Synovec Peter Kolmačka si na pátra Alojza spomína nasledovne:
„Už ako malý chlapec som počúval o svojom strýkovi-kňazovi Alojzovi Kolmačkovi len tie najkrajšie príhody. Bol starším bratom môjho otca Karola. Familiárne sme ho oslovovali Laci. ... Jeho základnou vlastnosťou bolo dobro. Svoju vieru preukazoval v prvom rade svojím bezúhonným životom. Mal nesmierne rád ľudí, a predovšetkým najslabších a najchudobnejších. Stále mal pocit potreby pomáhať a, podľa zásad rehole, rozdávať, čo sa dalo. Pomáhal taktne a nezištne rôznymi spôsobmi. Materiálne, zvezením autom, vybavoval v nemocnici ľuďom hospitalizácie, keď si sami nevedeli pomôcť. Doučoval deti matematiku a jazyky. A to všetko v tichu a pokore jemu vlastnej. My sme sa len náhodne dozvedeli o jeho skutkoch lásky od ľudí aj po jeho smrti. ... Počas vojny zachraňoval ľudí, a najmä Židov, jednoducho všade tam, kde bolo treba, bez ohľadu na národnosť či vierovyznanie človeka. Bol mimoriadne nadaný, ovládal cudzie jazyky, takže počas vojny vyjednával s Nemcami, samozrejme, za cenu vlastného života. Nikdy sa však nechválil, len náhodu sme sa dozvedeli o jeho nezištnosti.“ 
