Meno ruže
- Vydavateľstvo
- Tatran, 1991
- Počet strán
- 518
Orig.: Il nome della rosa e Postille a Il nome della rosa Čítať viac
- Pevná väzba
- Slovenčina
Zadajte e-mail a budeme vás informovať, keď bude kniha dostupná.
Orig.: Il nome della rosa e Postille a Il nome della rosa Čítať viac
Zadajte e-mail a budeme vás informovať, keď bude kniha dostupná.
Našli ste nepresnosti? Dajte nám, prosím, vedieť!
Umberto Eco, autor známeho románu Meno ruže, sa narodil 5. januára 1932 v Alessandrii (Taliansko). Ktovie, či pri písaní príbehu s detektívnou zápletkou zasadeného do prostredia stredovekého opátstva tušil, že z knihy sa stane bestseller, ktorý si kúpi približne sedemnásť miliónov čitateľov po celom svete. Od prvého vydania v roku 1980 sa román dočkal prekladov do rôznych jazykov. "Keď som v New Yorku stretol Helen Wolfovú z vydavateľstva Helen and Kurt Wolf Books, ktorá výborne ovládala taliančinu, povedala mi: Tá kniha sa mi páči, no v tejto krajine, kde nikto nepozná gotické katedrály, si môžeme dovoliť vydať ju v náklade tritisíc kusov. Súhlasil som a napokon z toho bol milión a pol či dva milióny," vyjadril sa Umberto Eco v jednom z rozhovorov. Rovnomenným filmovým spracovaním - od ktorého sa však Eco dištancuje - si príbeh Meno ruže našiel cestu aj k tým, ktorí si s literatúrou práve netykajú. Umberto Eco žil v Miláne, hovoril plynule piatimi jazykmi, bol profesorom semiotiky a prednášal na prestížnych svetových univerzitách (odkiaľ si priniesol mnoho čestných doktorátov). Vďaka teórii o význame znakov a symbolov získal mnoho ocenení, medzi inými aj cenu Václava Havla a jeho manželky Dagmar. Začínal ako kultúrny redaktor v talianskej rozhlasovej a televíznej sieti RAI, prózu začal písať až po dvadsiatich rokoch vedeckej práce. Okrem románu Meno ruže sa stali medzinárodnými bestsellermi aj jeho ďalšie knihy, napríklad Foucaultovo kyvadlo, Ostrov včerajšieho dňa, Baudolino, Tajomný plameň kráľovnej Loany a Pražský cintorín.
Vydavateľstvo TATRAN patrí dnes medzi menšie vydavateľstvá, nakoľko sa stalo rodinnou firmou. Svoju stratégiu zameriava na tie najzaujímavejšie tituly zo zahraničnej beletrie, ale aj na vyhľadávanie nových slovenských autorov. Nosným prvkom je beletria pre dospelých, ale v posledných rokoch sa orientuje aj na motivačné knihy a skutočné príbehy, ktoré si získavajú stále viac a viac čitateľov. Pre nás je dôležitá každá kniha nielen pred, ale aj po vydaní, keď si vyžaduje ďalšiu osobitú starostlivosť, aby ju ocenil čo najširší okruh čitateľov.
Ako vzniklo vaše vydavateľstvo?
V septembri oslávi vydavateľstvo Tatran 70 rokov od svojho vzniku. Za ten čas prešlo rôznymi právnymi formami, ktoré kopírovali historické udalosti nášho národa. Menilo sa aj zloženie vydávaných titulov, každá doba si žiadala niečo iné. Čo sa však za celé desaťročia nezmenilo, sú obľúbené beletristické edície, do ktorých zaraďujeme tie najzaujímavejšie tituly, ako edícia bestsellerov LUK, Svetová tvorba a Slovenská tvorba.
Podľa čoho si vyberáte tituly, ktoré vydáte?
Každý titul starostlivo vyberáme so zreteľom na čitateľa, či už náročného, alebo takého, ktorý si chce pri čítaní oddýchnuť a uletieť do iného sveta. Okrem toho je pre nás veľmi dôležité myšlienkové posolstvo každej jednej knihy a z toho prameniaca inšpirácia. Pri spracovaní všetkých publikácií dbáme však na kvalitnú textovú úpravu a technické spracovanie knižky, aby kniha bola umeleckým artefaktom a spĺňala kritérium nášho hesla – knihy pre hodnotnejší život.
Na ktorú knihu ste najviac hrdí?
Vždy na tú poslednú vydanú! Pretože to je chvíľa, kedy žijeme konkrétny príbeh tej -ktorej knihy, až kým ju nenahradí nová. Ak by sme vyzdvihli jednu knihu, bolo by to nefér voči ostatným. Dokonca náš vkus vo vydavateľstve sa natoľko líši, že vyberáme len tie knihy, na ktorých sa spoločne zhodneme. Ak by kritériom úspechu bola predajnosť, tak jednoznačným šampiónom je Chatrč od W. P. Younga. Veľmi si však vážime knihy z edície Svetová tvorba a autorov ako Toni Morrisonová, Julian Barnes, Woody Allen, ktorí obohatia čitateľa nielen myšlienkovo, ale sú aj prekladateľským prínosom.
„Človek spoznáva ľudí práve tak podľa toho, o čom hovoria, ako aj podľa toho, o čom nehovoria nič.“