Medzi uvoľnenou doskou a bočným dreveným obložením zíval asi tridsaťcentimetrový otvor. Willovi sa z duše bridilo, že má doň strčiť ruku, najmä pri pomyslení na kolóniu netopierov, čo sa mu pohojdávala nad hlavou. Nemal však na výber, tak sa odovzdane zaškeril a šmátral v tmavom priestore. Odrazu zacítil pod prstami niečo sklené, hladké a studené. Pevne tú vec schmatol a vytiahol na svetlo. Stará fľaša. Bola vyfúknutá z hrubého tmavozeleného skla do tvaru cibule s plochým dnom a horný koniec spevneného valcovitého hrdla mala zalepený voskom. Will podržal fľašu proti svetlu, bola však priveľmi tmavá. Zatrepal ňou. Vnútri niečo zahrkotalo. „Dnu niečo je.“ „Tak do toho!“ pobádala ho Isabelle. Will si sadol, fľašu prichytil medzi topánky a pomaly skrutkovačom odlupoval vosk, kým sa nezjavila korková zátka. Opatrne ju zatlačil do fľaše. Zátka spadla na dno. Bez váhania obrátil fľašu hore dnom a silno ňou zatriasol. Vypadla z nej pergamenová rolka a pristála mu v lone. Dva hárky pergamenu boli krehké a zožltnuté časom. „Máme to,“ nadšene kývol hlavou. Isabelle s trasúcimi sa rukami rozvinula pergameny a prebehla po nich pohľadom. Na jednej bol text napísaný rukou a na druhej tlačený. „Je to ďalší list Edgarovi Cantwellovi,“ zašepkala. „Vytlačený text je titulná strana jednej veľmi starej a veľmi známej knihy.“ „Z ktorej?“ „Nostradamove proroctvá!“