„Poviedky Ivety Bartalos Tóth dokážu čitateľa na dlhý čas pripútať k sebe, celé dni zamestnávať jeho myseľ. Občas som mala pocit, že by stačilo prijať iba nepatrnú zmenu a životy hlavných postáv by sa dostali do správnych koľají. Toľkokrát som na ne chcela zakričať, že dávaj pozor, nerob to či zobuď sa, nedovidíš ďalej od nosa? Potom som túto nemilosrdnú osudovosť, neľútostnú úprimnosť, tieto príbehy, ktoré by sa ujali aj ako prípadové štúdie, pomaly prijala. Presnejšie, považovala som za osobný úspech, ak hlavná hrdinka napokon prekonala všetky prekážky a našla samu seba.“ (Katalin Juhász, poetka, publicistka)