Kniha sa zameriava na styčné body dejín slovenskej a maďarskej filozofie. Ide jednak o charakter recepcie západoeurópskych filozofických vzorov, jednak o spoločenskú podmienenosť filozofickej tvorby, o priestorovú a časovú začlenenosť jednotlivých filozofií v rámci habsburskej monarchie, ako aj o to, či je možný homogénny naratív dejín maďarskej (aj slovenskej) filozofie, teda, či sú to kontinuálne príbehy s jednoznačnou vnútornou koherenciou. Autor dospel k výsledku, že možno vystopovať určité diskurzy, ktoré sa navzájom líšili a vytvárali autonómne naratívy v obidvoch filozofiách, ale nerealizovali sa vždy rovnako a v totožnom historickom čase. Z toho vyplývajú temporálne inkongruencie, majúce vplyv na tieto filozofie.
V druhej časti knihy jednotlivé prípadové štúdie ilustrujú heuristickú funkciu metodologických inštrumentov a predstavujú jezuitský, protestantský aj národný diskurz či friesovskú tradíciu v uhorskej filozofii. Nájdeme tu aj komparáciu odlišnej slovenskej a maďarskej recepcie Heglovej filozofie v rámci dvoch národných diskurzov.