Prach

Hádanky, ktoré kládla sfinga, existovali aj v podobe úloh, ktoré bolo treba vykonať. Jednou z takýchto zdanlivo nesplniteľných úloh bola úloha upliesť vrkoč z popola. Uchádzači o majestát skúšali pliesť vrkoče z rôznych druhov popola, od slameného po dubový, ale vrkoč sa im upliesť nepodarilo. Rozpadával sa na prach, skôr ako vznikol prvý pletenec. Úlohu považovali za nesplniteľnú a v pokore odchádzali, pripomínajúc si ono biblické: Pamätaj, človeče, že prach si a na prach sa obrátiš. Memento homo quia pulvis es et in pulvorem reverteris. A predsa sa našiel jeden, čo vrkoč z popola uplietol. Použil prirodzený postup. Všetko, čo sa stane popolom, bolo predtým tvarom. Preto vrkoč najprv uplietol a až potom ho spálil, priamo na podnose, a tak priniesol popol, uchovávajúci si tvar vrkoča, rovnako ako si cigareta v popolníku uchováva tvar cigarety, ak z nej popol nikto neodklepal. K najneuveriteľnejším a zároveň najznámejším príbehom o popole patrí príbeh Artemisie a jej manžela Mausola, ktorého plodom sa stala stavba považovaná za piaty div sveta: Mauzóleum v Halikarnasse. Dôvodom jeho postavenia nebola ani viera v nesmrteľnosť, ani diktatúra moci či pýcha vladára, ale veľká láska. Zamarovský o tejto láske píše, že to bola najväčšia láska za posledných päťtisíc rokov. Podľa Plíniovho a Gelliovho odkazu, ako ho prepisuje Zamarovský, Artemisia milovala manžela Mausola tak, „že keď sa naplnil Mausolov osud, dala ho pochovať na hranici. Planúc smútkom a túžbou po manželovi, rozdrvila potom jeho spopolnené kosti na prášok, zmiešala s voňavkami, pridala vodu a potom to celé vypila. Urobila to preto, lebo sa túžila stať živým Mausolovým náhrobkom“. Mauzóleum, ktoré mu dala postaviť, potom slúžilo básnikom na recitácie. Po Semiramide je tu druhý ženský div, ktorý po architektonickej stránke bol tiež neuveriteľný. Mal tvar bielej mramorovej kocky, v hornej polovici obklopenej tridsiatimi šiestimi iónskymi stĺpmi, ktoré niesli strechu v podobe dvadsaťštyristupňovej pyramídy. Vrchol pyramídy ukončovala plošina, na ktorej sa týčilo súsošie zobrazujúce Mausola a Artemisiu na voze so štvorzáprahom. Mauzóleum bolo spojením pyramídy, zikkuratu a gréckeho chrámu, vyzdobeného sochami, reliéfmi a súsošiami. Na tomto príbehu ma fascinuje to, že mauzóleum už neexistuje, ale hviezdny pár, unášaný štvorzáprahom, stále cvála ďalej po cestách i necestách, niekam „na juh od hraníc, na západ od slnka“. A osamelú bielu kocku, vnútri prázdnu, kocku z popola, akoby sám čas vrhol mimo času, do kozmického priestoru, kde sa vrh kockami uskutočňuje ex novo. Každou novou, skutočnou básňou sa priestor kocky rozširuje ako imaginárna knižnica z popola. Kto pridá čo i len jeden verš, posilňuje steny kocky a dáva jej opodstatnenosť na naplnenie vrhu. V tejto chvíli prikladám dva verše z pera básnika Vlastimila Kovalčíka, zo zbierky Živice, v ktorej je podobenstvo o ohni:

Neuveriteľný vták v ústach vetra, jediné pohlavie všetkých mŕtvych.

