Vypila som čerstvú pomarančovú šťavu a chystala džús aj pre Terezku. Tá ešte sladko spala vo svojej žltobielej izbičke plnej vankúšikov a obľúbených hračiek. „Vstávaj, zlatko,“ pobozkala som ju a brnkla jej po nose. „Pôjdeme dnes za Aurelom?“ spýtala sa Teri pretierajúc si oči a posadila sa. Spozornela som. „Bola si za ním so mnou minulý týždeň. Zapálila si mu sviečky, nepamätáš si?“ „Pamätám si to veľmi dobre. Snívalo sa mi o ňom,“ pritúlila sa ku mne ešte horúca od spánku. „Je tam tak sám, poďme za ním aj dnes.“ Och, bože, moja malá, zovrelo mi srdce a objala som ju. „Nie je tam sám. Vieš, kde si ho nosíme,“ pozrela som malej do očí a priložila si jej ruku na hruď. „V srdiečkach,“ odpovedala Terezka, ako sme sa to spolu učili, a vstala. Začala si vyberať zo skrine rifle s červeným tričkom. „Dnes sa oblečiem športovo,“ mudrovala a ja som sa sediac na posteli musela usmiať. Tu nepomôže protest, musím akceptovať, čo si slečna sama vyberie, inak nám hrozí polhodinové zdržanie. A to si dnes nemôžem dovoliť. „Príď si vypiť džúsik a zjesť praženicu,“ pripomenula som Terezke, ktorá sa pomalým krokom vliekla do kúpeľne. Nechala som si rozpustené vlasy, namaľovala si výraznejšie oči a pery len presvietila leskom. Rozhodla som sa, že dnes trochu uletím a neoblečiem sa tak stroho a upäto, ako chodím na obchodné rokovania. Prísny kostýmček s blúzkou som vymenila za tmavosivé švihové nohavice rovného strihu s moderným červeným topom, ktorý zvýrazňoval moje krivky a ešte stále osí pás. Urobila som dobre, Martin si premeral moju postavu nenormálne sexi pohľadom hneď pri príchode, a dokonca dvakrát. Keď ho Zitka uviedla do kancelárie a zatvorila dvere, urobil to, čo som vytušila na predchádzajúcom stretnutí. Po podaní rúk ma zľahka pobozkal na líce ako starú známu. Všimol si, že ma to na okamih vyviedlo z miery. „Včera ste mi toho o sebe neprezradili veľa, dúfam, že to dnes napravíte,“ začal, len čo sa usadil v pohodlnom kresle oproti mne. Nechcela som, aby sme sa začali dohadovať hneď na začiatku, a tak som mu najskôr podala zmluvu na podpis, a keď si ju prečítal, rozložila som pred neho plán práce na najbližší mesiac. Spoločne sme si ho prešli a urobili malé úpravy, ktoré vyplynuli z Martinových plánovaných služobných ciest. Len čo som s ním stihla prebrať jeho posledné tri mediálne vystúpenia a upozorniť ho na chyby v nich, všimla som si, že sa na mňa síce pozerá, ale sotva ma vníma. „Stalo sa niečo?“ „Vôbec nič. Dnes sme toho prebrali už veľmi veľa, nemyslíte? Som unavený.“ „Bude toho aj viac, pán Šesták, pripravte sa.“ „V poriadku. Idem do toho, zmluva je podpísaná.“ „Čakajú nás aj väčšie prezentačné rozhovory pre spoločenské týždenníky, priestor už mám dohodnutý. Takže sa pýtam ešte raz, či to určite chcete. Nevyhnete sa aj vpádu do vášho súkromia.“ „Počítam s tým. Len prestaňte s tým pánom Šestákom.“ Zbierala som zo stola papiere a uhla som pohľadom. „Ste môj klient, pán Šesták. „Tina, neprovokujte ma.“ Tvárila som sa, že som si jeho zvýšený hlas nevšimla: „Ste teda ochotný dôverovať mi? Spoliehať sa na mňa? Počúvať ma?