Blížence

Na margo tohto prispevku si dovolím iba povedať, že mňa osobne viacej chytila za srdce zbierka Blížence. Samozrejme, že som neprečítala celú jeho zbierku, ale zaujala ma hlavne z dôvodu autorovej ľahkosti pri písaní a jeho vyzretosťou slova a jemno rytmikou. Taktiež je veľmi kvalitnou zbierkou V mimózach vietor.
K Čas Herodes sa neviem nejka jednoznačne vyjadriť, mám iba 21 rokov a obdobie prevratu som nezažila, nezažila som ani vojnu ale s touto tématikou sa viem akosi viac stotožniť ako s témou bývalého režimu, ale verím, že keď sa s pánom Motulkom stretnem, odpovie mi aj na otázku Čas Herodes? Čítať viac

Čas Herodes už oficiálne patrí ku skvostom slovenskej literatúry

Summary: Introvertný lyrik Ján Motulko v povojnových časoch patril k „nádejam slovenskej poézie.“ Poézia mu poskytovala azyl – únik mimo realitu (k metafyzičnu). Až v časoch predfebruárového napätia 1948 pocítil potrebu angažovane reagovať na vonkajšie okolnosti v spoločnosti. Vtedy sa v jeho poézii Čas Herodes objavili črty spravodlivého hnevu, ktorý odsúdil červený režim za všetky príkoria a neprávosti. Vznikla tak poéma s realistickými, alegoricko-apokaliptickými obrazmi a s ironicko-satirickým ladením. Po štyridsaťročnom skrývaní, po niekoľkých samizdatových výtlačkoch rukopis dostal knižnú podobu(2003).

Situácia po ideologickom prevrate v roku 1948 vzbudzovala obavy a napätie z možnej budúcnosti – zrejme aj to rozvírilo vnútorné poryvy básnika a Ján Motulko vytvoril veľmi sugestívnu lyriku, báseň, ktorá ja alegoricko-apokalyptickým obrazom vlády bezprávia. Ján Motulko si ju napísal len sám pre seba, pre osobnú potrebu, z vnútorných túžob a potrieb. Túto dlhšiu báseň v čase jej vzniku by mu nielenže vôbec nikde neodpublikovali, ale navyše by bol za ňu býval rozhodne perzekvovaný, ak by sa dostala do rúk vtedajšej moci, a preto sa musela skrývať dlhé desaťročia a vyjsť až v „čase slobody“. Ján Motulko rýchlo pochopil, že jeho konfesionálne zameranie a svetonázor zjavne nekorešpondovali s proklamovanými tendenciami správnej orientácie, a tak cítil, že bol odrazu nechcený vo virvare veľkej poézie: „treba povedať, že som nemal nijaký zákaz, ani písomný, ani ústny. Ešte dávno pred februárom 1948 sa stalo len to, že mi šéfredaktor literárneho mesačníka vrátil rukopis so slovami: Vieš Janko, nikto proti tebe nič nemá, ani Mráz nie, ale... Tá nechcenosť bola vyjadrená v troch bodkách za nedopovedanou vetou. Rozmýšľal som, čo by sa stalo, keby som sa odrazu stal iný, ako napríklad Mihálik či Válek, moji odchovanci z Plameňa. I napísal som po februári básničku Prvý máj. Dve štvorveršia. Uverejnili ju a vysielali 1. mája. A napísal som ešte do detského časopisu o vrabčekovi – kulakovi. Uverejnili ju. Nielen to. Vzápätí som dostal výzvu: na dvoch husto popísaných stranách mi predložili aktuálne témy, ktoré treba zveršovať. Bol to pre mňa šok. Nad slnko mi bolo jasné, že tade moja cesta nepovedie.“
Básnik to predsa len skúšal aj v ďalšom období, no zdá sa, že bez väčších úspechov. V čase, keď Miroslav Válek sedel v redakcii Kultúrneho života, poslal mu jednu básničku – volala sa Kozmická. Vznikla v tom čase, keď Gagarin vyletel do kozmického priestoru. Potom to boli dve alebo tri aforistické básne, no bez odozvy, a tak jednoducho prestal redakcie zásobovať. Po dlhšej dobe sa predsa len odhodlal a poslal ich pár do Slovenských pohľadov: „zase mi ich redaktor osobne vrátil s tým, že sú problémové. Ja som na nich problémové nevidel nič, ale dodatočne som prišiel na to, že si mohol niečo vymýšľať. Tam bol jeden verš a to že od zakuklencov drozd lesík čistí. A to bolo normálne, ja som videl drozda ako vyťahuje žížale spod lístia a oni si mohli myslieť, že to hádam na boľševikov alebo na neviem koho. Takže začalo to tým, že keby som napísal niečo o prírode, o kvietkoch – to bolo tiež o prírode – vtedy by mi to zobrali. O kvietkoch som nemal nič a to bol ďalší dôvod, prečo som nemohol písať.“
V pofebruárových udalostiach sa Jánovi Motulkovi dostali do rúk dokumenty a autentické spomienky o udalostiach dramatických rokov ruskej revolúcie. „Hltal som ich ako v v tranze. Museli mať na mňa halucinačný vplyv. Pravdepodobne pod týmto vplyvom som písal aj riadky Času Herodes a prenášal vízie na naše predpokladané pofebruárové následky. Možno to bolo tak, možno inakšie, neviem. Písanie akoby v tranze mi trvalo pár dní, na konci júla a začiatkom augusta 1948 (...) Uvedomil som si, čo som napísal, až keď som sledoval trpké osudy priateľa, mladého básnika Aloša Stankovského: domáce prehliadky, strata všetkých rukopisov a korešpondencie ako usvedčujúceho materiálu, kruté vyšetrovanie, väznenie. Čakal som, že som na rade ja. Prvý nápad: Čas Herodes zničiť. Potom – skryť. Ostal zašitý a zabudnutý v halde starých novín; sám som ho roky hľadal. Potom ho skrývala manželka v ovomaltinovej škatuli v špajzke. Ani nevedela, čo to je. Ani jej som rukopis nedal čítať. Veď kto nič nevie, nič nemôže povedať. Ale prežil. A po dvoch samizdatoch je aj úradne na svete.“

