Nečakané stretnutie

Vstúpila som do miestnosti zaliatej svetlom obrovských lustrov. Na mojich tmavomodrých taftových šatách s vlečkou odlesky svetla menili odtieň farby pri každom kroku, ktorým som po boku manžela smerovala k slávnostne prestretému stolu. Na tento ples som sa tešila ako na nijaký iný. Predchádzalo mu rušné obdobie pracovných povinností a ich úspešné ukončenie, dôležité na to, aby som mohla do života vpustiť veľkú zmenu. Kráčala som cez obrovskú sálu s úsmevom na tvári, netušiac, čo ma večer čaká. Vnútorná radosť rozvírila vo mne taký intenzívny pocit šťastia, aký som doteraz nepoznala. Musela som ho vedome tlmiť a nasadiť príslušný slávnostný výraz, ktorý sa hodil práve na túto spoločenskú udalosť. Nie, nebol to len slávnostný pocit z dnešného večera, bolo to aj tajomstvo, ktorého majiteľmi sme boli len my dvaja. Najradšej by som ho vykričala do celého sveta, ešte však nebol vhodný čas. Dnes sa chcem iba zabávať, smiať a tancovať. Dnes som tu preto, aby som v tanci vírila na parkete. Aby som sa tešila zo života. A z toho, čo príde. Usmiala som sa na manžela, keď mi jemne stisol ruku, položenú na jeho predlaktí. Blížili sme sa k nášmu stolu, kde už postávala väčšina manželových kolegov s partnerkami. Vnímala som žiarivé svetlá, veselú vravu. Šuchot drahých látok. Plesové črievičky, umelecké účesy. Zmes zvláštnych vôní. Svet elegancie a noblesy. A vtedy sa to stalo. Zbadala som ho v ľavom kúte rozľahlej miestnosti. Periférnym videním. Až po pár sekundách som si napriek odvrátenému zraku uvedomila, čo môj pohľad predtým zaregistroval. Neveriaco som otočila hlavu späť tým smerom. Určite sa mýlim! zvolala som v duchu. A vysmiala samu seba. Čo by tu robil? Práve tu a teraz – taká hlúpa náhoda neexistuje! Existovala. Potvrdil mi to aj stiahnutý žalúdok. Bol to on! Marko. Moja energia vždy bezpečne našla jeho energiu, ktorú ku mne nevedomky vysielal. Vycítila som ju aj z tej diaľky. Tak ako vycítite nebezpečenstvo, o ktorom ešte nič neviete, ale už na vás striehne. Po tele mi prebehli zimomriavky. Napriek tomu, že bol ku mne obrátený chrbtom, bezpečne som ho spoznala. Tá vyššia postava, rozložité plecia, spôsob držania hlavy. Tmavé krátke vlasy. Pootočil sa, profil tváre mi potvrdil, že je to on. Stál v skupinke debatujúcich ľudí a pozorne počúval muža, stojaceho po jeho pravom boku. Medzi nimi však stála mladá žena v splývavých zlatých šatách a držala v ruke pohár, dopoly naplnený sektom. Srdce mi zamrelo v hrudi a z tváre zmizol úsmev. „Ideme poslední,“ poznamenal môj muž s úsmevom. „Všetci sú už tam.“ V panike som sa snažila sústrediť na to, čo mi hovorí. Kto všetci? „Z tých, s ktorými budeme pri stole, spoznávam len jeden pár,“ prižmúrila som oči. Vlastne mi to bolo celkom jedno. Od tejto chvíle. Od sekundy, keď som nečakane zazrela toho muža v kúte miestnosti. „A ešte jedného kolegu, toho, čo sa práve nakláňa nad stôl,“ pripomenul mi. „Peter, pamätáš si ho, nie?“ Prikývla som. Pamätala som si ho tak matne, že sa to ani neráta. Jeho partnerka mala dlhé krémové šaty s veľkou mašľou cez plece. Účes v podobe dlhých kučier, končiacich sa tesne nad mašľou, zjemňoval jej dlhú, úzku tvár. „Náš stôl je vaším príchodom kompletný,“ povedal ktosi, keď sme konečne prišli ku skupinke, ktorá na nás čakala. Žartovali spolu a smiali sa, mali dobrú náladu, podobne, ako pred chvíľou aj ja. Netušila som, že to pre mňa bude taký šok. Myslela som si, že tie roky zo mňa celkom vymazali všetky city, pútajúce ma k tomu mužovi, ako to kedysi dokázal zmizík s atramentom. Že sa z môjho vnútra stratilo jeho fluidum do nenávratna – a zrazu zisťujem, že to nebola pravda.