“ „Som ochotný, podpísal som predsa zmluvu.“ „Zmluva je zmluva, ale dôležité pre mňa je, ako to cítite ľudsky. Pre mňa je najdôležitejšia dôvera klienta, inak sa pracuje ťažšie a aj výsledok nemusí byť taký, ako očakávame.“ „Ak by som vám nedôveroval, tak by som tu teraz nesedel. Ale áno, rozumiem, ako to myslíte. Nejde vám len o biznis, potrebujete čosi navyše.“ „Presne tak.“ „Aj mne ide o to navyše,“ usmial sa a odľahčil tým debatu. „Len neviem, či obaja myslíme to isté,“ nedala som sa. „Okolo vašej osoby spustíme veľkú kampaň, ktorá vás zviditeľní, oberie o anonymitu všade, kam sa pohnete a budete musieť obetovať aj časť súkromia.“ „Spolieham sa na to, že som v dobrých rukách.“ Vtedy som si už pripadala, že mám stihomam, keď som ho znovu pochopila dvojzmyselne a zovrela mi krv, ale nedala som na sebe nič znať: „Dobre. Mám vašu dôveru, môžeme to rozbehnúť. Časový rozvrh mediálnych aktivít vám dám teraz. Pred každým stretnutím s novinárom si spolu urobíme hodinový mediálny tréning, aby vás žiadna z otázok neprekvapila a budeme si postupne vytvárať modely odpovedí na určité témy. Ešte otázka: Je niečo vo vašom živote, čo nás môže prekvapiť? Je niečo, čo na vás môžu vytiahnuť novinári v takej chvíli, keď to budeme najmenej očakávať?“ „Prosím vás, žijem úplne obyčajný život.“ „Počkajte, nepodceňujte to. Novinári nevytiahnu len to, čo vytiahnuť nechcú. Ak sa im znepáčite alebo sa im budete zdať ako dobrý „tovar na titulnú stranu“, natrú vás hoci len aj výplodmi vlastnej fantázie. Viem, o čom hovorím, verte mi. Čo potom?“ „Budem sa spoliehať na vaše rady,“ usmial sa na mňa a pomaly vstával. „Pôjdeme?“ Nechápala som: „Niekam sa chystáme?“ „Je čas obeda, vy nejedávate? Vaša postava to síce naznačuje, ale so mnou jesť budete pravidelne, to si pamätajte. Ideme,“ rozhodol a vstal naznačujúc, že je pripravený na odchod. „Nikam nejdeme, mám iné pracovné plány,“ bránila som sa veľmi razantne. „Aké môžete mať pracovné plány, iba ak venovať sa klientovi, nie? A ja už ním som,“ oponoval mi, ale hlas mal pokojný. Zrejme sa dobre bavil.

X X X

Maľovala som si mihalnice a z kuchyne som počula jemnú dievčenskú hádku medzi Linou a malou Teri. „Nakreslila si ju s čiernymi vlasmi! To je čarodejnica, nie princezná!“ zaznela detská výčitka. „Každá princezná nemôže byť zlatovláska,“ oponovala jej Lina. Lina to s deťmi vie, vlastných by mala mať aspoň päť, bude super mama. Lina k nám dnes prišla práve vo chvíli, keď sme s Teri dopisovali zoznam vianočných prianí – našu každoročnú rodinnú tradíciu. Ja som ho potom pripla na chladničku, aby ten, kto sa staral o naše vianočné prekvapenia, vedel, čo by sme si želali. Tento rok tam Teri okrem hračiek napísala aj školskú tašku. O rok z nej budem mať prváčku, ten čas letí ako bláznivý. Skontrolovala som si mejkap a natiahla si tmavé rifle so zlatým topom, ktorý sa na krku viazal na mašľu. Chystala som sa na rande s Martinom, ale zvolila som športovú eleganciu, nič výsostne sexi, aby som to neprehnala. Jeho záujem mi bol príjemný, ale potrebovala som ho predovšetkým ako klienta. A opakovala som si, že ho nepoznám, opatrnosť je teda namieste. Česala som si vlasy, keď som zaregistrovala, že dievčatá v izbe stíchli a pribehla Teri. „Maminka, našla si si frajera?