Smiech a plač

Až vtedy, keď sa naučíme, čomu sa smiať môžeme a čomu neslobodno, staneme sa múdrymi a dospelými. V jednej službe ma zavolali veľmi urgentne na pôrodnú sálu, lebo sa rodička začala dusiť. Bežali sme so sestričkou do druhého pavilónu, kde gynekológia sídlila, ešte sme sa aj šmýkali, popadali na ľade, ale nehľadeli sme na malý úraz, utekali sme. Prileteli sme v ústrety katastrofe. Rodička, to sú zvyčajne dva životy. Oba viseli na tenkom, pretenkom vlásku. Matka zomierala na masívnu embóliu plodovou vodou. Pri tejto príhode sa zomiera. Zomiera veľmi rýchlo, lebo krvný obeh sa zastaví, hoci srdce má silu a jeho elektrická aktivita funguje. Plodová voda sa dostane do pľúcneho obehu a pacientka reaguje kolapsom, šokom, nepravidelnou srdcovou činnosťou a zastavením srdca. Ak aj prežije prvú fázu, nastáva komplikácia s krvácavými prejavmi a pokračuje s nezastaviteľným, život ohrozujúcim krvácaním. Pri príchode sme to uvideli. Na pôrodnej sále sa v kŕčoch z nedostatku kyslíka zmietala modrá mladá žena. Pôrodník a sestričky ju oživovali. Prevzali sme iniciatívu, pacientku zaintubovali a začali veľmi energicky resuscitovať ešte stále ťarchavú ženu. Diagnóza a prognóza bola jasná, odmietali sme sa vzdať, jej srdce prešlo fázou nepravidelnej činnosti. Zastavilo sa. Čo ten druhý život? Ešte stále masírujúc srdce, sme sa premiestňovali na operačnú sálu. Behom, posteľ sa kĺzala po umytej dlážke, my tiež, infúzie, ktoré sme držali vo vystretých rukách, cinkali, prevracali sa, jeden lekár kľačal na posteli a za jazdy masíroval srdce, ostaní sme robili, čo bolo treba a ešte o trochu viac. Prevážali sme ju, aby sa zachránilo aspoň dieťa. Aj keď okolnosti boli nepriaznivé, podarilo sa veľmi rýchlo urobiť cisársky rez. A dieťa? Ďalšia resuscitácia, ale to už riešili neonatológovia. Po uvoľnení tlaku maternice na cievy v bruchu ženy, pri našej neutíchajúcej resuscitačnej činnosti, sa akcia srdca znovu obnovila. S nádejou a novou energiou sme sa púšťali do ďalšej masáže, ale všetko, čo sa udialo so srdcom a obehom, bolo prechodné. Aj lekár z novorodeneckého bezmocne rozhodil rukami. Odnášal z operačky malý balíček zabalený v zelenom rúšku. Zdecimovaní, vyčerpaní, so stiahnutým hrdlom, slzami na lícach sme vypisovali potrebné papiere. Nik nehovoril, sestričky posmrkávali, ja som cítila nekonečnú únavu a nekonečný strach a hrôzu... bezmocnosť, uzlík v hrdle. Pôrodník otváral a zatváral päste, v očiach mal všetko... vražednú zlosť, plakal. Keď sme sa vracali, zašli sme na pôrodnú sálu, kde sme si nechali biele haleny. Strašné, erárne, pichľavé a hrubé kabáty, v ktorých v zime chodíme medzi pavilónmi nemocnice. Vo chvíli, keď sme tam doplazili, svetlom zaliatu sálu preťal výkrik novorodenca, ktorý práve vykukol na svet. Zašermoval rúčkami v rukách pôrodníka a vrešťal na svet, ako výzva všetkým, ktorí zapochybovali o tom, či sa zem ešte točí. Pokojná mamička Rómka sa nezúčastnene dívala do stropu. – No, ako sa bude volať chlapec? – rázne sa opýtala pôrodná asistentka. – Ta, znam ja? – No, veď ste museli rozmýšľať o mene. – Ta, vy povice, śestričko. – Peter alebo Pavol. – Petra i Pavla mam. – Jozef. – Teho tiž mam. – Tak, dajte exotické. Nejaké sa vám iste páčia.
