Koniec nehybnosti je súbor úvah vo forme občasných denníkových zápiskov od Silvestra 1987 do konca februára 1989. V tom istom roku vyšla kniha aj v samizdate. Milanovi Šimečkovi bolo už v tom čase jasné, že veľké dejiny sa dali na pochod. Svojimi glosami podal výrečné svedectvo o atmosfére prednovembrového roku 1988 a zachytil pozvoľný pád normalizačného režimu a zdanlivo nehybnú atmosféru v spoločnosti. V diele formuluje jasnú predstavu pluralitnej spoločnosti ako jedinej možnej cesty k demokracii.