Júlia
1 / 7
Vrátili sme sa na prízemie a po niekoľkých pohároch vína sa mi podarilo znova zaviesť reč na Júliine oči. „Ako ste to mysleli,“ spýtala som sa, „že Romeo vie, kde je ten hrob?“ „On to vie?“ začudoval sa. „Dosť o tom pochybujem. Ale najlepšie bude, ak sa spýtate priamo jeho. Vie o tom oveľa viac ako ja. A je mladý. Ja už zabúdam.“ Nasilu som sa usmiala. „Hovoríte o ňom, akoby ešte žil.“ Maestro pokrčil plecami. „Prichádza a odchádza. A vždy uprostred noci... príde sem, sadne si a díva sa na ňu.“ Ukázal hlavou na dvere, za ktorými visel Giuliettin portrét. „Myslím, že ju doteraz ľúbi. Preto nikdy nezamykám dvere.“ „No tak, hovorte vážne,“ chytila som ho za ruku. „Romeo už predsa nežije.“ Urazene na mňa zablýskal očami. „Vy žijete! Prečo by nemohol aj on?“ Zamračil sa. „Myslíte si, že je to duch? Hm... človek nikdy nevie, ale nemyslím. Podľa mňa je skutočný.“ Chvíľu zvažoval všetky za a proti a napokon s istotou vyhlásil: „Pije víno. Duchovia víno nepijú. Nalievať sa vínom si vyžaduje istý cvik a duchovia sa neradi učia. Sú to nudní spoločníci, lepšie sa mi pozdávajú ľudia ako vy. S vami je zábava. Nech sa páči,“ znova mi naplnil pohár, „dajte si.“ Poslušne som ho vypila. „A keby som tomu Romeovi chcela položiť zopár otázok... ako to mám urobiť? Kde ho nájdem?“ „Hm,“ zamyslel sa. „Asi budete musieť počkať, kým si vás nájde on.“