O poézii Jána Motulka sa napísalo mnoho recenzií i štúdií, z ktorých vyvstáva, že ide o skromného básnika jemnej a precítenej lyriky, „ktorý v tichu ústrania tvorí“ svoje básne. To ticho, založené na introvertnej povahe básnika bolo určujúce a v jeho poézii relevantné. Snáď jediný krát – ako píše Michal Chuda v doslove knižky Čas Herodes – „pretrhol to ticho, ktoré potrebuje a utvára jeho báseň, a vypustil vulkán spravodlivého hnevu, aby veršami skladby Čas Herodes odsúdil červený režim a jeho zlo.“ „Motulko, majstrovský v kondenzovaní myšlienky aj výrazu, podal touto disidentskou zbierkou svoje básnické svedectvo o rokoch, keď sa začal na Slovensku šíriť červený bacil Moskvy.“
Doteraz vyšiel v prepisoch spomínaný samizdat dvakrát (1990, 2001). V ponovembrových dňoch sa už mohla objaviť „poézia podzemia, ktorá podáva umeleckú správu, spodobuje, svedčí o strašnom čase, keď komunisti u nás uchopili moc“ , ale neobjavila sa. Objavili sa len pochybnosti a chabé prognózy, že „ splácení restů z dob povinné rudé slepoty zabere nakladatelstvím z východního bloku rozhodne delší čas, než se vůbec odvažuji pomyslet.“ Možno aj preto knižka päťdesiatpäť rokov čakala na vydavateľa a v odborných periodikách boli reakcie buď skeptické („Zdá sa, že ani dnešné časy poézii tohto druhu nežičia...“ , „Len vydania mocne pôsobivej poémy z rokov 1948-1949 Čas Herodes, napísanej na predpaží neslávnych rokov päťdesiatych, sa nijako nemôžeme dočkať...“ , „Ešte má v rukopise aj dlhšiu svojráznu skladbu Čas Herodes.“ ), alebo zaznievala otázka, kedy vyjde Čas Herodes v knižnej podobe, „veď už desať rokov márne čakáme na knižné vydanie jeho priečinkovej skladby o čase nástupu komunizmu Čas Herodes z rokov 1948 – 1949.“
V úvodných riadkoch – obmedzenie publikačných aktivít – sme dobovými a autobiografickými prameňmi reagovali na okolnosti vzniku tejto knižky. Ani v čase začiatku demokracie a plurality sa knižku nepodarilo vydať, i keď mala vcelku dobré vyhliadky. Rukopis mal vyjsť vo Vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov v decembri 1996, potom v júni 1997. V roku 1998 bol avizovaný dvakrát, až bol stiahnutý z tlačiarne definitívne a stratil nádej na knižné vydanie. Nevieme si to vysvetliť, veď ešte v roku 1995, ako píše Michal Chuda, v posudku Pavla Števčeka, ktorý označil samizdat za poému, reflexívno-lyrickú báseň a dokonca za veľkobáseň, neboli odmietavé stanoviská; veď ako od neho čítame: „V novšej slovenskej poézii jednoducho takú ďalšiu nemáme; takú jedinečnú a významovo závažnú (...) báseň úplne mimoriadnych hodnotových dimenzií, báseň, ktorá celkom sólovo – a tomu primerane aj heroicky – obránila česť a mravnosť modernej slovenskej poézie po druhej svetovej vojne.“ Medzitým sa korektúry na jej vydanie záhadne stratili, potom nanovo vypracovali a zasa nič. „Až napokon pri jednej besede na vernisáži mojich fotografií v evanjelickom dome Quo vadis v roku 2003, kde bol prítomný aj riaditeľ nakladateľstva Petrus Peter Chalupa a moderátorka besedy Katarína Poláková, vznikol nápad vydať ho v tomto nakladateľstve. Kým sa to však mohlo zrealizovať, museli sme krvopotne zháňať peniaze. Medzitým docent Martin Kučera z Prahy, ktorý v tom čase vydával Antológiu slovenskej poézie a vedel o mojom rukopise, začal s jeho prekladom do češtiny. Tak sa stalo, že na Slovensku Čas Herodes vyšiel v jednu októbrovú sobotu, v Prahe hneď nato v pondelok. Teraz hovorím, že sú to vlastne dvojčatá, ktoré sa narodili v priebehu troch dní...“
Od čias biblického vraha neviniatok, prešlo našimi dejinami mnoho „herodesov“, ale éru nastupujúceho socializmu tak nazval iba Ján Motulko. „Na začiatku nástupu dvojtvárnej totalitnej estetiky sa tento lyrik subtílnej a tichej poetiky vzoprel a skladba bola na svete. Jeho odpor voči radikálnym zmenám sa prejavil hlavne po emigráciách jeho priateľov a známych, rovnako aj literárnych spolusúputníkov duchovnej poézie.“ Osobne neutrpel fyzické rany, ale ten psychický nátlak bol údajne bezhraničný.
