Bola som vnútorne naštvaná. Cestou do svojej kancelárie som sa snažila upokojiť. Myslím, že to bude taká tá malá tučná s okuliarmi, ktorá si nemôže nájsť partnera. Áno, áno, presne tak to bude... Ako som sa blížila k sekretárke, evidovala som, že pri nej stojí nejaká vysoká postava. V ruke držala kabelku a kabát. Dlhé husté rovné plavé vlasy si práve prehodila zľava doprava. Verila som, že prvé, čo mi prišlo na um, nie je pravda... „Pani Kenderová,“ oslovila ma naša sekretárka zvonivým hlasom, „toto je nástupkyňa pána Muranského, inžinierka Jana Budinská.“ Ešte stále som dúfala, že bude mať aspoň pleť plnú vyrážok a veľký nos... Vystrela ruku smerom ku mne a usmiala sa... Pozrela som jej do tváre. Nezábudkové oči žiarili, noštek ako vystrihnutý z katalógu plastickej chirurgie... A tá pokožka! No zamat! Vložila som moju dlaň do jej... „Renáta Kenderová,“ predstavila som sa bezradne. „Budinská,“ povedala skromne a neprestávala sa usmievať. Uvedomila som si, že medzi hornou jednotkou a dvojkou má malú medzeru. Napodiv, pristalo jej to. Určite je to zlý sen, pomyslela som si.