ZVYK UNIKAŤ

Zdá sa, že všetci máme sklon odchádzať z prítomnej chvíle. Ako keby bol ten zvyk zakódovaný v našej DNA. Na najzákladnejšej úrovni stále na niečo myslíme, a to nás odnáša preč. Chögjam Trungpa vo svojom učení o rozdieloch medzi fantáziou a skutočnosťou povedal, že byť plne prítomný, mať kontakt s našou bezprostrednou prítomnosťou, to je skutočnosť. Fantáziu opísal ako stav, keď sme pohrúžení do myšlienok. Vidíte tých ľudí, ktorí sa ženú po diaľnici rýchlosťou 150 kilometrov za hodinu? Väčšina z nich je nesústredená. Očividne v sebe máme akéhosi automatického pilota, ktorý nás udržiava na ceste alebo nám prikazuje plniť veľa úloh odrazu, okrem toho jesť a vykonávať ďalšie, viac-menej bezmyšlienkovité činnosti. Tento zvyk rozptyľovať sa, nebyť plne prítomný, nebyť v kontakte s bezprostrednosťou našej skúsenosti sa pokladá za normálny. Z buddhistickej perspektívy už niekoľko životov upevňujeme tento zvyk – rozptyľovanie pozornosti. Ak aj hneď neuveríme myšlienke znovuzrodenia, stačí nám jeden život, aby sme si všimli, ako to robíme. Od detstva v sebe posilňujeme zvyk unikať, uprednostňujeme fantáziu pred realitou. Nanešťastie je veľmi príjemné unikať, ponárať sa do myšlienok, obáv a plánov. Dáva nám to falošný pocit bezpečia, a to sa nám veľmi páči.
Oboznámila som sa s dôležitým učením Dzigara Kongtrüla, ktoré nám umožňuje lepšie pochopiť toto automatické vzďaľovanie sa od stavu prítomnosti. Je to učenie o šenpe. Tibetské slovo šenpa sa spravidla prekladá ako „pripútanosť“, ale to slovo mi vždy pripadalo príliš abstraktné, lebo nevyjadruje závažnosť šenpy a účinku, ktorý na nás má. Alternatívnym prekladom slova šenpa by mohlo byť „zahryznutie do háčika“ – aké to je, keď sa človek chytí na háčik šenpy –, aké to je, keď človek uviazne. Každý rád počúva učenie o tom, ako neuviaznuť, lebo sa zaoberá veľmi častým zdrojom bolesti. Ak použijem metaforu s jedovatým brečtanom – naše fundamentálne svrbenie a zvyk škriabať sa –, šenpa znamená svrbenie aj nutkanie poškriabať sa. Nutkanie vyfajčiť cigaretu, nutkanie prejedať sa, dať si ešte jeden drink, povedať niečo kruté alebo klamať. Teraz si ukážeme, ako sa šenpa prejavuje v každodenných situáciách. Niekto povie hrubé slovo a niečo sa vo vás napne: chytili ste sa na háčik šenpy. Napätý drôt sa rýchlo zvinie do špirály: začneme obviňovať iného človeka alebo zahanbovať seba. Reťazová reakcia hovorenia, konania alebo posadnutosti sa spustí veľmi rýchlo. V prípade, že je vaša závislosť silná, hneď ju použijete na zakrytie nepríjemných pocitov. Je to veľmi osobné. Slová, ktoré vám niekto povedal, vás napália – splnia svoju úlohu spúšťača. Možno niekoho iného by to vôbec netrápilo, ale my hovoríme o tom, čo sa dotýka vášho boľavého miesta – boľavého miesta šenpy. Fundamentálnou, základnou šenpou je samotné ego: pripútanosť k vlastnej identite, k obrazu toho, čím si myslíme, že sme. Keď cítime, že niekto ohrozuje našu identitu, znamená to, že sa príliš sústreďujeme na seba, a vtedy automaticky nastupuje šenpa. So šenpou prichádza jej spin-off firma – ako napríklad pripútanosť k majetku alebo názorom. Ukážem vám to na príklade. Niekto vás kritizuje. Kritizuje vaše politické presvedčenie, váš výzor, vášho najbližšieho priateľa. Ani sa nenazdáme a je tu šenpa Len čo zazneli tie slová – bum, už je to tu. Šenpa neznamená myšlienky ani city per se. Šenpa je predverbálna, ale veľmi rýchlo plodí myšlienky a emócie. Ak sme dosť pozorní, môžeme cítiť, ako sa to deje. Ak ju zachytíme na začiatku, keď má podobu napätia, sily, ktorá nás ťahá späť, pocitu hnevu, ešte sa dá spracovať. Môžeme v sebe pocítiť zvedavosť, kde sa berie toto nutkanie robiť obvyklé veci, nutkanie posilňovať zvyk. Cítime ju fyzicky a je zaujímavé, že nikdy nie je pre nás nová. Vždy ju spoznáme podľa chuti. Spoznáme ju podľa vône. Keď začnete prichádzať do styku so šenpou, máte pocit, že ste to robili odjakživa. Cítite skrytú neistotu, obsiahnutú v meniacom sa, pohyblivom, pominuteľnom svete – neistotu, ktorú cíti každý, kto naďalej bojuje, aby našiel pôdu pod nohami. Keď niekto povie niečo, čo vás strhne, nemusíte sa vôbec zamýšľať nad tým, čo vás strhlo. Toto nie je sebaanalýza ani výskum pôvodu traumy. Je to len: „Hm. Och,“ a už cítite to napätie. Celkove vzaté, nezachytíme to na začiatku. Častejšie sa stáva, že ju už dávno