“ Prekvapene som sa k nej obrátila. „Prečo si to myslíš?“ „Lebo sa krášliš ako princezná. A večer sa chodí na rande,“ s vážnym výrazom mi vysvetľovala malá slečna. Prisadla som si k nej a vzala do dlaní drobné rúčky. „Idem na večeru s dobrým kamarátom, to je všetko. Ak si nájdem frajera, spoznáš ho ako prvá, dobre?“ Prekvapovalo ma, ako moja dcéra pokojne prežívala rozchod rodičov. Možno pomohlo to, že sme si s Matejom vzájomne nekládli podmienky ani prekážky a snažili sme sa korektne komunikovať v mene šťastia nášho dieťaťa. Teri bola dodnes v podstate stále s oboma rodičmi, len spoločne nebývali. „A to by ste večerali u nás, však, a nie niekde vonku?“ pokračovala Teri v detskej logike. „Presne tak, keď budem mať frajera, večerať bude u nás.“

Aj Martin sa obliekol neformálne a pohodlne. Po prvý raz som ho videla v rifliach a hrubom bielom pulóvri. Pamätal si, že mám rada taliansku kuchyňu, a tak ma odviezol do svojej obľúbenej pizzerie blízko Bratislavy. „Vyzeráte nádherne,“ povedal mi, keď nám priniesli objednané cestoviny a pizzu. „Neochutnáte aspoň jeden diel?“ prisunul ku mne svoj veľký tanier prevoňaný oreganom. „Ďakujem, táto hora cestovín mi celkom postačí,“ odvetila som. Bolo mi fajn. Cestou do reštaurácie sme prebrali zopár pracovných vecí, ale vedela som, že Martin nebude chcieť celý večer preberať prácu. „Ale toto neodmietnete,“ položil predo mňa balíček švajčiarskych praliniek, na ktoré som chodila do Viedne. Zasmiala som sa. „Vždy presne viete, čo žena potrebuje?“ „To dúfam,“ pozrel na mňa a mne bolo jasné, že nemyslí len na pralinky. Chvíľku sme jedli mlčky, až som si všimla, že si ma Martin prezerá. „Čo je na mne zaujímavé? Mám na perách kečup?“ Usmial sa. „To nie. Páčite sa mi.“ Nebola som padnutá na hlavu a bolo mi jasné, prečo ma pozval na večeru, no aj tak som sa pri jeho slovách zachvela. A čo bolo horšie, aj začervenala. „Je nádherné, ak sa dnes žena ešte vie začervenať,“ Martin si môj malý trapas nedal ujsť. „Som... V rozpakoch.“ Odložila som vidličku, potom ju zasa vzala do ruky a opäť odložila. Skutočne sa mi dnes darí zaujať... „To vidím,“ usmieval sa a chytil moju ruku, aby tú chuderu vidličku stále neprekladala z miesta na miesto. Zmeravela som. Ako tínedžerka. „Preháňam to?“ spýtal sa. „Ale nie. Len som... Zmätená.“ „Zmätená viete byť krásne. Čo si ešte objednáme?“ pustil mi ruku a zmenil tému, keď k nám pristúpil čašník. „Ďakujem, bolo to skvelé, neprosím si už nič, som plná.“ Po jedle Martin navrhol prechádzku. Pri pizzerii bolo parkovisko a za ním park, ktorý sa tiahol pozdĺž potoka po celej dedine. Ruch okolo pomaly ustával, vzduch chladivo voňal neskorou jeseňou. Nebolo mi zima, ale chvela som sa, akoby ma vyhnali nahú do mrazu. Martin si to všimol a pri chôdzi ma objal okolo pliec. „Tina, som rád, že ste so mnou. Určite ste si všimli - som úplne mimo. Z vás. Ani v práci sa nesústredím na to, čo robím, všade vidím vás. Mám štyridsať a cítim sa ako školák na prvom rande.