Knihu som brala skôr ako oddychovku medzi mojimi obľúbenými Adler-Olsenom, Jo Nesbom, Larsom Keplerom či Fitzekom, ale môžem povedať, že príbeh ma zaujal od prvej stránky a napäto som očakávala čo bude ďalej, kniha sa čítala ľahko, možno by to chcelo ešte trošku viac to zamotať. Podobné príbehy ma veľmi fascinujú a pomyslenie, že by sa tieto veci mohli diať tu niekde u nás na Slovensku, zanecháva vo mne pocit, že to treba preskúmať, hoci je tu riziko že niektoré "veci" nie sú v našich rukách...

Na Jame vidím niekoľko problémov. Na začiatok by som vypichol veľmi neprirodzené dialógy. Ako čitateľ som sa nedokázal vcítiť ani do jednej z postáv, pretože ich spôsob rozprávania pôsobil neúprimne. V bežnom rozhovore málokedy používame frazeologizmy, preto to pôsobí afektovane a hrane. Úprimne, ani jeden z dialógov nebol dobre zvládnutý.
Táto kniha nie je stavaná na rozhovoroch postáv, a preto jej tie zvláštne dialógy možno odpustiť, no skutočným problémom je práve nedostatok napätia a hĺbky. Jame uberá na kvalite jej rýchly spád. Všetko sa deje bleskovo bez toho, aby nás autor viedol hlbšie do “zákutia” tejto jamy.
Nápad v knihe je, ale povedal by som, že mal byť rozvitý tak na ďalších 100 strán, aby sme spoznali skutočný potenciál tohto príbehu. Bolo to zvládnuté veľmi slabo po kreatívnej stránke, avšak hodnotím len zo svojho osobného pohľadu, možno som náročnejší čitateľ. Pánovi Puškárovi však želám mnoho úspechov.