Kniha je krásna. Nádherné opisy prírody, príkladný miestami až naivný optimizmus pána Jeana pri jeho snahách živiť sa poctivou a krásnou prácou a životné prekážky v podobe ľudskej zloby a hlúposti. Prečítala som ju viackrát, vždy len požičanú. Ihneď by mala čestné miesto u mňa v knižnici, ak by vyšla aj v slovenskom jazyku. Kníhkupectvo Martinus, nie je v pláne vydanie v slovenskom jazyku? ďakujem

Pekný deň, pani Silvia,
mrzí ma to, ale nemáme informácie o tom, že by sa pripravoval slovenský preklad :(

Prekrásne opisy provensálskeho vidieku, výborne vykreslené charaktery postáv, zaujímavá zápletka a tragikomické prvky humoru, ktoré čitateľa pobavia. Toto všetko robí z knihy úžasný literárny zážitok a knihu odporúčam rovnako náročnejším čitateľom ako aj tým, ktorí si chcú pri čítaní knihy oddýchnuť a zabudnúť na starosti bežného civilizovaného sveta. Prostredníctvom tejto knihy si uvedomíte, že ani život uprostred prírody nezaručuje bezstarostnosť a ľudia žijúci mimo uponáhľaného mesta taktiež čelia problémom, ktoré spôsobujú stres.

Názor čitateľa

Veľmi zaujímavá

Názor čitateľa

Číta sa na jeden šup.

Kniha môjho života

Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
Dej tohto dvojdielneho románu sa odohráva v tridsiatych rokoch 20. storočia kúsok od azúrového pobrežia, vysoko v skalnatých kopcoch voňajúcich levanduľou, tymiánom a olivovníkmi. Prvé stránky čitateľa ukolísajú do romantickej pastorálnej idylky, aby ho onedlho o to viac zaskočil temnými tónmi, ktoré sa postupne začnú vkrádať do košatého deja.

Na začiatku sa Ugolin Soubeyran, posledný potomok kedysi mocnej, no zdegenerovanej a takmer vymretej rodiny Soubeyranovcov, vracia do rodného domu z vojenskej služby a v torbe si nesie základ svojho budúceho imania: sadeničky karafiátov. Ich pestovaním a predávaním sa chce v budúcnosti živiť. A veľmi dobre živiť, to už má overené. Jeho jediný príbuzný, strýko César Soubeyran, prešibaný starý a bohatý sedliak, prezývaný Papet, ho v tomto podnikaní podporuje. Lenže na to treba veľký pozemok a predovšetkým vodu. Veľa vody. A tá je v kopcoch nad mestečkom Aubagne veľmi vzácna. Soubeyranovci vedia o skvelom pozemku kúsok vyššie v kopcoch s kedysi výdatným prameňom vody, ktorý však nie je využitý. Zhodou okolností, majiteľ pozemku i priľahlej usadlosti, nazývanej Romarins, ako na objednávku umiera na následky tragickej nehody pri strihaní olivovníkov – nie úplne bez pričinenia Soubeyranovcov. Ešte pred pohrebom nešťastníka si obidvaja špekulanti overia, že prameň je na svojom mieste, je iba umelo upchatý. Dopomôžu tomu ešte pár vedrami betónu, takže teraz už nikto nemôže tušiť, že pozemok bol kedysi bohato zavlažovaný z vlastného zdroja. Vychádzajú z toho, že parcela a usadlosť bez vlastného zdroja vody bude pre prípadného záujemcu o kúpu bezcenná, a dúfajú, že ju napokon lacno kúpia oni sami. Jedinou dedičkou je totiž nebožtíkova sestra Florette. Nie je tajomstvom, že medzi Césarom Soubeyranom a Florette Camoinsovou bol kedysi, pred veľa desaťročiami, viac ako priateľský vzťah, ktorý sa však skončil Césarovým narukovaním na vojnu a odchodom do kolónií. Florette sa potom vydala za kováča Cadoreta a odišla s ním do susedného mestečka.

Aké je prekvapenie obidvoch sprisahancov, keď sa dozvedia, že Florette medzitým zomrela a usadlosť nebude na predaj, pretože sa doň aj so svojou ženou a malou dcérou Manon nasťahuje jej syn Jean.