predvádzame alebo sa snažíme ovládať, kým si uvedomíme, že sme sa dali chytiť na jej háčik. Dzigar Kongtrül hovorí, že šenpa je nálož ukrytá za emóciami, myšlienkami a slovami. Keď sú napríklad slová prestúpené šenpou, ľahko sa stanú slovami nenávisti. Každým slovom možno hanobiť rasu, hociktoré slovo sa môže zmeniť na jazyk agresie, keď je za ním sila a nálož šenpy. Povedzte šenpové slovo a ono vyvolá šenpu u druhých, ktorí naň zareagujú defenzívne. Keď sa šenpa neobmedzuje, pripomína vysoko nákazlivú chorobu a rýchlo sa šíri. Existuje jedno slovo, ktoré sa bežne používa na dehumanizáciu ľudí na Strednom východe. Počula som, že vojaci zo Spojených štátov amerických sa ho pred odchodom do tejto časti sveta špeciálne učia. Je to slovo hadži. Jeden vojak mi povedal, že tam často počujete vetu: „To je v poriadku, to sú len hadžiovia.“ Slovo hadži slúži na ospravedlnenie zlého zaobchádzania alebo zabíjania nevinných civilistov. Je bolestivé, že v islamskej kultúre má pozitívnu konotáciu. Je to čestný titul pre človeka, ktorý absolvoval púť do Mekky. Z toho vyplýva, že samotné slová sú neutrálne, dôležité sú emócie, ktoré k nim pridávame. Keď je prítomná šenpa, slovom hadži môžeme človeka dehumanizovať. Stane sa z neho výraz našej nenávisti a násilia. Bez emócie, bez zlosti vyvolá to isté slovo celkom iné reakcie v srdciach a mysliach ľudí, ktorí ho počujú. Šenpové slová používame všetci. Možno sa usilujeme nepoužívať slová, ktoré otvorene hanobia rasu, ale určite poznáme veľa spôsobov, ako zosmiešniť iných ľudí. Ak niekoho nemáte radi, už jeho meno sa môže stať šenpovým slovom. Keď napríklad hovoríte o svojej celoživotnej sokyni Jane alebo o svojom bratovi Billovi, ktorého nemôžete ani vystáť, už tón hlasu, s ktorým vyslovíte ich mená, vyjadruje pohŕdanie a agresívnosť. Šenpu veľmi ľahko spozorujete u iných ľudí. Rozprávate sa s niekým, kto vás počúva a súhlasne prikyvuje. Potom poviete niečo iné a zbadáte, že váš partner je akýsi napätý. Vycítite, že ste sa dotkli jeho citlivého miesta. Vidíte jeho šenpu, hoci on si to možno vôbec neuvedomuje. Keď jasne vidíme, čo sa deje s iným človekom, znamená to, že máme prístup k vlastnej prirodzenej inteligencii. Inštinktívne cítime, že dôležitá vec, ktorú sa pokúšame niekomu oznámiť, k nemu v tej chvíli neprenikne. Náš partner prerušil spojenie, zatvára dvere a na vine je šenpa. Naša prirodzená múdrosť nám hovorí, aby sme zmĺkli a príliš nepresadzovali svoje myšlienky; intuitívne cítime, že ani jeden z nás by nevyhral, keby sme ďalej šírili vírus šenpy. Kedykoľvek, keď pozorujeme nepokoj, nervozitu alebo nudu – kedykoľvek sa vyskytne neistota v jednej zo svojich podôb –, hlási príchod šenpa. Platí to o nás všetkých. Ak o tom budeme vedieť, môžeme prežiť ten nepríjemný pocit v jeho plnosti. Môžeme plne prežiť šenpu a po čase zistíme, že v záujme každého človeka by malo byť nepredvádzať ju.
Otázka nepredvádzania sa alebo zdržiavania sa je zaujímavá. Buddhistické učenie to nazýva aj odrieknutím sa. Tibetské slovo pre odrieknutie sa je šenluk a znamená obrátiť šenpu hore nohami, úplne ju pretrepať. Znamená to zvesiť sa z háčika. Odriekanie neznamená, že sa odriekame jedla, sexu alebo životného štýlu. Nemáme na mysli vzdávanie sa vecí. Hovoríme o uvoľnení pripútanosti k veciam, o uvoľnení šenpy, ktorou sme s nimi spojení. Buddhizmus nás vo všeobecnosti nabáda na to, aby sme nikdy neodmietali to, čo je problematické, ale radšej sa s tým dôverne oboznámili. A tak je to aj teraz: vyzývajú nás, aby sme si priznali našu šenpu, uvideli ju celkom jasne, plne ju zažili – ale aby sme ju nepredvádzali ani nepotláčali.
Ak sme ochotní priznať si šenpu a zažiť ju bez odstavovania na vedľajšiu koľaj, znamená to, že nás začala riadiť naša prirodzená inteligencia. Začneme predvídať celú reťazovú reakciu aj to, kam nás zavedie. Máme prístup k istej múdrosti – k múdrosti založenej na súcite k sebe a k ostatným, ktorá nemá nič spoločné s obavami nášho ega. Časť našej osobnosti vie, že môžeme nadviazať spojenie so svojou základnou dobrotou, inteligenciou, otvorenosťou a vrúcnosťou a žiť, napájajúc sa z ich prameňa. Po čase sa toto vedomie stane silnejším ako šenpa a prirodzene ním prerušíme reťazovú reakciu ešte skôr, ako sa spustí. Tak prirodzene získame schopnosť predchádzať epidémii agresívnosti, akôr ako vypukne.