Publikácia synteticky a v chronologickom slede zobrazuje dejiny Slovákov v Poľsku od roku 1918 do roku 1961, ktorých výskum bol dlhé roky na okraji bádateľského záujmu historikov. Slovenská menšina v Poľsku sa začala kreovať už pred rokom 1918, keď sem v rámci najmä hospodárskych migrácií začali prichádzať aj obyvatelia z územia Slovenska. Keďže prichádzali zvyčajne dobrovoľne, často migrovali ďalej a nevytvárali väčšie komunity, nemali tendencie k nastoľovaniu národnostných požiadaviek. Prvé a jediné združenie Slovákov na poľskom území pred rokom 1918, ktoré si založili spoločne s Čechmi vo Varšave, bolo Czesko-Słowackie Stowarzyszenie Dobroczynne „Beseda“. Toto združenie vzniklo v roku 1902, jeho hlavným cieľom bola sociálna podpora osôb slovenského a českého pôvodu vo Varšave, pričom žiadne národnostné ciele si nekládlo.
Situácia sa zmenila po roku 1920, kedy boli na základe rozhodnutia Veľvyslaneckej rady mierovej konferencie pripojené k Poľsku spišské a oravské obce, obývané značnou časťou slovenského obyvateľstva, ktoré sa s danou skutočnosťou nestotožňovalo. V súvislosti s tým sa prvýkrát v dejinách stretávame s nastoľovaním slovenských národnostných požiadaviek v Poľsku, keď spišskí a oravskí Slováci žiadali zachovanie slovenského školstva, možnosti odoberať slovenskú tlač, či využívať slovenský jazyk počas cirkevných obradov. Narážali však na odpor všetkých zložiek novej Poľskej republiky, ktorej medzivojnová politika napriek medzinárodným záväzkom nerešpektovala dôsledne práva menšín. Navyše títo Slováci nemali žiadnu podporu československej diplomacie, neboli v Poľsku za menšinu ani uznaní a boli prezentovaní ako „neuvedomelí Poliaci“, ktorých je potrebné národne prebudiť. Výsledkom tejto politiky bola často aj násilná polonizácia, ktorá viedla k národnostným kontroverziám. Z nich niektoré skončili väznením, či útekom Slovákov do ČSR, iné aj tragicky. Dožadovanie sa národnostných práv zväčša roľníckeho obyvateľstva Spiša a Oravy, napriek rôznym konzekvenciám, ktoré im z toho vyplývali a napriek tomu, že nenachádzali žiadnu podporu zo strany domovského štátu, musíme jednoznačne hodnotiť ako prejav slovenského národného povedomia. Slováci na k Poľsku pripojených územiach Spiša a Oravy v medzivojnovom období teda nielen žili, ale sa aj národne aktivizovali, no pre nepriaznivé podmienky nedokázali svoje práva presadiť.
Po vypuknutí druhej svetovej vojny sa Slováci z Poľska aktívne podieľali na obrane druhej Poľskej republiky a aj po pripojení k Slovenskej republike, kedy sa výrazne posilnilo ich slovenské národné povedomie, pomáhali v rámci možností poľskému odboju, či prenasledovaným občanom. Slováci žijúci vo Varšave sa zas aktívne zapojili do povstania v roku 1944 a ako jediný nepoľský subjekt mali vytvorenú dokonca vlastnú jednotku. Pripisovanie „kolektívnej viny“ týmto Slovákom za napadnutie Poľska Slovenskou republikou v roku 1939, čo nastalo po druhom pripojení území Spiša a Oravy k Poľsku v roku 1945 a bolo zámienkou na ich prenasledovanie, okrádanie a vraždenie, možno z tohto hľadiska hodnotiť ako absolútne neopodstatnené.
Povojnové roky 1945 – 1947 boli z hľadiska Slovákov žijúcich na k Poľsku pripojených územiach Spiša a Oravy jednými z najhorších v dejinách. Ich národné povedomie, ktoré ako sme spomínali vyššie bolo výrazne posilnené takmer šesťročnou možnosťou národného rozvoja, sa dostávalo do kontroverzií so snahami všetkých legálnych (armáda, polícia, štátna správa, samospráva, cirkev) i ilegálnych zložiek (ozbrojené skupiny pôsobiace v pohraničí) v poľskom štáte o nastolenie pomerov z medzivojnového obdobia, čo malo za následok likvidáciu všetkých slovenských národných foriem života. Zrušené bolo slovenské školstvo, slovenčina v kostoloch a odvolaní boli zvolení slovenskí starostovia jednotlivých obcí. Do ČSR bola nútene vysťahovaná slovenská inteligencia, najmä učitelia a kňazi, a to vrátane autochtónov, ktorí boli rodákmi zo spišských a oravských obcí pripojených k Poľsku. Zastrašovaním, perzekúciami i násilnými činmi bolo následne vyhnaných vyše 20% celkovej populácie pripojených území, z ktorých sa však časť po upokojení pomerov vrátila.
