„Čo má hosteska v nočnom klube spoločné s gejšou?“ spýtal sa. „Všetko a nič,“ odvetila som a zapálila som si cigaretu. „Aj hostesky, aj gejše pracujú v odvetví japonskej zábavnej kultúry, ktoré sa nazýva ,plávajúci svet‘. Patríme do vrchného rangu mizu šobai alebo vodného sveta, ktorý spadá do biznisu prchavých potešení.“ „Mám pod tým chápať sex?“ „Áno aj nie.“ Prevrátila som oči. „Obe funkcie sa považujú za súčasť sexbiznisu, ale ani hostesky, ani gejše nemajú v náplni práce sex. My skôr predávame fantázie. A práve povaha týchto fantázií odlišuje gejšu od hostesky. Kým gejša je kultúrna relikvia, hosteska je moderná, exotická. Gejša je prísne školená v oblasti tradičnej japonskej hudby, tanca a etikety. Takže jej fantázie sú autentické. Na rozdiel od gejše zahraničná hosteska ponúka fantázie úniku od prísnych pravidiel japonskej spoločnosti.“ „Tuším ste dosť unavená,“ podotkol, keď som si poriadne zívla a z dychu mi zrejme bolo cítiť alkohol. „Správny postreh,“ poznamenala som posmešne. „Väčšinou sa vraciam domov až nadránom. Hostesky sú rovnaký nočný živel ako upíri. V zime, keď slnko zapadá veľmi skoro, niekedy aj celý týždeň nevidím slnečné svetlo.“