– Pačia. Povice dajake, śestričko. – Čo Charlie? – I Čarleho mam... Ta, dajce po doktorovi. Pan doktor, jak śe volace? – Chovanec. – Ta, naj budze Chovanec. Ten uzlík, čo som mala v hrdle a nedovolil mi rozprávať, plakať, sa rozplietol. Plakala som, smiala som sa? Bolo to dusiace, hrozné, uľavujúce, bolelo to a pomáhalo. Stále neviem, čomu sa smiať možno a čomu nie.

Nočná mora

Bežím. Bolestivo sa potkýnam. V tme. Hľadám. Rukami habkám po poličke. Aspoň si myslím, že by tam niekde mala byť. Hľadám na nej laryngoskop. Prístroj, ktorý má svetielko. Zosypú sa nejaké ľahké škatule, padajú mi na hruď. Mám ho. Malé nitkovité svetielko. Nedosiahnem nič iné, iba to, že do mňa nevrážajú iní. Prekrikujú sa. Konečne zamávam svetielkom a zakričím: – Stáť! Ostaňte pri posteli! Pred desiatimi rokmi. Pacient s multiorgánovým zlyhaním. Prežil pád auta dole kopcom, gúľalo sa tridsať metrov. Pristálo na streche. Prežil opakované operácie mozgu a pečene. Klincovanie kostí končatín. Hrudné drenáže. Prežil infekčné komplikácie a nakoniec embolizoval do pľúc. Zlyhali mu postupne všetky systémy – obeh, pľúca, obličky, pečeň, zrážanie krvi, bol v kóme. Ešte žil, ale vedeli sme, že ide tam, kam my s ním nepôjdeme. Aspoň nie teraz. O druhej v noci mu srdce začalo fibrilovať. Fibrilácia komôr je jeden z typov zastavenia obehu. Elektrický signál, ktorý štartuje a koordinuje mechanickú prácu srdca ako pumpy, udávač kroku v srdci, sa zblázni. Signál sa chaoticky šíri po svalovine, ktorá sa neriadene chveje, a srdce nepumpuje. Jediná správna liečba je defibrilácia. Elektrický výboj (dnes väčšinou) bifázického prúdu zbláznené elektrické impulzy usmerní, vybije, resetuje, zastaví... Nazvite si to, ako chcete, ale je to stop nekoordinovanej elektrickej aktivity a možnosť nového začiatku práce srdca. Vtedy sme mali defibrilátor ako menšia skriňa. Bol pripojený do elektrickej zásuvky, aby dokázal generovať elektrický výboj. O druhej v noci zadrnčal telefón, volali, že on fibriluje a oni idú defibrilovať. – Dobre, už idem. Kráčala som z inšpekčnej izby na oddelenie k posteliam tmavou chodbou, nebežala, lebo to bolo finále. Defibrilovali. Zo zásuvky vyšľahol plameň. Vyleteli všetky poistky. Monitory vitálnych funkcií zavyli a zhasli. Tma. Počuť bolo iba dva dýchacie prístroje, ktoré mali batériu, ostatné zmĺkli. Pumpy zakvílili a stíchli. Naše prístroje, ktoré poháňajú kriticky chorých, fungujú na elektrinu. Noc. Ani cez okná nepreniká svetlo. Uprostred chodby sa potkýnam a narážam na nejaké rárohy. Náhradný dýchací prístroj. Vedľa neho polička. Hľadám laryngoskop. Toto je aspoň nejaký zdroj svetla. Zosypú sa ľahké škatule, padajú mi na hruď. Mám ho. Malé nitkovité svetielko. Dosiahnem iba to, že do mňa nevrážajú iní. Prekrikujú sa. Konečne zamávam svetielkom a zakričím. – Stáť! Ostaňte pri posteli! Na podobločnici sú ambuvaky. Nájdite ich! Zvuky padania a úpenia. Nik nevolá o pomoc. Ja volám. – Máte? Máte ich? Niekto víťazne kričí, iní tápu. Jedna vzlyká, že nevidí, že nevie, kde je, a bojí sa, lebo nevie, nevidí... Máme plné oddelenie a v nočnej päť sestier a tmu. Potláčam vlastnú hystériu. Blikám laryngoskopom a šuchcem sa k poistkám. Nereagujú. Z tmy sa ozýva tenký hlások. Vystrašený. – Dusí sa. Je zahlienený a odsávačka hlienov je elektrická. Čo budeme