoly. Nemala som hlas. Telo mi pohltili plamene. Vyskočila som z postele a striasla kožu.