Na Západe nič nové
1 / 7
Ležíme deväť kilometrov za frontom. Včera nás vystriedali. Žalúdky máme teraz plné bielej fazule s hovädzinou, sme sýti a spokojní. Dokonca aj na večeru si mohol každý vyfasovať plnú šálku. A to sme dostali i dupľované dávky salámy a chleba - to sa nám hodí. Niečo podobné sa už dávno nestalo: kuchynský bugriš s červenou rajčiakovou hlavou jedlo priam núka. Na každého, čo ide okolo, máva naberačkou a poriadne mu naloží. Je zúfalý, pretože nevie, ako vyprázdniť gulášový kanón. Tjaden a Müller zohnali zopár lavórov a dali si ich vrchovato naložiť, do rezervy. Tjaden to robí z pažravosti, Müller z opatrnosti. Kam to Tjaden dáva, je pre všetkých hádankou. Je a zostane chudý ako trieska. Najdôležitejšie však je, že boli aj dupľované dávky fajčiva. Pre každého desať cigár, dvadsať cigariet a dva kusy žuvacieho tabaku, to je veľmi slušné. Vymenil som s Katczinským svoj žuvací tabak za cigarety, a tak mám štyridsať cigariet. S tým sa už dá nejaký ten deň vydržať. Pritom nám táto celá nádielka vlastne nepatrí. Takí štedrí Prušiaci veru nie sú. Ďakujeme za ňu iba omylu. Pred štrnástimi dňami sme museli ísť dopredu, na výmenu. Na našom úseku bol pomerný pokoj a ubytovateľ preto vyfasoval na deň nášho návratu normálnu dávku potravín a dal pripraviť stravu pre kompániu v počte stopäťdesiat mužov. Vtom, posledný deň, začalo nečakane v jednom kuse biť do našich pozícií anglické delostrelectvo z ťažkých kalibrov, takže sme mali veľké straty a vrátili sme sa iba osemdesiati. Dorazili sme v noci, a hneď sme sa šmarili na postele, aby sme sa najprv zase poriadne vyspali. Katczinsky má totiž pravdu: s vojnou by to nebolo všetko také zlé, len keby sa dalo viac spať. Vpredu z toho nikdy nič nie je a štrnásť dní je zakaždým dlhý čas. Už bolo poludnie, keď prví z našich začali vyliezať z barakov. O polhodiny schmatol každý svoju šálku a zhŕkli sme sa pred gulášovou húfnicou, z ktorej sa šírili dráždivé vône. Na čele ako vždy hladoši: malý Albert Kropp, ktorému to z nás najlepšie myslí, a preto je iba slobodníkom; Müller, ktorý stále vláči so sebou učebnice a sníva o vojnovej maturite a v bubnovej paľbe sa bifľuje fyzikálne poučky; Leer, s dlhou bradou, čo stále sníva o dievčatách z dôstojníckych bordelov a dušuje sa, že podľa armádneho rozkazu musia povinne nosiť hodvábne košele a ak príde hosť od hajtmana vyššie, musia sa najprv vykúpať; a štvrtý ja, Paul Bäumer. Všetci štyria devätnásťroční, všetci štyria, čo z jednej triedy odišli do vojny. ...