Horká ako čokoláda
1 / 7
Celé mesto bolo vysvietené, vyzdobené, v obchodných centrách to vrelo, všade boli zápchy a namiesto snehovej nádielky čľapkanica.
Prosto, typické Vianoce!
Štedrý večer prebehol ako po iné roky, u rodičov.
„A kde je Jakub?“ zľakli sa, že sa mu niečo stalo, keď ma uvideli samu stáť vo dverách.
„Zostal v Londýne,“ oznámila som im skormútene. Vedeli, že jeho syn z prvého manželstva v Londýne pracuje, maľuje byty, a keď sa ma pýtali, kde je Jakub, vyhovorila som sa, že nejaký čas mu tam bude pomáhať. Možno tam aj naozaj odišiel, alebo ho prichýlila nejaká virtuálna kamarátka.
„Na Vianoce by mala byť rodina pokope,“ krútila hlavou moja mama.
„Veď bude... So svojím synom,“ povedala som. Nechcela som im pridávať starosti, že sa už modlí pri inom prestretom stole, vedľa inej ženy. Tvárila som sa, že je všetko v najlepšom poriadku, čo mi dalo dosť námahy, ale zvládla som to.
Nič som o ňom nevedela. Možno kvôli tomu znásilneniu chcel za sebou zmazať stopy, aj mobilné číslo si zmenil. Jedno je isté – určite sa hanbil viac, ako dal najavo.
Ktovie, čo všetko sa tam vtedy odohralo?!
Po vianočnej večeri som prišla domov, do prázdneho bytu, a uvedomila si, že po odchode Jakuba vôbec nie som spokojná, ako som predpokladala. Doľahla na mňa všetka ťažoba, ktorú som usilovne od seba odháňala. Všetky pochybnosti o Michalovi a Barbore narástli do ešte väčších rozmerov.
A ešte jednu vec som si uvedomila – prečo Vianoce vedú v štatistike samovrážd. Nie, nepomýšľala som skočiť z mosta do ľadového Dunaja, ani si podrezať žily v teplej vode, napustenej vo vani. Iba som sa opila. Celkom sama. Iba ja a dve fľaše červeného vína.
Bolo mi neskutočne clivo...
A potom, neskoro večer, som znova otvorila notebook. Už som ani nedúfala, že si Michal na mňa spomenie aspoň s vianočným pozdravom.
Ale bola tam! Nová správa od neho! Konečne!
Podskočilo mi srdiečko.
Ale keď som ju otvorila a prečítala, už som taká natešená nebola.
Zaželal mi veselé Vianoce a post skriptum pripísal, že by sa u mňa mohli na chvíľu zastaviť a potom pokračujú do Viedne.
Dve strohé vety.
Zostala som zarazená. Mohli sa zastaviť?!! Čo som len nejaké malé občerstvenie pri pumpe?
A nepríde sám?!
Barbora sa na návštevu natlačila tiež?
Vzdychla som si. Vôbec sa mi to nepozdávalo. Ale potom som si povedala, nevadí! Hlavne, že uvidím Michala. Tešila som sa na neho ako na Ježiška, keď som bola malá, keď som verila na zázraky.
Na Barboru som bola iba zvedavá.
S čím príde?
S akou prevratnou teóriou?
S akým modelom?
Barbora však prišla sama!
Stála som v otvorených dverách a zízala na ňu ako na prízrak. Čakala som, že mi to nejako vysvetlí, že Michal išiel ešte čosi vybaviť a hneď príde, ale ona suverénne vošla dnu a začala ma stískať ako svoju dlhoročnú priateľku. Ako keby sa skutočne tešila.
Alebo sa jej zase len niečo podarilo?
„Kde je Michal?“ opýtala som sa sklamane hneď pri dverách. „Prečo neprišiel?“
„Má prácu,“ usmiala sa. „Fotí pudlov nejakej starej milionárskej paničky,“ dala mi najavo, že pudle a stará pani sú pre neho dôležitejšie ako ja.
„Škoda,“ hlesla som. „Tak poď ďalej!“ vyzvala som ju a ona mi podala svoj dlhý čierny kabát, ako nejakej šatniarke, pritom vešiak mala pod nosom.