“ „Ale to je krásne! Možno si zamilovaný...“ zarazila som sa, lebo som si ani neuvedomila, ako ľahko z mojich úst vyšli tieto slová. A začala som mu tykať! V duchu som ďakovala, že bola tma. Pootočil ma k sebe, pohladil po vlasoch a dotkol sa horúcimi ústami mojich pier. Mykla som sa. Na okamih som prestala dýchať, a tak zaváhal, ale zrazu som sa k nemu prisala sama a on ma objal. Chutil korenisto ako pizza, ktorú zjedol, a jemne po víne. Keď sme sa potrebovali nadýchnuť a naše pery sa od seba odlepili, s úsmevom zašepkal: „Asi to tak bude,“ pritúlil sa ku mne a pobozkal ma na ofinu. „No, počkaj... ale hocijakej ťa nedám,“ zasmiala som sa a konečne sa trochu uvoľnila, pošteklila ho a začala som utekať. Dobehol ma hneď a chytili sme sa za ruky. „To bolo... Krásne.“ Pozeral zboku na moje dlhé rovné vlasy vejúce vo vetre, malý noštek a pery jemne opuchnuté od bozkov. Zastala som a objala ho okolo krku. „Martin, ja sa tak bojím.“ „Čoho, láska?“ hladil mi chrbát. „Všetkého. Toto som nečakala... To všetko, čo sa medzi nami deje...“ „Nerozumiem. Nechceš nový vzťah?“ „Nie som naň pripravená. Je to... Zavčasu. Tu,“ ukázala som na hruď, „si ešte stále nosím Aurela. Je so mnou, je vo mne. Hlboko. Bojím sa, Martin, že to inak ani nebude.“ „Tinka, to predsa záleží aj odo mňa. Dám ti toľko lásky, že budeš mať plné srdce mňa a on zostane spomienkou.“ „Nepripadám ti šibnutá?“ „Nie. Ale on sa ti už nevráti. Nemôžeš byť do konca života sama. Potrebuješ oporu, ochranu.“ Prikývla som. „Potrebujem. Je mi s tebou dobre.“ „To mi zatiaľ stačí, Pralinka.“ Vyslovil to tak nežne, až som pocítila zimomriavky. „Kedy spoznám tvoju dcérku?“ Zimomriavky sa zopakovali. Pohladila som ho po tvári. „Toto je to najkrajšie, čo si sa ma doteraz spýtal. Spoznáš ju. Potrebujem ešte trochu času, všetko sa mi zdá akési príliš rýchle.“

X X X

Pomaly sme sa vyštverali na Kolibu a zastali pred vysokým plotom. Martin diaľkovým ovládaním otvoril bránu a uvidela som vysvietený priestranný dom s minizáhradkou pocukrovanou snehom a tromi obrovskými smrekmi. Dom bol zvonka precízne obložený sviečkovou reťazou tak, že presne kopírovala jeho tvary ako v amerických filmoch a osvetľovala okolie. Svetielka skrášľovali aj vedľa stojace smreky. Cítila som sa ako v rozprávke. Prekvapilo ma, keď ma vzal do náruče a preniesol cez prah. Dôkladne ma pobozkal, až potom ma pustil. „Nuž, kyticu púpav, po ktorej túžiš, ani bozk pod rozkvitnutou čerešňou ti vzhľadom na ročné obdobie dopriať nemôžem, tak improvizujem,“ smial sa, keď si všimol moje ohúrenie. To som sa už rozhliadala okolo seba. Vstupná hala bola síce malá, ale keď som vošla do obývačky, ktorú vyhrieval kozub, bolo mi jasné, že je väčšia než celé podlažie nášho domčeka. Bola zariadená typicky chlapsky, minimalisticky – televízor, hifi veža a dve obrovské skrine. V strede miestnosti rozložitá sedačka a v kúte žiaril stromček plný pestrofarebných ozdôb. Pod ním boli položené dve škatuľky. Užasla som. Milovala som domy s kozubom, to jediné mi chýbalo doma. Predstavila som si, aké nádherné musí byť, keď príde Martin domov zo zimnej fujavice a vkĺzne do tepla obývačky a zohreje si skrehnuté ruky nad kozubom. Alebo si pri ňom rozloží deku a len tak leňoší... S niekým... Vzala som ho za ruku. „Ukáž mi dom.