Zmena situácie nastala v roku 1947. Vo februári bola zlikvidovaná xenofóbna ozbrojená skupina pod vedením Jozefa Kuraša „Ogňa“, ktorá mala na svedomí viac ako sto prepadov a krádeží slovenských hospodárstiev na Spiši a Orave, desiatky vypovedacích dekrétov z Poľska za „spoluprácu so Slovenskom“ a stovky ľudských životov na slovensko-poľskom pohraničí, vrátane desiatok životov Slovákov pre ich národné presvedčenie. Druhým dôležitým momentom bolo podpísanie československo-poľskej zmluvy o priateľstve a vzájomnej pomoci z 10. marca 1947, ktorá na medzinárodnom fóre prejudikovala existenciu Slovákov v Poľsku a ich národnostné práva na princípe vzájomnosti s právami Poliakov v ČSR. Napriek tomu implementácia ustanovení predmetnej zmluvy v praxi narážala na odpor najmä lokálnych poľských orgánov, ktoré pod vplyvom silných nacionálnych stereotypov odmietali de iure uznanú slovenskú menšinu uznať de facto. V tomto momente zohral významnú úlohu postoj československej diplomacie, ktorá na rozdiel od medzivojnového obdobia národnostné požiadavky Slovákov v Poľsku podporovala, a to z dôvodu, aby utlmila ich separatistické tendencie o pripojenie k ČSR a obrátila ich pozornosť na presadzovanie menšinových požiadaviek v novej krajine, pričom to isté očakávala od poľského obyvateľstva na Tešínsku, kde bolo hlavnou prioritou udržanie predmníchovskej hranice.
Na základe československo-poľskej zmluvy o priateľstve a vzájomnej pomoci sa v roku 1947 postupne začalo obnovovať slovenské školstvo. Vznik slovenských škôl jednoznačne ukázal, že tvrdenia o tom, že na severnom Spiši a hornej Orave v Poľsku nežijú Slováci nie sú pravdivé, keďže po založení slovenských škôl, ostali poľské školy takmer prázdne. Napriek tomu, že tieto školy mali prívlastok slovenské, často sa v nich po slovensky nevyučovalo, pretože poľskí učitelia na nich pôsobiaci slovenčinu neovládali. A hoci sa vďaka podpore československého konzula v Katoviciach Mateja Andráša podarilo postupne vyslať 18 učiteľov z ČSR, nebol to počet dostačujúci a problémy s nekvalifikovanosťou učiteľov na slovenských školách pretrvávali počas celého nami skúmaného obdobia. Dôležitým aktom bolo založenie Lýcea so slovenským vyučovacím jazykom v Jablonke v roku 1951, ktoré napriek rovnakým vyššie uvedeným problémom aké pretrvávali na základných školách, pomohlo vychovať novú slovenskú inteligenciu z radov miestneho obyvateľstva.
Okrem slovenských škôl sa podarilo na základe predmetnej zmluvy založiť aj dva slovenské spolky v Poľsku – Spolok Slovákov v Nižných Lapšoch, v ktorom boli združení Slováci zo Spiša a Spolok Slovákov v Jablonke, v ktorom boli združení Slováci z Oravy. Tieto spolky vzájomne spolupracovali a boli významnou oporou pre udržanie národného povedomia Slovákov v Poľsku a hlavne národnostných výdobytkov, a to najmä začiatkom päťdesiatych rokov, po postupne sa znižujúcom záujme československej diplomacie, ktorý súvisel s pohonom na „slovenských buržoáznych nacionalistov“ v ČSR.
Novým impulzom pre činnosť Slovákov v Poľsku boli premeny, ktoré nastali po oteplení spoločensko-politickej situácie v tzv. východnom bloku v roku 1956 a v Poľsku viedli okrem iného k deklaráciám o zmene politiky štátu voči národnostným menšinám. To využila skupina 20 Slovákov a Čechov žijúcich vo Varšave, ktorá oslovila slovenské a české združenia po celom Poľsku za účelom vytvorenia jednotnej organizácie. V marci 1957 tak vznikla Spoločnosť kultúrno-sociálna Čechov a Slovákov v Poľsku. Jej takmer päťročné pôsobenie do decembra 1961 bolo spojené s rozsiahlou hospodárskou, kultúrnou, osvetovou a vydavateľskou činnosťou, ktorá posilnila postavenie i národné povedomie Slovákov žijúcich v Poľsku. Významným počinom spoločnosti bolo začatie vydávania mesačníka Život, ktorý prinášal články v slovenčine a češtine, čím umožňoval pravidelný kontinuálny styk so živým jazykom a stmeľoval komunity Slovákov i Čechov na národnostnom princípe. Dôležitou aktivitou bol tiež pokračujúci zápas o udržanie, respektíve často vôbec o naplnenie deklarácii o slovenskom školstve, ktoré po celý čas svojej existencie malo značné kádrové problémy a nedostatok učiteľov ovládajúcich slovenský jazyk, ale najmä v prípade Lýcea so slovenským vyučovacím jazykom v Jablonke, bolo plánovite popoľšťované. Napriek hospodárskym problémom, vedúcim nakoniec koncom roku 1961 k zániku spoločnosti, bola táto organizácia a jej činnosť významným pilierom, na ktorom stavali ďalšie slovenské i české národnostné inštitúcie v Poľsku.
Záverom môžeme konštatovať, že Slováci v Poľsku, napriek nie vždy veľmi vhodným podmienkam pre svoj národný vývin, ktoré vyplývali z celospoločenských pomerov v Poľsku, nacionálnych stereotypov v prostredí kde žili, či vzájomných československo-poľských vzťahov, vždy zápasili o svoje národné práva, ustanovizne a kultivovanie i udržiavanie národného povedomia. Táto skutočnosť svedčí nielen o ich existencii, ale aj vitalite a odhodlaní nebyť suchou ratolesťou slovenského národa. Preto veríme, že naša publikácia nebude prvým a zároveň posledným pokusom o spracovanie ich dejín a že podnieti úsilie ďalších bádateľov o ich skúmanie.