To sa pár dní nato stane. Jean Cadoret je bývalý úradník, vyberač daní, ktorý sa na základe vlastných romantických popudov rozhodol vymeniť meštiansky život za život vidiecky a živiť sa prácou vlastných rúk. Príroda mu nadelila hrb, ktorý nesie svojím životom s mĺkvou odovzdanosťou.

Soubeyranovci ho zo začiatku považujú za rozmaznaného mešťana, ktorý mierni tráviť na Romarins víkendy, a ktorý by hádam nedbal svoje dedičstvo predať. "Zdedený majetok ti vypáli dieru do vrecka," cituje César Soubeyran ľudovú múdrosť. Časom ale začína byť našim hrdinom jasné, že nemajú do činenia s obyčajnými letnými hosťami, ale ľuďmi, ktorí na Romarins chcú zapustiť korene. Soubeyranovci sa však nevzdávajú. Nenásytnosť a zlomyseľnosť je neraz vyzbrojená priam diabolskou trpezlivosťou. U prešibaných juhofrancúzskych sedliakov to, zdá sa, platí dvojnásobne. Starý César vníma celú záležitosť ako šachovú partiu, ako príjemné spestrenie každodennej nudy. Jeho synovec Ugolin, od prírody vybavený menej iskrivým rozumom, je poslušným vykonávateľom starcových rafinovaných ťahov. Celú prvú časť románu sledujeme, ako sa Ugolin, votretý do hrbáčovej priazne a na diaľku ovládaný svojím strýkom, usiluje všemožne podporiť šialené, nerealistické hrbáčove vízie a jeho plány na založenie veľkochovu králikov – bez vody vopred odsúdeného na zánik. "Čím tvrdšie dopadne na zem, tým lepšiu cenu za pozemok s ním potom zjednáme," tvrdí César, keď mu Ugolin chodí zvestovať najnovšie správy o vývoji Cadoretovho podniku.

Máloktorá kniha sa číta takými lačnými dúškami ako Živá voda. Začítate sa a na ten čas stratíte kontakt s okolím. Ocitnete sa tam, v zvlnenom kopcovitom kraji voňajúcom levanduľou, rozmarínom, tymiánom, olivovým olejom a slaným vetrom od mora. Počujete osviežujúci žblnkot vody, usilovné cvrlikanie cikád, spev vtákov, tiché kroky v kroví, praskanie vetvičiek. To sa poza humná potajomky zakráda Zlo. Zlo, ktoré na seba prevzalo klamlivú podobu bodrého suseda, čo pre vás naoko urobí prvé aj posledné. Zlo, ktoré sa zaštiťuje zdravým sedliackym rozumom a na prvý pohľad vyzerá ako Dobro.

Priznám sa, že pri prvom čítaní som obidvom intrigánom dokonca tak trochu nadŕžal – a vlastne to odvtedy mimovoľne robím pri každom čítaní. Vychutnávam ich zlomyseľnosť. S najväčšou pravdepodobnosťou je to preto, lebo si to tak želá autor knihy. Nič, čo sa deje s čitateľom počas čítania naozaj dobrej knihy, nie je náhoda. Všetko je to výsledok rafinovaného úsilia autora knihy. Niečo o tom viem, aspoň jednu naozaj dobrú knihu som azda napísal aj ja.

Cítim, že aj ja by som sa zoči-voči hlúpemu a nadutému prišelcovi, mešťanovi, ktorý si prečítal jednu knihu o chove králikov a druhú o agronómii, a už je schopný udeľovať rady starým praktikom, možno zachoval podobne ako Soubeyranovci. V polovici románu som si s hrôzou uvedomil, že som vlastne na ich strane, a že sa zlomyseľne smejem zo všetkých nezdarov neskúseného votrelca. Jeho nemiestne rojčenie o postupnom rozrastaní sa jeho chovu, doložené násobením cifier na papieri, ma voči nemu popudzovalo rovnako ako Soubeyranovcov. To oni boli mojimi ľuďmi, mojimi spojencami proti nesympatickému privandrovalcovi. Votrelcovi v ich svete, ktorý ich, teoreticky vzaté, obral o niečo, na čo mali v podstate nárok. Césara Soubeyrana som mal rád, pripomínal mi môjho vlastného strýka, drsného a prešibaného vinohradníka s podobným zmyslom pre vlastnú dôstojnosť a cynický humor. Bol som ich, získali si ma.

