Druhý zväzok básnického diela Karola Strmeňa obsahuje básne z rokov 1945 - 1963. Je rozdelený do troch častí:
Ruža v srdci muža, Strieborná legenda a
Čakajú nivy jar.
Knihu sprevádzajú lepty Ernesta Zmetáka, osobného priateľa Karola Strmeňa.
Po daždi
Odletujú strechy, zmyté zeleným dažďom, stali sa
striebornými zrkadlami nad hlavami ženského klubu.
Ozón. Rosička sa díva z vysokej haluze.
Krajina
topole, topole, línia bez úhony.
neprerušená symetria. chvíľa
nad samým svitaním. a monotónny
hlas kukučky čo zeleň objavila.
Recenzie:
Putovanie nad neobjavenými priestormi
Strieborná legenda je súborným názvom pre druhý zväzok Strmeňovej poézie z obdobia rokov 1945-1963. S básňami, ktoré vznikli na domácej pôde sme sa mohli oboznámiť v súbornom diele pod názvom Testament.
Verše Striebornej legendy plynú, vlnia sa ako život sám a hovoria o výnimočnom bytí a skúsenostiach autora. Nachádzame v nich bolesť vyhnanca, nostalgické roztúženie za domovom, no i úprimné vyznania zaľúbeného a milujúceho muža.
Prvá časť Ruža v srdci muža obsahuje aj básne písané ešte na Slovensku. Je v nich smútok, vzdor a bolesť. Ruža sa tu stáva skôr symbolom rany a je červená od "srdcervúcej žaloby" nad povojnovou situáciou v našich krajoch. Časovosť však nezväzuje krídla Strmeňovým básňam. Dynamika života neohrozeného časom ho nesie z utrpenia ďalej k tajomstvu a k poznaniu, že "všetky veci prúdia/ a vo vesmíre blúdi hudba stála..." V prítomnej smrti a skaze vidí výhonky budúceho života. K letom do vesmíru sa odvažuje napriek vedomiu vlastnej viny a zlyhania. Práve tento subjektívny rozmer dáva čitateľovi možnosť nahliadnuť do vnútorného tkaniva básnikovho života, kde okrem pocitu vlastnej viny nájdeme spolucítenie s bolesťou iných, túžbu po slobode a nádej v Bohu. V prostredí Ríma zasa kvitne iná ruža, ruža lásky k žene, s ktorou do jeho života prúdia aj iné farby a vône.
Tie prenikajú aj do druhej časti Striebornej legendy s rovnomenným názvom. Okrem vonkajšieho vlnenia života ho fascinujú tajomné hĺbky, okrem pestrosti plodov neviditeľná práca koreňov, okrem putovania po šírom svete modlitba a meditácia.
Jeho lyrický a miestami až idylický tón sa výrazne mení v tretej časti s príznačným názvom S menom na črepine. Kriticky až sarkasticky hodnotí čas, keď sa zakazuje myslieť a on nie je ochotný mlčať. Opäť však načiera hlbšie pod povrch a odkrýva smädné miesto v človeku, ktoré nenapojí zrada ani prázdne ideologické heslá. Buričský tón je ešte umocnený expresivitou básnického výrazu.
Rozmanitosť Striebornej legendy sa stupňuje v častiach Čakajú nivy jar a Ucho ihly. Básne sú náročnejšie na vnímanie, niektoré sa skôr približujú próze a vzďaľujú sa od klasických veršových foriem. V ich vnútri sa skrýva hlboký ponor básnika do vlastnej tvorivej skúsenosti, kde sa zväčšuje pocit cudzoty lyrického subjektu vo svete. Jedinou istotou je bolesť a jediným meradlom všetkého - láska. Okresaný životom hľadí na svet cez Ucho ihly; tadiaľ prejde len niť miniatúrnych básní s prekvapujúcim záverom.
Nad rozvlnenou hladinou Striebornej legendy je šíre nebo, na nej sa zrkadlí putovanie výnimočného človeka a pod ňou neviditeľné, neobjavené priestory. Vydajte sa na cestu s otvorenými očami a srdcom.
Monika Javorková, Knižná revue 07/2001