“ „Nie si hladná?“ Objala som ho rukami okolo krku a s ústami na jeho líci som zašepkala: „Som, ale vieš, že mám veľkú chuť na teba, jedlo počká.“ Spokojne vydýchol a pozeral mi do očí. Odlepil sa odo mňa len na chvíľku, aby nám obom mohol naliať pohár vína na prechádzku po jeho domove. Na prízemí bola ešte jedna z kúpeľní, kuchyňa voňajúca čerstvo uvareným jedlom a dve izby pre hostí. Poschodiu kraľoval priestor druhej obývačky s obrovským televízorom a sedačkou a vedľa druhej kúpeľne boli menšie izby. Každá z nich mala inú farbu. Modrá bola Martinova spálňa. Aj ja som mala spálňu modrú! Odvrátila som zrak od veľkej postele a pohľady sa nám stretli. „Dolu pre teba niečo mám,“ snažila som sa odľahčiť mierne trápnu situáciu. „Ja tiež,“ objal ma a pobozkal na ústa. Vzal mi z ruky nedopitý pohár a odložil ho na stolík. Myslela som si, že sa vrátime k stromčeku do obývačky, no keď ma pohladil po tele, podlomili sa mi kolená a cítila som sa stratená. Stratená v ňom. Strhol ma k sebe a stisol mi zadok. Martinov horúci zrýchlený dych ma privádzal do varu a jeho mužná vôňa pôsobila na moje zmysly priam magicky. Slastne som ju vdychovala a zastonala. Oprel ma o dvere a vyzliekol mi sveter. Keď s mužskou istotou siahol po gombíku na mojich džínsach, chytila som mu ruku. Pohladila som ho po tvári a moje ústa splynuli s jeho perami. Rukami som mu hladila kožu pod tričkom, až som mu ho strhla. Potom som mu už dovolila, aby mi rozopol rifle a stála som pred ním len v jemnej čiernej spodnej bielizni. Fascinovane pozeral na moju tvár, prsia, pohladil mi ploché bruško a pokračoval pohľadom nižšie, až som sa zachvela rozrušením. Posunula som sa k nemu bližšie, opantaná jeho vôňou a dotykmi. Chvíľu som bojovala s jeho opaskom, a keď spadli na zem aj jeho nohavice a vzápätí aj biele boxerky, pohladila som ho. Vzdychol a hladne sa mi prisal na pery. Najskôr rukami, potom ústami som jemne skúmala jeho svalnaté ramená, hruď a brucho. Jazykom som sa posúvala stále nižšie. „To je... Tak sexi,“ zašepkala som, zdvihla hlavu a jazykom som mu prechádzala po krku až do ucha. Jeho dlane som pritom cítila všade. „Hmmm,“ zastonala som, keď ma k sebe drsne pritisol a pocítila som jeho vzrušenie. Na chrbte som pocítila tvrdé obrysy dverí. Sexi pocit, veľmi sexi. Slabo som vykríkla a snažila sa pritiahnuť si jeho pery k svojim. Nenechal ma, už to nemohol vydržať. „Takto nie, ty malá divoška.