Začala sa obzerať po byte pohľadom, ktorému nič neunikne. Očividne sa jej mnoho vecí nepáčilo, mala celkom iný vkus ako ja, ale nič nevravela.
„Sadni si už, čo si dáš?“ chcela som ukončiť jej sliedenie.
„Hocičo, môže byť aj šampanské,“ povedala.
„Mám iba víno.“
„Tak nalej, čo máš!“ usmiala sa a vybrala z kabelky úhľadnú škatuľku s elektronickou cigaretou. Fakt ohromný vynález! Cigareta, ktorá príjemne vonia, napríklad, vanilkou, ako tá, čo fajčila Barbora.
Naliala som do pohárov víno a jeden jej podala.
„Na zdravie!“ štrngla som o jej pohár.
„Na život bez oslíkov,“ zasmiala sa Barbora a narovnala si sklady na sukni. Na šedej minisukni, ktorú doladila bielou blúzkou a červenými lodičkami. Od bývalej modelky by som očakávala originálnejšiu farebnú kombináciu, ale asi stavila na klasiku, keď sú tie sviatky.
„Tak rozprávaj...“ vyzvala ma. Zdvihla pohár proti svetlu a skúmala ho.
„Myslela som, že skôr ty by si mi mala niečo vysvetliť!“ namietla som.
„Ja? Ja ti nemám, čo vysvetľovať. Všetko som ti už napísala,“ prehodila ledabolo a odpila si malý hlt vína.
„Ibaže, ja som takmer ničomu nerozumela...“
Zmĺkla som a čakala na jej reakciu, ale po chvíli bolo jasné, že sa jej nedočkám, a že si mám opäť všetko domyslieť sama.
„Povieš mi o tom znásilnení?“ opýtala sa napokon Barbora.
„Michal ti povedal?“ potešila som sa, že pred ňou nič netají. Ani to, že ma oslovil mailom.
Dobré znamenie!
Barbora prikývla, a tak som jej všetko rozpovedala...
„Panenkamária sedembolestná, a načo ti ten mail ukazoval?! Oslík gumený! Už ani nemusíš pokračovať!“ zvolala, keď som stíchla.
„Veď to! Keby to bola len obyčajná nevera, ale znásilnenie?!“ v očiach sa mi objavili slzy. Akosi na mňa opäť všetko doľahlo. Nie to znásilnenie, ale to, že som Jakuba tak ľahkomyseľne vyhodila, a že Michal neprišiel.
„Nerev,“ pohladkala ma po tvári Barbora a prstom utrela slzy. „Nemáš dôvod, Jakub je hlupák!“
„Jakub nie je hlúpy, iba občas naivný a dôverčivý!“
„Ešte si ho zastávaj!“
„Ale vieš, čo je divné?”
„No povedz!”
„Bol opitý, vtedy sa mu ani nepostaví, tak ako ju mohol naháňať so stoporeným vtákom?!“
„Diana, nechcem ti brať ilúzie, ale chlapovi sa zvyčajne nepostaví iba pri vlastnej žene,“ povedala a doliala mi už tretí alebo štvrtý pohár.
„Jakub tvrdil, že Alena si to celé vymyslela, lebo ju kedysi odmietol, chcela sa pomstiť!“ stále mi to vŕtalo v hlave.
„To poznám, nie je nič horšie ako odvrhnutá žena!“ zasyčala Barbora a vypila na ex plný pohár.
Prekvapene som na ňu pozrela.
„Poznáš? Teba niekto odmietol?“
„Jediný raz, kedysi dávno...“ v tvári sa jej opäť mihol ten zlovestný tieň.
„Ty si krásna žena, Barbora, nedivila by som sa keby Kubo naháňal teba, ale Alena je vyschnutá ako stará čerešňa. Nechce sa mi veriť, že taká žena môže vzbudiť v mužovi neovládateľné pudy.“
„Muži majú divný vkus, celkom iný ako ženy,“ povedala už zase s úsmevom. „A vieš, že ma to znásilnenie ani neprekvapuje? Jakub na mňa vždy pôsobil dojmom býka, ktorý má pred sebou červenú zástavu.“
„Kubo? Nieee, on je ako baránok,“ zastala som sa ho, lebo som začínala mať taký matný pocit, že Barbora ho obviňuje nespravodlivo.
Nevedela som, že aj to bola súčasť jej bizarného plánu...