Vtákom z plameňa je aj bájny vták Fénix, vstávajúci z popola, symbol znovuzrodenia popola z popola, ktorý bol predtým životom s obsahom i formou. Čím väčšmi sa odovzdávame do rúk všetkého, čo máme vo svojej moci, tým väčšmi sa náš život stáva symbolom. Ak sa šamanovi sníval symbolický sen, musel ho povedať ostatným, aby sa sen stal skutočnosťou. Až vtedy mohol sen spoločenstvo posilniť a varovať ho pred prípadným nebezpečenstvom, ktoré, ak by sa nevyslovilo, mohlo by poškodiť spoločenstvo a vystaviť ho skúške, v ktorej nemuselo obstáť. Stať sa nositeľom symbolického života do určitej miery značí stať sa štvorrozmernou udalosťou. Stať sa kockou, schopnou vrhu ex novo. Keď niekto urobí chybu, hovorí si, že bol hlupákom na kvadrát. Orientáciu na štvoritom princípe (od štyroch ročných období, štyroch strán sveta či štyroch štvrtín kríža) využívali všetky staré kultúry, hľadajúce svoje miesto v neznámom vesmíre. Aj múry domov symbolicky predstavovali štyri strany sveta, rotujúce spolu so zemeguľou ako kocky, v ktorých sa v zdanlivej nehybnosti ustavične menia obsahy. Dokonca aj vykonávanie „ľudskej spravodlivosti“ sa konalo pod egidou barbarského dodržiavania štvorramennosti kríža, na ktorý ukrižovávali, v mene ktorého obetúvali a zabíjali. V jednej z chodieb kaštieľa vo Svätom Antone je obrázok štvrtenia človeka. Malá čierno-biela grafika. V strede je človek zavesený vo vzduchu, pretože za štyri končatiny ho začínajú ťahať štyri kone. Každý z koní má svojho pohoniča, muža s bičom. Biče sa mihajú vo vzduchu a pripomínajú štyri tenké kosy. Štyria muži bičujú štyri kone, aby sa pohli dopredu, do štyroch strán, tvoriacich mučivý kríž rozštvrtenia. Je to krutá štvorrozmerná udalosť, ktorá sa opakovane stávala podobenstvom zničenia na štvoro niečoho, čo už nemá uskutočniť vrh kockou seba samého pod suchým podstienkom smrti. Život človeka sa môže stať symbolickým múrom neslobody, ako to napísal český básnik Vladimír Holan v básni Zeď.

         <i>Proč těžký je tvůj let,
         proč se tak pozdí?
         -- Mluvil jsem patnáct let 
         do zdi

          a zeď tu vláčím sám
          ze svého pekla,
          aby teď ona vám
          všechno řekla...</i>

         Alebo sa život jednotlivca môže stať symbolickým životom celého mesta, ako to napísal poľský básnik Zbigniew Herbert v básni Raport z obliehaného mesta: 

         <i>cintoríny rastú počet obrancov sa zmenšuje
         no obrana pokračuje a bude trvať do konca

         ale aj Mesto padne a jeden sa zachráni
         on bude v sebe niesť Mesto po cestách vyhnanstva
         on bude Mesto</i>