A to všetko len preto, aby ku koncu prvej časti - keď sa dej naraz zlomí a nezáväzné zlomyseľnosti vyústia do nevýslovnej tragédie – sa čitateľ začal spamätávať zo svojej chvíľkovej sympatie k zlosynom, spytovať si svedomie a aby sa začal cítiť tak trochu ako spoluvinník.

A keď vás autor Živej vody má takto pripravených a psychologicky spracovaných, ponúkne vám katarziu: druhú časť románu. Pri čítaní tejto časti, ktorej dej sa začína desať rokov po skočení prvej, so zatajeným dychom sledujeme, aké nevyspytateľné sú cesty spravodlivosti, a akého málo pravdepodobného vykonávateľa si Prozreteľnosť neraz vyberá, keď chce potrestať krutý zločin, ktorý z hľadiska svetských zákonov vlastne ani tak celkom za zločin nemôžno považovať. Nepriamou vykonávateľkou tejto spravodlivosti sa totiž stáva Manon, hrbáčova dcérka, ktorá medzitým vyrástla, skrásnela a stále žije v horách v okolí Romarins, bývalej usadlosti jej otca. Stane sa nástrojom spravodlivosti, vykonanej na obidvoch zlosynoch, starom aj mladom, no nepoškvrní si pritom ruky zločinom ani hriechom. Všetko je to o božích mlynoch, ktorým však občas treba pomôcť slabou ľudskou rukou.

To však nie je všetko. Marcel Pagnol si pre nás pripravil ešte jedno prekvapenie na záver. Tu sa dozvedáme skutočnosť takú prekvapujúcu, že po dočítaní poslednej strany ostaneme zarazení, odrazu naplnení emóciami a pocitmi, ktoré vyrazili odkiaľsi zhlboka z dna našej duše, spod skôrnatenej škrupiny, na ktorú si obvykle nikdy nesiahame a ani nikomu nedovoľujeme siahať.

Samotný záver románu, list umierajúceho Césara Soubeyrana adresovaný dievčaťu Manon, vnúti čitateľovi slzy do očí, aj keď práve neleží s komplikovanou zlomeninou v nemocnici v cudzom meste obklopený cudzími ľuďmi, stovky kilometrov od rodného domu.

Živá voda je nádherne napísaná kniha priam biblického morálneho rozmeru. Po jej prečítaní som už nikdy nemohol byť tým, kým som bol predtým.

18,00 €

Beletria

Náučná a odborná

Deti a mládež

Životopisy a reportáže

Kuchárky

Učebnice a slovníky

Náboženstvo a ezoterika

Mapy a cestovanie

Cudzojazyčná literatúra

Top autori

Top série

Darčekové poukážky

Čítačky e-kníh

Vecičky od Martinusu

Káva, čaj a pochutiny

Hrnčeky a fľaše

Papiernictvo

Zápisníky a kalendáre

Hudba

LP platne

Puzzle

Živá voda
Čítaná

Čítané knihy nám môžete poslať aj vy!

Naši škriatkovia odporúčajú

Viac o knihe

Nejrozsáhlejší Pagnolův román zavádí čtenáře do krásného, divokého kraje, do horské vísky, kam jednoho dne přivítá se svou ženou a dcerkou pan Jean.

Nahlásiť chybu alebo škodlivý obsah

Hodnotenia

Recenzie čitateľov

Živá voda Čítaná

Čítané knihy nám môžete poslať aj vy!

Naši škriatkovia odporúčajú

Viac o knihe

Nejrozsáhlejší Pagnolův román zavádí čtenáře do krásného, divokého kraje, do horské vísky, kam jednoho dne přivítá se svou ženou a dcerkou pan Jean.

Nahlásiť chybu alebo škodlivý obsah

Hodnotenia

Recenzie čitateľov

Poznáte nový čitateľský profil?

Sledovať titul

Zaujíma ma

Vo formáte

Živá voda
Čítaná