O vtákovi, ktorý nevedel lietať

Elizabeth pomaly otvorí oči. Cez jemné zlatisté závesy dopadajú na posteľnú bielizeň prvé slnečné lúče. Započúva sa do spevu vtákov. Celkom jasne rozoznáva vysoké elitárske trilkovanie stehlíka červenolíceho. Niekde v diaľke sa ozve samička. Nevie pochopiť, ako je možné, že sú tu. V strede mesta. Uvedomí si nástojčivý spev drozda a cukrovanie hrdličiek. Miluje pomalé prebúdzanie. Keď nie je ešte celkom isté, či sa preberie. Môže sa stať, že znova zaspí. Nevie si spomenúť, či má dnes prvú hodinu. Potom si zrazu uvedomí, že je sobota, a hneď stratí náladu. Neznáša voľné dni. Neznáša soboty. A nemá rada ani nedele. V sobotu a v nedeľu vždy stratí náladu. Pomaly sa natiahne. Dotkne sa končekmi prstov stehien. Jemne posunie ruku po zaoblenom boku a pohladí si pekné prsia.
Postaví sa a prejde do obývačky. Opatrne sa priblíži k veľkej kovovej klietke prikrytej bordovým závesom. Nahne sa dopredu a stíšeným hlasom povie: „Ľúbim ťa. Zopakuj to po mne. Ľúbim ťa. I love you. No povedz! Ľúbim ťa... Ľúbim ťa!“ Chvíľu ticho stojí a potom sa znovu prihovorí: „Konrad, zopakuj to po mne. Ľúbim ťa. I love you! I love you! Kedy sa to konečne naučíš?!“ Elizabeth stiahne bordovú látku a nacvičeným pohybom ju poskladá. V klietke sa pomrví veľký sedemdesiatcentimetrový papagáj. Keď na jeho farebné perie dopadne ranné svetlo, priateľsky pokýva hlavou.

xxxx

Elizabeth Erddödy položí veľkú športovú tašku na zadné sedadlo svojho peugeota. Malým kľúčikom odomkne kovové zabezpečovacie zariadenie, ktoré cez noc objímalo rýchlostnú páku. Pozrie sa do spätného zrkadielka, spokojne sa usmeje a naštartuje. Má rada svoje malé auto. Má rada jeho červenú farbu. Na petržalskej strane Dunaja je plno ľudí. Peugeot zaparkuje tesne vedľa cesty, otvorí zadné dvere a obuje si korčule. Pred rokom ich lacno kúpila vo Viedni vo veľkom výpredaji na začiatku školského roku. Veľmi sa v tom nevyzná, ale jeden jej známy tvrdí, že Fila je dobrá značka. Páčil sa jej aj nápis na veľkej oranžovej škatuli. Fila FM lady 100. Miluje jazdu na korčuliach. Miluje mohutnú rieku lenivo tečúcu do Budapešti, odkiaľ prišli na Slovensko jej starí rodičia. Miluje čajky odpočívajúce na kusoch naplaveného dreva. Miluje pocit slobody, ktorý sa objaví vždy, keď s hudbou v ušiach kĺzavo napodobňuje najlepších korčuliarov. Všíma si hlavne mužov. Hodnotí ich štýl, odhodlaný pohyb rúk, oblečenie. Ak sa jej podarí uvidieť tvár, aj ich inteligenciu. Predstavuje si, že sa v jedno jesenné slnečné popoludnie, niekde pri Danubiane, nakoniec zoznámi so svojím osudovým mužom.
Elizabeth sa chodí korčuľovať skoro každú sobotu a nedeľu. V lete aj v zime. Na jar aj na jeseň. Neprekáža jej horúce teplo ani mrazivý chlad. Pamätá si, ako sa raz široká rieka strácala v hustej bielej hmle. Nebolo vidieť ani na krok. Po bledosivom asfalte sa pohybovali tajomné postavy. Niektoré mali na sebe pripevnené malé zvončeky. Cing, cing, cing, cing. Dávali všetkým znamenie. Z nepreniknuteľnej mliečnej hmly sa z diaľky približoval zvuk malej roľničky. Cing, cing, cing, cing. Elizabeth nemala ani zvonček, ani roľničku. Do rytmu recitovala hrdelným altom svoju obľúbenú detskú riekanku:

Akinek a szeme kék, takarója a nagy ég. Akinek a szeme zöld, puha ágyat vet a föld. Akinek barna, eledele alma. Akinek fekete, liliom a tenyere! Én is pisze, te is pisze, gyere pisze, vesszünk össze. Pissz, pissz, pissz... Kto má oči modré, veľké nebo je jeho prikrývka. Kto má oči zelené, zem mu ustiela mäkkú posteľ. Kto ich má hnedé, jeho jedlo je jablko. Kto ich má čierne, jeho dlaň je ľalia.

Ja mám noštek, ty máš noštek, poď sem, noštek, pohádajme sa. Ticho, ticho, ticho... S Hugom Bauerom sa zoznámila tiež na hrádzi. Páčila sa jej jeho asketická, vyšportovaná postava. Jeho tvrdý, úzky zadok. Nikdy by si nepomyslela, že pod priliehavými cyklistickými nohavicami sa skrýva taký malý vtáčik. Takého malého vtáčika ešte nikdy v ruke nedržala. Cing, cing, cing, cing. Nechápala, ako je možné, že taký pekný muž má taký malý penis. Nemal ani desať centimetrov. Presne to vie, lebo si ho raz nenápadne zmerala. Tvárila sa, že ho ide pobozkať a priložila k malému hrdinskému boboštekovi červenú nitku. Hugov vtáčik meral deväť centimetrov a osem milimetrov. Cing, cing, cing, cing.
Pravdaže pri ňom nemohla dosiahnuť orgazmus. A ani ho nikdy nemala. Možno aj preto, že si stále predstavovala Hugovu manželku, ktorú raz náhodou stretla na Hlavnom námestí pri soche Rolanda. Rozmýšľala, ako si ho mohla taká šarmantná žena vôbec zobrať. Ako si mohla zobrať muža, ktorý má taký malý penis. Rozmýšľala, či ho miluje a či ho náhodou nepodvádza s nejakým susedom s normálnym vtákom. Hugo Bauer sa miloval ako kolibrík. Mal neuveriteľnú rýchlosť. To nikdy s nikým nezažila. Takú rýchlosť. Bolo to smiešne. Niekedy si nemohla pomôcť a v duchu sa smiala. Aj mu chcela povedať, aby spomalil, ale bála sa, že ho raní. Tak radšej mlčala. Oveľa viac sa jej páčilo, keď ju len tak bozkával. Keď bol k nej nežný a láskavý. Keď ležal medzi jej nohami a perami objavoval voňavé lono. Ticho vydýchla: „Hmmm... To je ono. Tak sa mi to páči. Hmmm... Najskôr ja a potom ty. Hmmm...“ Nakoniec mala orgazmus. Taký zvláštny. Tichý. Vláčny. Pomalý. Vtedy sa jej zdalo, že iný by ani nechcela mať. Elizabeth sa vedela prispôsobiť. Ako väčšina žien.