Prijatie rukopisu samizdatovej knižky po roku 1989 nebolo jednoznačné a vyznačovalo sa najskôr protichodnými názormi a hodnoteniami. V roku 1990 rozvírila kuloáre informácia o vydaní samizdatu nami spomínanej knižky a už v marci 1991 vyšiel lektorský posudok pátra Vojtecha Mikulu, SJ, ktorý síce potvrdzuje, že Motulkove verše sú „vášnivým protestom proti duchovnému a fyzickému zotročovaniu ľudí stalinsko-gottwaldovskou diktatúrou, ktorá u nás nastupovala na širokom fronte, aby per fas et nefas (právom či neprávom) uskutočnila svoje marxistické ideály,“ ale vzápätí vyčíta, že „jeho výpoveď je podmienená a poznačená prítomnou chvíľou a slovníkom, ktorý ako by chcel pripomínať revolučné verše Majakovského (...) poézia i keď vyjadruje prítomnú chvíľu, musí ju vyjadriť (...) hádam formou modliacej sa poézie.“ Preto mu Motulkove metafory znejú ako „vzdialená ozvena krutej skutočnosti a jeho miestami vulgarizujúci slovník pôsobí trápne. Je to údajne len pamflet a sotva sa nájde nakladateľ a redaktor, ktorý by túto poému vydal.“
Vlastimil Kovalčík o Motulkovej polyfónnej skladbe z obdobia, ako hovorí keď komunisti u nás uchopili moc naznačil, že tu evokujú „realistické, ale aj alegoricko-apokalyptické obrazy, a simultánne ich striedajú ironicko-sarkastické motívy, ktoré súhrnne mnoho aj povedali. Svojim imperatívom usvedčujú a odsudzujú zlo, teror, nešťastia dopadajúce na ľudí v onom smutnom čase.“ Ďalej pokračuje, že „je to priamy dokument o čase zloby. Toto dielo poetologicky nezostarlo, na jeho sémanticko-jazykovej podobe autor neurobil nijaké zmeny,“ a to na odporúčania Andreja Žarnova, aby zostalo autentické a dobovo príznačné: „V úprimnej úcte pripisujem jednej z prvých tragických obetí času Herodesa, pamiatke Andreja Žarnova, ktorý bol prvý a (za štyridsať rokov) jediný čitateľ a kritik tejto poetickej skladby. A podriaďujúc sa jeho vtedy vyslovenému autoritatívnemu kategorickému imperatívu, neurobil som na pôvodnom texte nijaké dodatočné úpravy.“
Jozef Melicher v súvislosti so skôr napísaným namieta, že sa pri porovnávaní zabudlo, „že poézia neoslovuje iba najsúčasnejšieho súčasníka, že môže, smie a niekedy i musí mať dokumentárnu platnosť s dešifrujúcimi a interpretačnými predpokladmi, že nemožno z nej vylúčiť estetické svedectvo, umelecké poslanie, výpoveď o dobe a človekovi (...) S takouto protiaktualistickou a kváziargumentáciou by sme mohli kategoricky odmietnuť trebárs Šahy Janka Kráľa, Vajanského Herodesa, Kraskovho Otroka i Žarnovove Šurany. “
Jaroslavovi Vlnkovi zasa básnická skladba Čas Herodes „atmosférou, ideovo-tematicky a kompozične pripomína poému A. Žarnova Slovenský žiaľ (...) Ostré hrany pejoratívnych vyjadrení ukazujú na čerstvosť rán. Vydanie knihy s takým obsahom, po 15 rokov od pádu socialistického zriadenia jej síce neuberá nič na jej opodstatnenosti, predsa však ju už zaraďuje do iného kontextu (na úrodnejšiu pôdu by azda dopadla viac v porevolučných rokoch), mení ju na historický artefakt, svedectvo o (ne)čase.“
Biblický námet betlehemských vrážd neviniatok kráľom Herodesom poskytol Motulkovi formu, obsah však personifikoval do času nástupu komunistickej diktatúry. Už prvé – pilotné – verše vzbudzujú neistotu a strach: Čosi tu páchne pušným prachom, / čo srdce v láske nevysloví. / Jak žrec rehce krvi atóm, / praskajú čisté krovy, / už sa rúca, / po lícach steká vyschlý plač a / choré pľúca / dýchať navystačia.“ Celá poéma má akýsi ráz karnevalizácie, autorský subjekt vypovedá v 2. osobe plurálu, oslovuje percipienta a celé to naozaj pôsobí ako zúfalá a bezhraničná snaha o záchranu, vyjadrenie úzkosti:
„PANIE A PÁNI, vrah i zlosyn,
odvahu! Sem, nech sa páči...
Len za korunu, ráčte, prosím,
predvedú čary zaklínači.
Vstupujte, húfy lomoziace,
máme, čo len srdce ráči.
Čo je v tom šiatri, nikdy viacej
história nezaznačí... (s. 12).