“ Ani trochu som neprotestovala, keď ma zdvihol do náruče a nie príliš nežne hodil na veľkú posteľ. Nevnímala som nič, len jeho nenásytné ruky a pery na svojom tele. O niekoľko sekúnd som už nemala na sebe ani tie dva minikúsky bielizne a Martin ma dôkladne ochutnával. Dvíhala som boky k jeho ústam, chvela sa vzrušením a vzdychala od rozkoše, až kým som ho nepocítila vnútri. Celého a horúceho. Pozerala som mu do očí, keď sa vo mne pohyboval a celé vnútro sa mi chvelo. Splynuli naše telá, splynuli aj duše. Opatrne som sa presunula hore a skláňala sa k jeho ústam znova a znova, aby som ho ochutnávala a aby som sa z neho nadychovala. Pevne mi držal boky, až kým naša vášeň nevykypela a obaja sme nespadli vyčerpaní na vankúše. Pritúlila som sa k nemu a Martin cez nás prehodil prikrývku. Netušila som, ako dlho sme ležali v objatí, ale bolo mi veľmi príjemne. Cítila som sa sladko. Naplnená, milovaná a v bezpečí. Na chvíľu som zrejme zadriemala, lebo keď som otvorila oči, usmieval sa na mňa s podopretou hlavou. „Zaspala si, Pralinka,“ povedal. „Hmmmm... Vyčerpal si ma, ty frajer.“ „No ešte sa sťažuj,“ zasmial sa. „Boli sme takí rýchli, že som ti ani nestihol povedať, aká si krásna. A teraz už viem, že aj horúca.“ Začervenala som sa a Martin sa zasmial. „Čo sa hanbíš? Veď to je úžasné!“ Odhrnul z nás paplón a pohladil ma palcom po stehne. Šteklilo ma to a vrhla som sa na neho. Po chvíľke smiechu a klbčenia sme sa tentoraz milovali pokojne a nežne. V kúpeľni som našla okrem jeho vecí kompletnú dámsku kozmetickú výbavu, popri ktorej tá moja doma pôsobila ako u Popolušky. Nazrela som do oboch skriniek. „Kto u teba býva? Máš tu plno babských vecí!“ zavolala som na Martina. „Pokojne ich používaj, sú sestrine. Vezmi si, čo potrebuješ,“ zakričal zo spálne a dodal: „Nepotrebuješ pomôcť s mydlením?“ „Niee!“ Prezerala som si tégliky, fľaštičky, vrecúška rôznej farby a balíčky. Sestra bola pekne náročná, všetko to boli kvalitné svetové značky. Kompletná luxusná výbava pre mladú ženu. Sestre-študentke sa zrejme dobre darilo. Použila som jemne voňavý sprchový gél. Celá som sa natrela pleťovým mliekom položeným pri veľkom zrkadle a požičala si aj sestrin hrebeň. Po sprche som vyšla zabalená v mäkkom župane. Sestrinom. „To bolo... Nádherné,“ pohladila som ho po vlasoch, ešte stále vlhkých od sprchy. „Iba nádherné? Bolo to božské!“ opravil ma. „Zostaň do rána...“ Usmiala som sa, čítal mi myšlienky. „Nezostanem.“ Keď sa zarazil, opravila som sa: „No-no, zostanem... Oponujem ti už zrejme zo zvyku, keď čokoľvek povieš.“ V objatí ma viedol k vianočnému stromčeku. Podala som mu knihu zabalenú v lesklom zlatom papieri a škatuľku s koláčikmi a sledovala som jeho prekvapenie. Sedel v kresle a pohladil si brucho ploché vďaka športovaniu. Len pred chvíľou som na ňom ležala. „Ďalšie sladkosti? Maj so mnou zľutovanie, ako budem vyzerať? U mamy som zjedol aspoň tonu koláčov a ešte mi z nich zabalila domov. Ale neodolám,“ rozviazal mašľu a jeden si napchal do úst. „Mňáám. Paráda! Sladší než... Pralinka?“ Siahol po plnenom čokoládovom kornútiku. „Ak v noci totálne zapadáme snehom, nemusíme mať strach o naše žalúdky, máme čo jesť na týždeň. Budeme ako v sladkom raji.“ Potom rozbalil knihu pre úspešných mužov a usmial sa: „Ty sa nezdáš, útočíš na mňa zo všetkých strán. Žiadne obavy, splním všetky vaše očakávania, pani PR riaditeľka,“ pobozkal ma na nos. „To dúfam.“