Sú ľudia, ktorí tvrdia, že jestvujeme len v myslení ľudí, volajú sa filozofi. Čím by boli ľudia bez všetkého? Ničím ani by neexistovali, lenže čím by bolo všetko bez človeka? Nik by nevedel nič o tom povedať, pretože len ľudia môžu hovoriť pre tých čo radi premýšľajú, je tu trochu filozofie, mnohé z dejín človeka a niekoľko úvah o budúcnosti.
Krátke dejiny všetkého napísal súčasný úspešný autor mnohých kníh, súčasný francúzsky filozof Jean d´Ormesson.
RECENZIA
KNIŽNÁ REVUE č. 19, 13. 9. 2000
Krátke dejiny všetkého Nevie sa, čo bolo na začiatku a čo bude na konci. Každý však vie, že bol začiatok a že bude i koniec. Takto lapidárne by sa možno dal vyjadriť obsah knihy Takmer nič o takmer všetkom francúzskeho spisovateľa, ktorý bol u nás dosiaľ neznámym autorom, hoci má na konte poldruha desiatky kníh, a to nie hocijakých. Preto azda nebude neužitočné pripomenúť, že tento gróf, pôvodnou orientáciou filozof, neskôr diplomat, námestník generálneho sekretára Medzinárodnej rady pre filozofiu UNESCO a riaditeľ denníka Figaro, si už svojím prvým románom Láska je radosť (1956) získal takú autoritu, že sa ako tridsaťročný vo Francúzsku stal "nesmrteľným", keď ho zvolili za člena Francúzskej akadémie. Kým vo Francúzsku jeho knihy fascinovali, u nás sa pre ne nenašiel vydavateľ ani prekladateľ. Ktovie prečo, keď sa našli pre menej významných... Azda pre autorovu brilantnú kariéru, azda pre ich ľahkosť, azda pre ich nezaraditeľnosť. V každom prípade, d'Omessonova citovosť i jeho rafinovaná ironická duchaplnosť, jeho brilantné narábanie s tradičnou formou a opatrný vzťah k modernistickým izmom, ale aj múdra rozhľadenosť v metafyzike i sociológii, by boli slovenskej próze dozaista dobrou a užitočnou inšpiráciou. Dnes sa vydanie jeho prvého prekladu na Slovensku isto zaobíde bez fanfár, ale sotva môže nepotešiť aspoň tú hŕstku dychtivých čitateľov, čo zostali verní dobrému vkusu a čo neprestali veriť mágii slova a vzdelanému rozprávačstvu.
V d'Ormessonovom prípade ide totiž naozaj najmä o mágiu slova a čarovné rozprávačstvo. Lebo keď sa spisovateľ pustí do knihy, ktorú nazve románom alebo Príbehom o veľkom tresku alebo Krátkymi dejinami všetkého, musí mať v talóne bezpodmienečne o čosi viac ako myšlienku, ak má jeho pokus zaujať prefilozofované publikum či širší okruh čitateľstva, ktoré na blúdenie jemnými labyrintmi súčasnej filozofie nemá jednoducho nervy. D'Ormesson nazve svoj opus románom a čitateľa neprestáva udivovať, že sa dal strhnúť esejistickým rozprávaním, v ktorom vystupujú dôverne známe moralistické či filozofické kategórie (bytie, zlo, čas, Boh, hmota, zákon, tajomstvo, myslenie, reč, láska, sloboda, viera, nádej a pod.) ako postavy a že ho neoslovujú svojím dramatickým konaním ani skepsou a topornosťou, ale naopak - iba radosťou a ľahkosťou. A prekvapený čitateľ si vtedy nevdojak spomenie na neveľmi presné kritické kvalifikácie o tomto autorovi, ktoré mu prisudzovali čaro vyžarujúce zo zvláštnej kombinácie slasti z písania a takmer exaktnej analýzy, zo štýlovo čistej, elegantnej a jasnej tematizácie spoločenskej ilúzie a diskrétnej sociologickej sondy. Francúzski kritici majú pravdu: Takmer nič o takmer všetkom je bravúrne zvládnutá zložitosť, prestretá na zlatých podnosoch číreho rozprávačstva. A hoci ide o filozofiu o takmer všetkom, nedozviete sa nič, čo by neskôr komplikovalo vaše takmer nič, ktoré viete o svete, o jeho dejinách i budúcnosti. Chapeau! ako hovoria Francúzi. Klobúk dolu! Veď dejiny človeku už napodsúvali toľko hotových právd, že by akiste zdivel, keby ich mal len zrátať. D'Ormesson nič nepodsúva, nič nezratúva, len rozpráva a vie. "Vyhrali ste obrovskú výhru. Ste človek." Alebo: "Sláva mi! Sláva človeku!" Pravdaže, chvíľami sa môže zdať, že toto vlastníctvo človečenstva autor trochu preceňuje a nadnáša nad veci, ktoré nie sú vlastníctvom človeka, ale je priam úchvatné, ako vie vykorčuľovať zo všetkých zjednodušení a obísť slepé uličky definitívneho poznania, z ktorých - ako neraz ukázali dejiny myslenia - niet úniku. D'Ormessonovo rozprávačstvo vie o sláve, ktorú si môže ľudský rod hrdo vztýčiť nad svoju hlavu, ale celkom konkrétne vie aj o katastrofách, z ktorých vzišiel a ktoré ho zrejme ani v budúcnosti neminú. Šarmantne prerozpráva aj tie najchmúrnejšie vízie, ale ľahká melanchólia v jeho textoch nikdy nestratí korunu vrtáckeho úsmevu, ktorý si žiada nové rozprávanie. Ide sa ďalej, veď ešte sme nepovedali takmer nič o takmer všetkom:
"Nepotrebujem inú hodnotu, ako som ja. Som odkaz a stred vesmíru, ktorý mám, ako mi bolo sľúbené, opanovať. Možno v beznádeji, ale jedinou možnou mocou a jedinou možnou veľkosťou vládnem nad všetkým a vládnem nad sebou. Česť človeku, budúcnosti všetkého!"
ALEXANDER HALVONÍK
Brožovaná väzba