Bezhraničnosť zúfalstva a úzkosti vedie v tomto prípade až k vzbure, revolte – očakávanému odporu, k stavu pripravenosti: „Presvedčte sa, to moc Božia, / so smrťou sa život snúbi: / baránkovi vlci hrozia, / baránok si ostrí zuby...“ (s. 12). Tento tichý pocit v individuálnom osude jednotlivca v čase neslobody prerastá neraz až do obáv o demokratický vývoj krajiny a dokonca i celej Európy. So svojimi zúfalými prosbami – výkrikmi sa obracia na Boha – Spasiteľa.
Autor úspešne včlenil do textu farebnú symboliku a znova tá jeho viacvýznamovosť výpovede zohráva svoju úlohu. Červená tu na oblohe – krvavé zore – symbolizuje blížiacu sa pohromu, v iných prípadoch je to krv hnisajúcich vredov a rany obetí alebo zlovoľný bacil Moskvy.
Veľmi efektne vykreslil – podľa niektorých kritikov vraj vulgárne; i keď osobne si myslíme, že jednotlivé štylistické tvary výrazov sú relevantné a oprávnené – svojim dynamickým slovníkom znárodňovanie, násilné zoštátňovanie a znova len bolesť a žiaľ: Pažravé prasce zhltnú všetko. / Žerte, svine!“ (s. 17).
Zvlášť bolestivo vystupuje zo skladby problém náboženskej slobody – neslobody. Tu sa musí všetko podriadiť pánovi menom Čas Herodes. Všetky biele mníšky sa zmenia na červené, mníchom palica sčervenie na chrbtoch a staré ženy a študenti si musia zaspievať rovnaké melódie. Akonáhle sa splnia požiadavky Veľkého červeného Chána, môže nastať zlepšenie, ale ani to nie je trvalá istota, lebo zajtra každý „reptať môže. / Červení králi, do rúk nože!“ (s. 36) a „až potom chytí pevne opraty / čas Herodes, Moskva, Praha, ROHatý.“ (s. 24). Baránok – človek – si vytrpel svoje, skončil – visí, také je predbežné ukončenie príbehu vo veršoch Jána Motulka. „Baránok visí. Ostril zuby. / Odmenou mu je konár hrubý“, ale i tak hlboko vpustil korene do vlčieho stáda:
„i keď mu odpílili rohy od koreňa,
i keď už zuby nemá,
i keď mu povraz škrtí hlas,
I keď už jedna smrť nič neznamená,
i keď sa zotrie slza z paruky...“ (s. 45).

