Miestnosť bola šerá od nedostatku slnečného svetla a nikomu sa ešte nechcelo rozsvietiť, vzduch vydýchaný. Už pred chvíľou jasne videla, ako sa niektorým drieme. Nakoniec sa opäť zastavila pohľadom na Radovi. Drzé, vyhúknuté chlapčisko, ruky demonštratívne založené a nohy natiahnuté pred seba, aby zaberali čo najviac priestoru. Brada predsunutá, bezočivo sa jej vyškierala do tváre a čakala odpoveď na svoju otázku. Klasicky adolescentne provokatívnu. Prečo ju to teraz tak podráždilo? Nebolo to predsa zďaleka najhoršie, čo si tu kedy od mladých narkomanov musela vypočuť. „A povedz mi, koľko drogových excesov by som mala mať za sebou, aby sme sa mohli spolu baviť o veciach, ktoré s tým nesúvisia?“ opýtala sa ho navonok pokojne. „Takže ste to skúšali?“ pochopil to celkom svojsky a zaradoval sa. V duchu prevrátila oči stĺpkom. „Nie, neskúšala,“ odsekla. „A nemyslím si, že keby som vyskúšala všetko čo vy, ako tu sedíte, že by som vám potom s pokojným svedomím mohla hustiť do hláv niečo o inom živote. Lebo by som sa ho pravdepodobne nedožila. Predpokladám, že nevyžadujete od svojho zubára, aby mal pokazené zuby!“