Jedno je však nespochybniteľné. Symbolický život môže vzniknúť vtedy, keď zodpovedá duchu doby, alebo ju prekračuje a posúva, hoci meštiansky stav to ešte nevidí a nechápe. Uvidí to až o jednu – dve generácie neskôr. Tak ako to pomenovala Marina Cvetajevová v súvislosti s meštianskym stavom a jeho neschopnosťou vnímať umenie, ktoré tento stav presahuje. Popol je pamäť, z ktorej sa dá čítať aj o milión rokov, ako sa dá čítať z kostí a vlasov, z letokruhov stromov, z kameňov a hliny. Popol je látka, v ktorej sú aj naše sny. Asteroidy rôznych veľkostí a tvarov, blúdiace medzihviezdnym priestorom, sú tiež zmesou prachu, uhlíka a vody. Videla som simuláciu tvorby tela kométy v laboratórnych podmienkach. Demiurg v bielom chemickom plášti vložil do vreca z umelej hmoty hlinu, vodu, aromatickú soľ do kúpeľa, sójovú omáčku – vhodnú kombináciu látok podobných látkam v tele komét – a nakoniec pridal kocky zmrazeného dusíka. Nastala prudká reakcia s dymom a syčaním pripomínajúcim syčanie hada, a vznikol útvar, ktorý mal pevnú konzistenciu a podobné vlastnosti ako skutočná kométa. Všetko, čo je na zemi, má svoj pôvod v niečom, čo je mimo nej. Dokonca nie je vylúčené, že aj ľudské bytosti sú zlomovými čiastkami asteroidov, ktoré dopadli na našu zem a začal sa súboj síl meniacich klimatické i biologické podmienky života. Vesmír v celej svojej nekonečnosti symbolicky pripomína vonkajšie orgány zeme v jej psycho-duchovnom priestore, odrážajúce sa v každom hnutí ľudskej duše. Paracelsus by povedal: „Duša nevie, čo je zlo. Všetko zlo sa sústreďuje v rozume ako popol z deštruktívneho vplyvu kyvadiel.“ Vracajúc sa na začiatok tejto knihy, ktorej názov je tiež len parabolou, pretože sa ani neodohráva na Sibíri a svojou meditáciou chce byť opakom hystérie, nemôžem vynechať záverečný monológ Šimamoto, ktorej ústami Murakami hovorí: „Ja nepoznám nijaké zlaté stredné cesty. Neverím, že niekde existuje nejaký stred, a kde nie je stred, tam stredné cesty neexistujú. Takže ma buď musíš brať úplne so všetkým, alebo vôbec. To je základné pravidlo. (...) Ak naozaj nechceš, aby som zasa odišla, budeš si ma musieť vziať celú, takú, aká som. So všetkým, ako to leží a beží. Všetko, čo za sebou vlečiem, všetko, čo si so sebou nesiem. Potom si ťa aj ja už azda budem môcť vziať celého. Celého, chápeš?“ Celý sa odovzdať a prijať niekoho ako celok patrí k najmetafyzickejším procesom individuácie, aké poznáme. Je to proces, akého sme sami schopní, po akom túžime v najosobnejších túžbach a snoch. Sny o romantickej láske akoby ukrývali v sebe takúto možnosť, ale bez zikkuratov najrozličnejších kvalít sa k celistvosti dopracovať nedá. Jeden človek, s ktorým sme bytostne zviazaní, vrátane lásky, predstavuje univerzálny kľúč ku všetkému a ku všetkým. Ak sa takýto doslova zázrak stane, aj každý osve sa stáva kľúčom otvárajúcim kozmický priestor. Murakami vraví milenke – v absolútnom význame už kozmickej: „Mne samému i môjmu životu niečo veľmi chýba. Akoby som niečo stratil. Niečo vo mne hladuje a usychá. Je vo mne medzera, ktorú nemôže vyplniť ani žena, ani deti, ale len a len ty, jediná zo všetkých ľudí na celom svete. Keď si so mnou, cítim, ako sa tá medzera celá zapĺňa. A až vtedy, keď začína byť celá zaplnená, mi pomaly dochádza, ako dlho a ako veľmi som hladoval a smädol.“ Ak sa aj odovzdanie celého v celom neuskutoční, ako sa to napokon stalo i v Murakamiho literárnom podobenstve, medzera zostáva otvorená. Podobá sa na tretie oko, ktoré, ak bolo otvorené, musí sa použiť. Možno to je tá hmotne nepreukázateľná medzera, ktorou sa zamestnávajú mystici i vedci ako kvalitou určitého počtu jednotlivcov a ktorú nazvali faktor X. Ide o vnútornú kvalitu nútiacu určitých ľudí robiť nepredstaviteľné veci. Postaviť visuté záhrady, mauzóleum lásky či napísať knihu s duchovnou termovíziou, vloženou do slov. Pri listovaní knihy genóm ľudia s faktorom X nemajú v porovnaní s inými ľuďmi žiadne osobitné psychické či fyziologické znaky, poukazujúce na ich výlučnosť. Kvalita je sila neviditeľná rovnako ako láska, magnetizmus či gravitácia. Ľuďom s faktorom X vstúpila do reality života sila, vďaka ktorej pocítili v sebe poslanie. Je jedno, aké prívlastky tejto sile dáme. Táto sila má v sebe niečo kozmické. Kozmický človek v nás má dve stránky: jedinečnosť a ľudskosť voči ostatným. Ak jedna z týchto kvalít dezertuje, kozmický človek sa stráca. Ak existuje kozmické vedomie, tak vedomie kozmického človeka sa rozprestiera „medzi dušou a duchom“ a je bránou prúdenia, vchodom i východom. Bránami, ktorých je kozmos plný aj podľa mienky moderných fyzikov, prúdia nové a nové vrhy kociek, vedomé hologramy povstávajúce z popola. Ak je v ľudskom vedomí uložená kvalita stať sa takouto kockou v zmysle nového a nového vrhu, sme nezanikajúcou energetickou silou kozmických možností, na ktorých máme svoj podiel. Hystéria siberiana sa končí, keď odkiaľsi z najbytostnejších hĺbok kozmu preniká z vedomia do vedomia ničím nezhatená kvalita s hologramom ľudského hlasu, ktorú sme sa naučili zachytiť už na zemi: Milujem ťa! Možno toto je najzávažnejší zo všetkých možných dôvodov, pre ktoré som si tak obľúbila legendu z Ovídiových Metamorfóz: Keď sa Hermafrodit okúpal v prameni nymfy Salmakis, od tej chvíle sa jeho telo naveky spojilo s jej telom. Pri vrhu kockami ex novo to značí, že existuje možnosť vrhnúť svoj život do kozmického priestoru ako ľúbostný príbeh a milovať čistou myšlienkou.