V úplnom závere si kladie mnoho otázok, ktoré má vyriešiť budúcnosť, no skepsa z čias, ktoré zavládli je asi neprekonateľná: „ Ešte je cesta zaťatá... / Choroby tejto strašný symptóm: / horúčka, zima, oheň, mráz... / Kto prevedie nás labyrintom / červeným v pekle týchto čias? // Je žlčník plný žlče horkej, / sloboda ľudská – vzal ju bes. / Ostala šibeň po neborkej / a nad ňou kat ČAS HERODES.“ (s. 49).
Jozef Melicher napísal zhodnocujúco o zbierke Čas Herodes, že na Motulkovom „poňatí februárového zla – zlomu prevláda úžas nad neočakávanou tragédiou, stvárnený drsným a útočným žarnovovským tónom. Ten úžas je o to úprimnejší a umelecky účinnejší, že vychádza zo straty intelektuálnych ilúzií o možnosti harmonickej koexistencie kresťanstva so sociálnym úsilím povojnovej červenej moci. Básnik sa orientuje na tradičné transcendentné hodnoty, na absolútne ideály (etické i demokratické) a kladie ich do príkreho kontrastu voči nastupujúcej komunistickej diktatúre (...) Motulkov hlas po polstoročí pripomína a varuje.“

Literatúra
1. BALÁŽ, Anton: O prežitom a premlčanom v básnickom živote (Hovorí básnik Ján Motulko). In: Knižná revue, roč. 14, 2004, č. 6, s. 12.
2. BĚLEŠ, Petr: Popelavé žalmy. In: Dotyky, roč. 5, 1993, č. 6, s. 47.
3. BRUNCLÍK, Jozef: Koniec samizdatov Času Herodes. In: Kultúra, roč. 8, 26. 1. 2005, č. 2, s. 7.
4. HARANTA, Ján: Ján Haranta o katolíckom básnikovi dnes. In: Sloboda, roč. 2, 1947, č. 132, s. 6.
5. KLAS, Teofil: Byť chlebík prostred stola. In: Kultúra, roč. 2, 1999, č. 51 – 52, s. 7.
6. KOVALČÍK, Vlastimil: Ján Motulko. In: Literárny týždenník, roč. 5, 1992, č. 34, s. 7.
7. lektorský posudok P. Vojtecha Mikulu, SJ, vydaný dna 27. 3. 1991.
8. MELICHER, Jozef: Ján Motulko: Čas Herodes (1948). In: Verbum, roč. 13, 2002, č. 3, s. 58.
9. MELICHER, Jozef: Za nekonečnom svitá. In: Literárny týždenník, roč. 14, 2001, č. 13, s. 10.
10. MOTULKO, Ján: Čas Herodes. 1. vyd. Bratislava: Petrus, 2003, 55 s. ISBN 80-88939-10-0
11. MRÁKOVÁ, Alžbeta B.: V labyrinte ľudskej slobody (Rozhovor s Jánom Motulkom – tvorcom poémy Čas Herodes). In: Katolícke noviny, roč. 118, 2003, č. 49, s. 24.
12. PAŠTEKA, Július: Tvár a tvorba slovenskej katolíckej moderny. 1. vyd. Bratislava: Lúč, 2002, 592 s. ISBN 80-7114-370-7
13. STANKOVSKÝ, Aloš: Básnik v tieni svojej poézie (Správa o poézii Jána Motulka pri príležitosti básnikových 80. narodenín). In: Kultúra, roč. 2, 1999, č. 51 – 52, s. 9.
14. VEIGL, Svetloslav: Ján Motulko jubiluje. In: Katolícke noviny, roč. 110, 1995, č. 6, s. 11.
15. VLNKA, Jaroslav: Po čase opäť o (ne)čase. In: Knižná revue, roč. 14, 2004, č. 4, s. 5.
16. Záznam z rozhovoru J. Brunclíka s básnikom Jánom Motulkom 2. 7. 2004. Čítať viac

1,00 €

Top autori

Top série

Čas Herodes
Akcia

1,00 €

Naši škriatkovia odporúčajú

Viac o knihe

Nahlásiť chybu

Hodnotenia

Recenzie čitateľov

Čas Herodes Akcia

1,00 €

V ktorých knižniciach majú túto knihu?

Čas Herodes

Naši škriatkovia odporúčajú

Viac o knihe

Nahlásiť chybu

Hodnotenia

Recenzie čitateľov

Poznáte nový čitateľský profil?

Čas Herodes
Akcia