robiť? Každý má svojho pacienta. Jediný voľný človek som ja. Hmatkám k telefónu a vysvetľujem informátorke, že máme vážnu poruchu. Vypadol aj záložný zdroj. – Ale tu sa svieti aj na chodbe. Sedí o dve poschodia nižšie a vraj zavolá elektrikára z domu, lenže on býva ďaleko. – Kristepane! Vyletím na chodbu, prevrhnem dve stoličky, prúd svetla vletí na chodbu. Konečne vidíme. Málo. Ventilátory, dýchacie prístroje nejdú. Bežím do skladu prístrojov, pasujem sa so všelijakými kovovými súčiastkami a naraz tlačím, ťahám dva prastaré chirológy, čo idú len na kyslík a nepotrebujú elektrinu. Potom vidím, že na príjmovej sále blikajú dve náhradné lampy. Tam sú aj sviečky a baterka. Odtlačím chirológy. Ostatní si s nimi poradia. Už sme traja voľní. Donesú baterky a sviečky. Znova kontrolujeme poistky. Nič. Telefonujeme, elektrikár je na ceste. Vraj sa kúpal. O druhej v noci? Ten, ktorý fibriloval, už nežije. Ostatní? Dva stroje dýchajú v tme. Obieha ich jedna osoba, ktorá mlčí. Asi je všetko v poriadku. Bože! Záložný zdroj majú prístroje len na tridsať minút. Sestričky rovnomerne stláčajú vaky a hmatajú pulz. Pacienti žijú. Ten zahlienený sa zle predycháva. Buble z kanyly. Počujem, ale nevidím. Odtiahneme ho na príjmovú sálu, tam je odsávačka na stlačený vzduch a trochu svetla. Už vidím, ako buble, v polotme liečim pľúcny edém. Sestrička – brat, jednou rukou meria tlak a druhou robí injekčnú pumpu. Máme pacienta, ktorý potrebuje kontinuálny prívod adrenalínu, aby žil. Ďalšia kričí, že tiež má zahlieneného pacienta. Aj toho odtiahneme na príjmovú sálu. Elektrikár nechodí. Rozdrnčí sa zvonček na dverách. Elektrikár? Figa borová! Príjem. Spontánne dýchajúci. Pneumothorax. Dusí sa. Nemôžem mu povedať odchod. Blbé blikavé svetlo, na prestretom stolíku je drén, zavediem ho, je hrubý ako palec, vzduch z pohrudnice vyfučí. Prekvapený kolega z traumatológie vidí tmu a obrysy postáv, ktoré pokrikujú na naše pobiehajúce libero – voľnú sestru, ktorá kmitá s baterkou a prináša, čo treba, pomáha, hľadá, prevracia škatule, ako na potvoru všetko, čo je v tejto chvíli nutné, je poriadne uložené, občas zahreší. Aj si povieme, že na tento problém se..., riešime iný. Traumatológ vytriešťa oči a spýta sa: – A vy sa na čo hráte? Sestra libero mu vrazí do rúk baterku, aby mi posvietil, kým prišijem drén. Odvrkne, že na skrývačku. Elektrikár dokvitne. Pretiera si oči. Posielam ho do rozvodne, že chyba nie je u nás. – Milá zlatá, vy tomu tak rozumiete!
– ...nerozumiem? Po chvíli prehlási, že „ozdaj mám pravdu" a ide do podzemia do rozvodne. Pľúcny edém buble už menej. Neviem, či je pneumothorax ružovší, ale oximeter ukazuje, že má dobrú saturáciu kyslíka. Ten s adrenalínom žije. Akurát jeden záložný zdroj na jednom z dýchajúcich ventilátorov došiel. Sestra libero sa postaví k nemu a dýcha do pacienta... Najprv sa rozvzlykajú monitory, potom nás zaleje svetlo. Potom si ventilátory žiadajú pokyny, ako dýchať, a ujúkajú odušu. Pumpy blikajú a tiež si žiadajú svoje. Kým sa urobia a nastavia život zachraňujúce prístroje, očistia dýchacie cesty, podajú potrebné lieky, zistia škody, všetko ostatné musí počkať. Všetci, čo mali prežiť, žijú. Neboli sme to my, službukonajúci personál, ale pľúcny edém, kto nevydržal. Všetko nedôležité musí počkať. Aj jeho prebaľovanie.